Problémy detí po rozvode
Úteky z domova, smútok, depresia..., to sú len niektoré prejavy, ktoré sa môžu u detí vyskytnúť po rozvode rodičov. Ich ignorovanie môže viesť k fatálnym následkom... Väčšina detí si totiž s novou a život meniacou situáciou sama pomôcť nedokáže.
„Rozvedení sa často snažia utajiť svoj stav, pretože sami pokladajú rozvod za škvrnu na svojej dobrej povesti,“ hovorí psychologička PhDr. Eva Smiková, PhD., z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie v Bratislave. „Tento postoj však všetko iba zhoršuje. Kto sa takto správa, dáva za pravdu tým, čo majú predsudky a myslia si, že rozvod je niečo hanebné. O rozvode možno a treba hovoriť, a to vo vhodnom čase, na vhodnom mieste a vhodným spôsobom. Ak takto postupujú rozvedení rodičia, podobne budú postupovať aj ich deti. Ak sa budú rodičia za rozvod hanbiť, budú sa zaň hanbiť aj deti.“
Hanba je jedným zo zásadných faktorov, ktorý ovplyvňuje to, ako deti celú situáciu spracujú. V období po rozvode prechádzajú niekoľkými adaptačnými fázami:
1. fáza
Zapájajú sa obranné mechanizmy, ktoré tlmia psychickú bolesť a zraňujúcu emóciu. Deti nemôžu napríklad uveriť:
- že k rozvodu skutočne došlo;
- predstierajú, že na tom nezáleží („aj tak by sa rozviedli“);
- obviňujú rodičov („keby za niečo stál, tak by ostal“).
Niekedy obviňujú aj samy seba – „keby som počúval, mamička by neodišla“. Alebo majú pocit, že rodič, ktorý odchádza, neodmieta len partnera, ale aj ich. Môžu sa snažiť nájsť menej bolestivú tému, na ktorú prenesú nepríjemné pocity zo straty („čo na to povedia kamaráti; ako to poviem v škole...?“).
Vždy však prechovávajú nádej, že sa rodičia k sebe vrátia, a to väčšinou i v prípade, keď rozvodu predchádzali intenzívne manželské konflikty.
2. fáza
Môže sa prejaviť pocitmi veľkej zlosti. Je to prirodzená reakcia na niekoho alebo niečo, čo spôsobuje bolesť a pokiaľ dieťaťu nie je umožnené túto zlosť vyjadriť, potlačí ju v sebe. Neskôr sa však môže objaviť v podobe rôznych úzkostných prejavov či v neadekvátnom správaní sa.
3. fáza
Postupne dochádza k vyrovnaniu sa s novou situáciou a hľadaniu nových istôt. Deti si zvykajú na nové usporiadanie, ale neznamená to, že s rozvodom súhlasia a že sa vzdávajú myšlienky na možné obnovenie súžitia rodičov.
Otvára sa im však predtým beznádejný výhľad do budúcnosti. K vyrovnaniu významne pomáha, ak je dieťa vopred pripravené na to, čo ho čaká, čo, kedy a ako bude s ním a s rodičmi.
Reakcie detí
To, ako chlapci či dievčatá porozvodovú situáciu spracúvajú, záleží od viacerých faktorov, napr. veku; pohlavia; pohlavia rodiča, ktorý odišiel; povahy dieťaťa; jeho schopnosti prispôsobovať sa zmenám; podľa toho, či prežívalo psychickú záťaž už pred rozvodom atď.
Čo sa týka veku, koluje názor, že rodičia majú pre dieťa dôležitejšiu úlohu v detstve ako v adolescencii. Je tomu naozaj tak? Prax dokazuje niečo iné... „Pravdou je, že adolescenti potrebujú rodičov rovnako ako malé deti,“ tvrdí psychologička Dr. Smiková. „Najdôležitejším faktorom je však charakter predrozvodového spolužitia rodičov. V rodinách, kde predchádzali rozvodu dlhodobé konflikty, je ich dopad závažnejší než rozvod. Rozvodová situácia sa môže premietnuť do psychickej traumy a presiahnuť možnosti detského organizmu zvládať ju. Ak nie je adekvátne riešená, tým viac sa dieťa stáva náchylnejšie k depresiám, a to i v dospelosti.“
Stabilizácia
Medzi signály, že dieťa porozvodovú situáciu nezvláda, patrí pomočovanie, nočné mory, sťažená koncentrácia, zmeny v správaní dieťaťa po návrate od druhého rodiča.
Čo robiť, ak tieto ťažkosti pretrvávajú a stávajú sa akútnymi? „Ak neodznejú do niekoľkých týždňov, je potrebná konzultácia s detským psychológom alebo psychiatrom, prípadne absolvovanie psychoterapie,“ radí Dr. Smiková. „Úplná stabilizácia však trvá mesiace až roky, smútok nad rozvodom môžu deti pociťovať až do dospelosti. Pozornosť si zaslúži obzvlášť to, ak došlo k prerušeniu kontaktu s druhým rodičom alebo súčasne k ďalším významným zmenám v živote dieťaťa.“
NAJČASTEJŠIE PROBLÉMY DETÍ PO ROZCHODE RODIČOV
1. Popretie rozchodu a jeho následky
Popretie istej skutočnosti patrí medzi najjednoduchšie psychologické me¬chanizmy, po ktorých môže človek siahnuť, ak sa chce uchrániť pred duševnou bolesťou. Pred následkami napr. rozvodu sa chráni tým, že „vymaže“ zo svojho vedomia už samotnú existenciu príčiny. Zvyčajne to neprebieha vedome.
Ako ľahko sa rozbehne tento mechanizmus u dieťaťa závisí od toho, ako často sa k nemu ostatní členovia rodiny uchyľujú a ako sa sami správajú.
Vplyv rodičov na správanie dieťaťa
Určité spôsoby zaobchádzania s dieťaťom prispievajú k vzniku popretia problému ako reakcie na rozchod rodičov. Povzbudenia ako „buď statočný“, „chlapci neplačú“, podporujú potláčanie citov.
Niektorí rodičia sú napr. presvedčení, že pre deti je veľmi nebezpečné, ak sú svedkami ich „súbojov“. Hádky pred deťmi pokladajú za čosi obzvlášť zlé. Nie je to vždy najlepšie riešenie... Dr. Smiková: „Mali by si uvedomiť, že ak sú ich syn či dcéra občas svedkami rodičovských hádok, samozrejme nie násilných, môže to byť pre nich užitočná skúsenosť. Ľahšie pochopia, že nikto na svete nie je dokonalý a že v každom manželstve sa občas vyskytujú konflikty a nedorozumenia. Je menej pravdepodobné, že potom budú mať nereálne predstavy o tom, čo je skutočne stabilné manželstvo a že sa sklamú vo svojom budúcom partnerskom vzťahu.“
Ako zvládnuť popretie rozchodu u dieťaťa
„Všetci musíme občas niečo odmietnuť alebo poprieť. Keby sme jasne videli každé nebezpečenstvo a citovo reagovali na všetky nešťastia, pravdepodobne by sme si nedokázali uchovať duševné zdravie,“ pripomína Dr. Smiková, pokračujúc „dospelí, ktorí na to pôjdu priamo, zistia, že deti sa budú ešte pevnejšie pridržiavať svojho obranného mechanizmu. V takýchto prípadoch je potrebná veľká trpezlivosť. Musia poskytnúť dieťaťu dosť času a príležitostí, aby posudzovalo situáciu reálnejšie.“
Je známe, že deti radšej hovoria o svojich ťažkostiach, ak v rozprávaní nahradia seba samých niekým iným, napr. zvieratkom alebo rozprávkovou postavičkou. Hoci dospelým môže byť jasné, že ak dieťa hovorí o akejsi krivde zvieratka, hovorí vlastne o sebe, ale deťom vo veku 7 – 8 rokov to jasné nie je. Ak rozprávajú o zložitých veciach v živote symbolických postáv, nepociťujú úzkosť, ktorú by pociťovali, ak by si uvedomovali, že hovoria vlastne o sebe...
2. Smútok a depresia
Pokiaľ rozvod rodičov neprináša deťom úľavu, je prirodzené, že na odchod jedného rodiča reagujú smútkom. Depresia, ktorá z neho vyrastá, zvyčajne naznačuje hlbšie psychologické problémy.
Hranicu medzi smútkom a depresiou možno určiť ťažko. Avšak platí, že smútok po určitom čase pomaly ustupuje a netrvá príliš dlho. Depresia môže trvať veľmi dlho a zmiernenie, resp. odstránenie jej príznakov si vyžaduje liečbu.
Smútok
Jeho najcharakteristickejším prejavom u detí po rozchode rodičov je ne¬schopnosť alebo znížená schopnosť tešiť sa. Dr. Smiková približuje, ako to prebieha v praxi: „Veci, ktoré deti predtým tešili, im začnú byť zrazu ľahostajné. Nebaví ich hra, obľúbený program v televízii, ani najlepší kamarát, ktorému sa dokonca začnú vyhýbať. V ich hrách sa zjavuje často akési hľadanie stratenej osoby alebo zázračné nájdenie niekoho, kto zmizol.
Chodia „ako bez duše“ a oddávajú sa dennému sneniu. Mno¬hým sa darí naďalej dobre v škole, no keď sa vrátia domov, opäť podliehajú smútku. Niektoré sa ho usilujú popierať siláckymi výrokmi, napr. „vôbec mi to nevadí“, „som úplne pokojný“ a pod. Väčšinou je to však iba ‘smiech cez slzy‘.“
Skúsenosti z rozvedených rodín však potvrdzujú, že u väčšiny chlapcov a dievčat po čase pocit nešťastia pomaly ustupuje. Postupne si na novú životnú situáciu zvyknú a vrátia sa k predchádzajúcim aktivitám a radostiam. Smútok sa stratí tak rýchlo, ako rýchlo prejaví neprítomný rodič o dieťa záujem. Ak však smútiace deti nemajú možnosť získať tieto zdravé skúsenos¬ti, smútok sa bude prehlbovať a prerastie do depresie.
Depresia
Typická pre tento stav je zvyčajne strata chuti do jedla, pokles záujmu o učenie, apatia, pocit bezmocnosti a beznádeje, podráždenosť, nutkavé sebakritizovanie a utiahnutosť. U niektorých detí sa prejavuje aj únava, slabosť, zraniteľnosť, neschopnosť plánovať, malá motivácia, znížená odolnosť voči frustrácii. V horších prípadoch sa zaoberajú myšlienkami na samovraždu, prestávajú dbať na svoju bezpečnosť a niekedy sa dokonca o samovraždu pokúsia. „Pri depresii sa nemusia vyskytovať všetky tieto príznaky – depresia má rozličné stupne intenzity,“ pripomína psychologička. „Deti so svojou prirodzenou bezstarostnosťou nepodliehajú depresii tak rýchlo ako dospelí. Rozvod je však taká závažná udalosť, že môže spôsobiť depresiu aj u detí.“
Faktorom, ktorý prehlbuje depresiu dieťaťa, je depresia rodiča, najmä toho, s ktorým ostalo žiť. Ak rodič rozvod uvíta a pokladá ho za príležitosť začať nový život, je pravdepodobné, že k nemu zaujme pozitívnejší postoj aj potomok. Ak je však rodič zronený a depresívny, potom sa depresia prejaví aj u dieťaťa.
Sebapoškodzovanie
U niektorých chlapcov a dievčat sa depresia prejavuje sklonmi k sebapoškodzovaniu a dokonca samovražednými sklonmi. Deti z neúplných rodín majú veľký podiel na počte vážnych pokusov o samovraždu. Zúfalstvo a osamelosť spojené s pocitmi, že ich nemá nikto rád a nikto ich nechce, sú príliš veľkým bremenom.
„No často je v tom i pomsta. Napr. chlapec sa domnieva, že rodičia, ktorí sa ho podľa neho vzdali, budú mať obrovské výčitky svedomia za to, ako sa k nemu správali. Môže snívať o tom, ako budú plakať nad jeho hrobom a ako si budú želať, aby mu mohli ešte raz ukázať svoju lásku. Ale už je neskoro! Musia žiť so svojou vinou...“
Niekedy sa pokus o samovraždu spája s túžbou po smrti a znovuzrodení do nového, lepšieho života s naozaj milujúcimi rodičmi – ktorí sa nikdy nerozídu. Niektoré deti sa cítia veľmi neisto a sú presvedčené, že bez láskyplnej opatery otca i mamy umrú.
3. Úteky z domova
Hoci sa to nestáva často, niektorí chlapci a dievčatá reagujú na rozvod útekom z domova. Faktorov, ktoré k tomu prispievajú, je veľa.
„Tento čin vzbudí pozornosť a záujem rodičov. Je to vlastne najsilnejší prostriedok na upútanie pozornosti, ktorý má dieťa k dispozícii. Taký záujem ho presvedčí, že otec s mamou ho ešte stále berú a úplne ho neodmietli. Strach z odmietnutia sa teda zmenší. Podobnému ubezpečeniu sa dieťa teší, keď sa vráti domov. Pri pátraní môže pomôcť polícia, televízia, tlač. Keď potom stratené dieťa slávnostne príde domov alebo ho za dramatických okolností nájdu, potvrdí sa mu, že je stále milované a všetci sa oňho boja. Hoci ho niekedy po radostnom zvítaní neminie ani trest, ciel' dosiahlo. Trest je pre dieťa znamením, že jeho odchod spôsobil rodičom bolesť a že im naozaj chýbalo.“
Ako reagovať?
Deti, ktoré opustia domov, idú zväčša na miesta, kde ich možno ľahko nájsť. Strach z neznáma a vedomie, že nemajú peniaze, ich drží blízko domova. Často sa skrývajú napr. v blízkom parku, v suteréne neďaleko domu... Keď majú pocit, že boli preč dosť dlho, nechajú sa nájsť. Alebo sa vrátia domov s nejakou výhovorkou, napr. že si zabudli zubnú kefku alebo nevedeli, či ich psík dostal najesť a pod. Niekedy sa zdržiavajú u kamaráta, ktorého rodičia netušia, čo je vo veci. Keď to odhalia, väčšinou pošlú dieťa domov.
Keď sa dieťa vráti, rodičia by mali prejaviť radosť nielen nad tým, že je živé a zdravé, ale i hnev za to, že im pripravilo toľko trá¬penia a žiaľu. Primeraným vyjadrením hnevu je trest. Je potrebné dať deťom najavo, že sú milované, ale zároveň im ukázať, koľko bolesti spôsobujú druhým. Primeraný trest ich môže od ďalších útekov odradiť.
RADY PRE RODIČOV
Na úspešné zvládnutie porozvodovej situácie by mali rodičia dodržať pár jasných pravidiel:
- Naďalej zachovať vedomie svojho rodičovstva, t. j. obaja majú voči dieťaťu povinnosti a aj po rozvode sú zodpovední za jeho výchovu.
- Psychické rodičovstvo sa nedá zrušiť! Možno ho zaprieť, potlačiť, nehlásiť sa k dieťaťu, ale ak sa niekto rodičom stal, nemôže len aktom rozvodu minulosť odpísať a žiť, akoby dieťaťa nebolo.
- V záujme dieťaťa by rodičia nemali medzi sebou pripustiť nepriateľstvo. Nie je to jednoduché, ale ak nie je splnený tento predpoklad, všetky ďalšie opatrenia v prospech dieťaťa sú málo účinné.
- Rodič, v ktorého starostlivosti dieťa zostalo, by mal byť obetavý, ale nemal by sa dieťaťu bezvýhradne obetovať! Dieťa je v každom vývinovom štádiu samostatnou bytosťou a nesmie byť vo svojom vývoji brzdené „vlastníctvom“ niekoho druhého. Ak má raz samostatne žiť a pracovať, nadväzovať uspokojivé citové, partnerské, manželské vzťahy, nemôže stále zostávať len s rodičom, ktorému bolo zverené, ale musí sa postupne od neho odpútavať.
Po rozvode sa deti ocitnú v konštelácii rôznych vzťahov. K slovu sa hlásia nevlastní rodičia a súrodenci. Viac o tejto téme nabudúce.