Pani učiteľka, červeným perom píšete do detskej duše - ROBÍŠ TO ZLE
Samko sa bojí, že pani učiteľka vytiahne svoje červené pero a jeho chyby zvýrazní tak, aby už nikto nemohol pochybovať o tom, ako veľmi to zbabral.
Samko sa tak, ako mnoho iných detí, veľmi tešil na jeho prvý školský deň. Druhý deň počítal hodiny, ktoré musia uplynúť, aby mohol ísť do školy znova. Každým rokom pravidelne začiatkom septembra zaplavujú sociálne siete vtipné obrázky usmiatych a natešených prváčikov „prvý školský deň“ a tých istých, avšak sklamaných a skleslých „druhý školský deň“. Samko v tom bol iný. Tešil sa na každý nový deň.
Samko sa do školy tešil
Do školy chodil rád – tešil sa na kamarátov, školské úlohy ho bavili. Hoci už spočítaval aj odčítal, dokonca sám pochopil, ako funguje násobenie, svedomito vyfarboval obrázky, počítal bodky, zaujato sledoval pani učiteľku. Chcel sa učiť, tak ako sa prirodzene túži učiť každé dieťa. Tešil sa na každý nový deň, na nové cvičenia, na kamarátov, aj na pani učiteľku.
Ale iba prvý mesiac. U niektorých tento jemne euforický stav trvá dni, u iných týždne, ale veľmi výnimočne tento stav v klasickej školskej triede trvá dlhšie. Prečo? Prečo deti, ktoré sa túžia učiť, dozvedieť sa niečo nové, naučiť sa písať, čítať..., prečo najskôr tak veľmi chcú a potom zrazu tak veľmi nechcú?
O chorobách detí trochu inak. ČO znamenajú?
Stratený v bludisku domácej úlohy
„Idem si urobiť domácu úlohu!“, vyhlásil Samko zodpovedne ešte v piatok popoludní, rozložil si pomôcky po stole, vybral ceruzky a papier a začal kresliť. Kreslil bludiská. Nie, to nebola jeho domáca úloha. Na domácu úlohu mal trénovať tvary – základ písmena A a veľké písané E. V piatok kreslil bludiská... V sobotu opäť sadol k domácim úlohám a opäť kreslil bludiská. Tešil sa z toho, zaujímalo ho to, ale k domácej úlohe nie a nie sa dostať. V nedeľu znova rozložil pomôcky... a opäť kreslil bludiská.
Samko je vnímavé dieťa. Teraz však bol stratený v bludisku a nevedel, ako z neho von... Chcel si urobiť domácu úlohu, ale stále to odkladal. Keď už to nebolo kam odkladať, predsa len vzal papier s predkreslenými tvarmi a kŕčovito začal písať.
„Toto je ako týranie!“, zahlásil plačlivo.
„Niekto ťa bije? Ubližuje ti niekto?“, spýtala sa ho mama. Pokrútil hlavou a nasilu sa usmial.
„To, že máš napísať pár riadkov tvarov, je pre teba týranie? Nie si tak trochu rozmaznaný?“, žmurkla na neho. Hoci to povedala tak trochu nadnesene a s humorom, podstatné bolo, že ho v tej chvíli vôbec nepochopila...
Samko sa teda zaťal a pokračoval v kŕčovitom písaní. Vysvitlo, že sa bojí urobiť chybu. Bojí sa, že pani učiteľka vytiahne svoje červené pero a jeho chyby zvýrazní tak, aby už nikto nemohol pochybovať o tom, ako veľmi to zbabral.
„Pani učiteľka chodí po triede a hovorí: Už beriem to červené pero, vidím že robíte chyby!!!“, snažil sa vysvetliť Samko. „Bojím sa, že mi to červeným opraví!“, to už sa po jeho lícach kotúľali veľké slzy.
Samko v tom nie je sám
Je toľko detí, ktoré robia čo môžu, najlepšie ako dokážu, snažia sa, tešia sa, chcú sa učiť... A do toho príde pani učiteľka, osoba, ktorá je v tomto veku pre dieťa jeho druhou mamou, často idolom..., vezme červené pero a napíše ním do jeho duše ROBÍŠ CHYBY. A to nie je všetko. Dieťa počuje – nie som dosť dobrý/ nie som dosť dobrá.
A to ho bolí, to ho zraňuje. Vyvoláva to v ňom strach. Bojí sa urobiť chybu, ako keby robiť chyby bolo niečo nenormálne.
Predstavte si približne ročné batoľa, ktoré sa práve učí chodiť. Spraví pár nemotorných krôčikov a spadne. Ale vstane, skúša to znovu a znovu. Spadne aj stovky krát. Predstavte si, že by sme ho za každý pád skritizovali, hanili, karhali... Akú radosť by malo zo svojho pokroku? Akú radosť by malo z nového pohybu, jeho novej schopnosti?
Našťastie, toto nerobíme. Dieťa napriek svojim pádom vstane a skúša to znova a znova. A naučí sa chodiť. A spadne veľakrát, hoci už chodiť dávno vie. Aj dospelý sa občas potkne a spadne..., vari nie?
7 tajomstiev výchovy šťastného dieťaťa
Robiť chyby je v škole zakázané
Prečo to robíme inak v školách? Prečo nevnímame pokusy a omyly dieťaťa ako jeho snahu naučiť sa niečo nové? Prečo nechápeme, že pre dieťa sú prvé ťahy písmen na papieri jeho prvými krokmi? Prečo namiesto podpory a pomocnej ruky, ktorú dieťa potrebuje, vezmeme do ruky červené pero a sústredíme sa na jeho chyby?
„Ja tu vidím, že si sa snažil. Aj tu, aj tu, aj tu... Tu vidím veľa snahy a vidím ako sa ti darilo. Tu, pozri, aj tu, aj tu, aj tu...“, ukázovala mama Samkovi v jeho pracovnom liste. Napriek tomu Samko takmer nedýcha, keď sa snaží dokončiť jeho domácu úlohu. Tak veľmi chce vyhovieť pani učiteľke, tak veľmi sa bojí, že urobí chybu.
Deti sú v zajatí strachu
„Mám strach, že mi to opraví červeným perom...“, opäť trefne pomenováva to, čo sa deje v jeho vnútri. Samko nie je jediné citlivé a vnímavé dieťa, takto to cíti mnoho iných prváčikov, hoci nie všetci to dokážu pomenovať. Dieťa, nad ktorým niekto striehne, kedy urobí chybu, má strach. A tento strach ho zoviera, blokuje jeho dych, napína svaly v celom jeho tele... To má za následok, že sa mu nedarí a bludný kruh sa uzatvára. Pani učiteľka berie do ruky červené pero ....
Zlá správa je, že dieťa, ktoré je ovládané strachom, sa nedokáže nič naučiť. Jednoducho to nejde, tak je stavaný ľudský mozog. Ak človek prežíva strach, mozgové centrá, ktoré sú zodpovedné za učenie, nie sú v tom čase dostupné. Keď je mozog zaplavený strachom, odpája tieto oblasti a zapája systém útok alebo útek, dôležitý pre prežitie. Samkova veta „Toto je ako týranie!“ tu zrazu dáva zmysel. Toto úprimné, spontánne detské vyjadrenie vystihuje podstatu dopadu chýb v systéme školstva, tak ako ho poznáme dnes.
Asi najstrašidelnejšie na tom však je, že sa tento prístup „chyba je zlá“, v našom školstve považuje za niečo celkom normálne. Ani zďaleka sa to netýka iba prvákov. Nie je šialené, že sa s tým stretávajú deti už v prvých týždňoch školy? A tento prístup ich sprevádza zvyčajne naprieč celým obdobím ich vzdelávania (česť výnimkám). Žiaľ, ani mnohým rodičom nenapadne, že by mohlo byť na tom niečo zlé. Ak sa nestretne dieťa s podporou ani na strane rodiča, zo škôl potom vychádzajú neurotizované deti, ktoré sa boja čokoľvek povedať alebo urobiť, len preto, aby náhodou neurobili chybu...
7 potravín pre zdravý vývin mozgu u detí, + tipy, ako ich servírovať
Chyba nie je zlá - prejdite z červenej na zelenú
Červená farba nie je tým hlavným problémom, deti nepovažujú červenú farbu za nič mimoriadne zlé, kým..., kým si ju nespoja so svojou negatívnou skúsenosťou. Potom je červené pero nadlho vryté do ich duše, ako bolestná spomienka na ich chyby v časoch, keď sa z najväčších síl snažili naučiť niečo nové. Červená pre nich potom znamená stop. Doslovne STOP učeniu.
Pritom by to mohlo byť oveľa jednoduchšie. Ak by pani učiteľka potrebovala dieťa upozorniť, že nie každý jeho pokus je ten najlepší (aj keď nemusíme rozumieť tejto jej potrebe, zrejme sa to tak ona naučila, z jej životných skúseností a opakuje to, čo považuje za najlepšie), mohla by vziať – hoci aj to červené – pero, jemne k dieťaťu pristúpiť a povedať niečo ako : „Vidím ako sa snažíš, ide ti to výborne! Tu ti iba nakreslím, ako by to malo vyzerať tak, aby ťa to nemýlilo a aby si si zapamätal, ako to má byť správne“. K tomu milý úsmev a dieťa bude spokojne krochkať blahom.
Nezabúdajme, že podstata učenia je o tom, že sa UČÍME niečo nové. A všetko, čo človek robí prvý, druhý, desiaty krát, je stále iba učenie. Opakovanie robí majstrov. S láskavou podporou a milým slovom dokážu toho deti oveľa viac. Dajme učeniu zelenú.