Pomóóóc, pes! Má vaše dieťa STRACH zo psov?

Pomóóóc, pes! Má vaše dieťa STRACH zo psov?
14.3.2018 v kategórii Dieťa, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Strach zo psov je pre mnohé deti a ich rodičov veľmi nepríjemný, lebo stretnutiam so štvornohými zvermi sa v bežnom živote nedá vyhnúť. Prezradíme vám, odkiaľ sa tento strach berie, ako s ním treba zaobchádzať a čo by mali robiť majitelia psov, keď majú cudzie deti strach z ich psa.

Keď obyčajný strach prerastá do fóbie

Pre jedno z tridsiatich detí predstavujú psy dokonca nočnú moru – 3,5 % detí a mládeže trpí fóbiou zo psov. Dievčatá majú strach zo psov takmer 2-krát častejšie ako chlapci.

Problém začína vtedy, keď sa rešpekt zo štvornohých zvierat zmení na strach alebo paniku, lebo v bežnom živote je takmer nemožné vyvarovať sa psom. V mestskej doprave, na ulici, pred obchodom: na Slovensku žije cca 500 000 psov, ktorých možno stretnúť všade. Preto je dôležité, aby sa vedeli deti v takýchto situáciách vhodne správať.

U detí s fóbiou zo psa (tzv. kynofóbia) je však práve toto často nemožné. Ich strach je taký veľký, že kričia, plačú, utekajú preč alebo vykazujú iné ťažko kontrolovateľné spôsoby správania.

Takéto správanie ale prináša niektoré nebezpečenstvá: Na jednej strane stúpa vďaka nekontrolovateľnému utekaniu nebezpečenstvo úrazu a na druhej strane sa môže pes cítiť napadnutý a môže ukázať obrannú, prípadne útočnú reakciu, alebo môže zle pochopiť útek dieťaťa ako výzvu na hru.

Na fóbiu zo psa sa neumiera, ale môže viesť – presne ako pri iných fóbiách – k zúženiu prostredia, v ktorom dieťa žije, čo môže dospieť až do takej vyhrotenej situácie, že dieťa nebude chcieť opustiť byt alebo dom, lebo by mohlo stretnúť psa.

Čo je to fóbia?

Fóbický strach je objektívne neodôvodniteľný strach z určitých situácií alebo objektov.

Najčastejšia býva fóbia zo zvierat – zo psov, pavúkov a hadov. Ľudia, ktorí ňou trpia, mávajú zlé pocity strachu, ktoré sa môžu vystupňovať až do neovládateľného správania.

Fóbiou zo psov trpia väčšinou deti predškolského a školského veku – čím sú staršie, tým menší býva v normálnych prípadoch i strach zo psov. Záleží tiež na tom, akým typom strachu postihnuté dieťa trpí.

Vo všeobecnosti rozlišujeme tri typy strachu: Reálny strach, strach ako príčina vytesnenia a naučený strach.

3 typy strachu a spôsoby, ako s nimi pracovať

Reálny strach

Reálny strach sa vzťahuje na vonkajší objekt, je realisticky zdôvodniteľný a osvojený na základe hrozivého zážitku. Ak dieťa niekedy pes pohryzol alebo sa veľmi zľaklo, keď sa pes svojou vlhkou teplou papuľou dychčiac nahol k detskému kočíku, mohlo sa stať, že tento strach – či už vedome alebo nevedome – zostane v dieťati prítomný dlhší čas. V tomto prípade ide o reálny strach.

Čo robiť v takomto prípade?

Ak dieťa trpí reálnym strachom, je dôležité dodávať dieťaťu istotu a zvykať ho pomaly na styk so psom. Prvým krokom môže byť to, že budeme robiť spolu s dieťaťom veci, ktoré ho nebudú znepokojovať, napríklad pozerať si obrázkové knihy o psoch, filmy alebo iba tak sa o nich rozprávať. Ak je dieťa staršie, je zmysluplné sprostredkovať mu čo možno najviac poznatkov o psoch: Čo majú psy rady a čo nie? Čo myslia tým, keď vrtia chvostom alebo oňuchávajú človeka?

Neskôr môže nasledovať spoločné prizeranie sa psom z bezpečnej vzdialenosti a rozhovory o nich. Keď bude dieťa odvážnejšie, môže sa k psovi spolu s mamou alebo otcom priblížiť. Tak sa opatrne zmenší dištanc medzi psom a dieťaťom.

strach zo psov, fóbia, červená čiapočka, dieťa a pes

Ak dieťa hľadá ochranu, mal by rodič tejto požiadavke bezpodmienečne vyhovieť a vziať ho na ruky alebo si k nemu čupnúť. Dôležité je pritom vyjadriť pocity dieťaťa slovami, aby pochopilo, čo sa práve deje a naučilo sa svoj strach zaradiť. Konkrétne to môže vyzerať takto: „Lucka, ty si sa zľakla tohto psíka, lebo k tebe pribehol? Ale pozri, nič ti neurobí, on ťa chce iba oňuchať. To robia psy vtedy, keď sa o niekoho zaujímajú a chcú sa s ním skamarátiť.“

Strach ako príčina vytesnenia

Strach ako príčina vytesnenia je reakcia na hroziace vnútorné nebezpečenstvo, ktoré si dieťa ale neuvedomuje. Vnútorný konflikt sa presúva na vonkajší objekt. Konkrétne to znamená, že keď má dieťa napríklad zlý vzťah k nejakému členovi rodiny (trebárs k otcovi), môže tento konflikt presunúť hoci aj na psa. Pôvodný obsah strachu – totiž strach z otca – sa tým vytesní. Vytesnenie je „trik“ psychiky, aby sa udržal vzťah k otcovi bez konfliktov a záťaže.

Čo robiť v takomto prípade?

Rodičia musia porozmýšľať, či sa dieťa nemôže nachádzať v nejakom vnútornom konflikte. Takýmto vnútorným konfliktom môžu byť hádky v rodine, nový súrodenec alebo problémy v škole.

Naučený strach

Deti sa učia rôznym spôsobom správania od svojich rodičov a preberajú ich pohľad na svet. Ak vnímajú rodičia psa ako nebezpečenstvo, deti to so svojimi citlivými anténami hneď spozorujú a samy si osvoja takéto správanie – či už vedome alebo nevedome.

Čo robiť v takomto prípade?

Naučený strach je najčastejšou zo všetkých fóbií zo psov. Tu musia rodičia pochopiť, že psy nie sú ohrozujúce. Nesmú sa vyhýbať situáciám, v ktorých sa dostáva dieťa do kontaktu so psami, ale mali by sa pokúsiť integrovať styk s nimi do bežného života. Rodičia by mali ísť k psom bližšie, hladkať ich, prehodiť pár slov s ich majiteľom a ukázať tak dieťaťu, že sa skutočne nie je čoho báť, že psík môže byť príjemnou súčasťou nášho života.

Rodičia by si mali dávať pozor na to, aby sa u detí strach zo psov nevyvinul vôbec a odmalička by im mali vštepovať jemný spôsob zaobchádzania s nimi. Je dôležité, aby sa deti naučili, ako sa majú k psom správať.

Šteniatko verzus novorodenec
Prečítajte si tiež:

Šteniatko verzus novorodenec