Odkedy sa môže dieťa rozhodovať samo?

Odkedy sa môže dieťa rozhodovať samo?
29.6.2016 v kategórii Dieťa, autor Mgr. Jarmila Hýroššová, foto: istockphoto.com

Deti sa už pomerne skoro rozvíjajú v osobnosti so svojím vlastným názorom, vlastnými potrebami a pohľadmi. Preto by sa mali už v ranom veku učiť robiť rozhodnutia, aby sa neskôr vedeli v živote presadiť.

Ako členovia rodiny by mali mať právo spolurozhodovať, avšak vždy s ohľadom na ich psychický vývin a  kompetencie. Deti, ktoré sa musia rozhodovať príliš skoro, to môže nadmerne zaťažiť. Ale ani opačný extrém nie je žiaduci. Ak sa dieťa nenaučí rozhodovať vôbec, môže to viesť k tomu, že bude mať ťažkosti pri vytváraní svojho vlastného názoru, bude preňho problém zúčastňovať sa vyučovania a bude chcieť dať všetkým za pravdu, čím sa dostane do konfliktov, prípadne sa stane iba tichým, možno i prehliadaným, pozorovateľom.

Odkedy môže dieťa rozhodovať?

Len čo sa bábätká naučia uchopovať veci, sú ich rozhodovania viditeľné. Rozhodujú sa pre tú alebo onú hračku, ak majú možnosť, vyberajú si z košíka jablko alebo hrušku, chlieb alebo pečivo. Už tu môžete porozmýšľať o tom, aký priestor na rozhodovanie dieťaťu ponecháte. Môže sa samo rozhodnúť, čo by chcelo jesť, alebo mu obmedzením ponuky nedáte na výber, prípadne bude výber veľmi úzky?

Keď sú deti väčšie, sú v rámci svojho psychického vývinu schopné robiť aj „väčšie“ rozhodnutia: Deti od dvoch rokov si môžu vybrať rozprávku na dobrú noc, deti od troch rokov sa vedia rozhodnúť, čo si chcú obliecť do škôlky. V školskom veku sa rozhodujú o svojich záľubách, voľnočasových aktivitách a športovom zameraní. Teda schopnosť rozhodovania sa rozvíja s vekom dieťaťa, a tak možno postupne aj priestor pre vlastné rozhodnutia zväčšovať.

Ale...

Napriek tomu nemôžeme nechať na samotnom dieťati príliš veľa rozhodnutí, lebo by mohlo urobiť veci, ktoré škodia jeho zdraviu, alebo sú životu nebezpečné. Dieťa by sa mohlo napríklad „rozhodnúť“, že umývať si zuby stačí jedenkrát do týždňa. K ďalším záležitostiam, o ktorých s dieťaťom netreba diskutovať, je napríklad správanie sa v cestnej premávke, zápalky v rukách, ani keby prosíkalo. Osemročné dieťa by nemalo surfovať na internete bez dozoru dlhé hodiny, hoci to jeho spolužiaci údajne robia.

Prečo pre dieťa nie je jednoduché rozhodnúť sa

Schopnosti rozhodovať sa sa dá naučiť. Ale tak ako pri všetkom, čo sa dieťa učí, chce to veľa cviku. Pre malé dieťa sú jeho vlastné pocity často jednou veľkou záhadou. Niekedy napríklad nevie, ako sa práve cíti a často si napríklad už nevie spomenúť na to, ako sa naposledy cítilo v podobnej situácii. Okrem toho, nevie predpovedať, ako sa bude cítiť nabudúce.  A preto je rozhodovanie preňho také ťažké.

„Chceš zostať so mnou doma, alebo ideš s ockom do obchodu?“ – zdá sa, že ide o ľahkú otázku a ešte ľahšie rozhodnutie. Ale odpoveď nie je pre dieťa ani zrejmá, ani bezvýznamná. Čo bude zábavnejšie? Čo bolo minule zábavnejšie? Na čo má dieťa teraz chuť? Nič z toho dieťa nevie – a ani nemôže vedieť. A preto otáľa a kolíše medzi alternatívami sem a tam. Nakoniec teda za dieťa rozhodnú rodičia a ono bude nešťastné z každej z oboch alternatív – či už zostane doma s mamou, alebo pôjde s otcom nakupovať. Alebo otázka: „Chceš ísť na dovolenku k moru alebo do hôr?“ Aj pre dospelých je často ťažké odpovedať na túto otázku, pre deti je to nemožné. Možno ešte nikdy neboli pri mori alebo na horách, alebo nanajvýš tak raz, ako majú vedieť, čo sa im bude viac páčiť?

Alternatívy, pri ktorých deti o nič neprichádzajú

Dieťa sa postupne musí naučiť samo rozhodovať. To patrí k jeho dozrievaniu. Ale naučí sa to rýchlejšie a je pritom šťastnejšie, keď pri jeho rozhodovaní niet čo stratiť. Keď môže mať dve sladkosti a mama sa ho spýta: „Ktorú zješ ako prvú?“, potom preňho takáto otázka nebude stresujúca. Veď dostane obe sladkosti. Nikto mu nevezme preč jeho druhú voľbu. A ak chce, môže ešte aj šesťkrát zmeniť svoje rozhodnutie, kým sa do nejakej zo svojich dvoch sladkostí zahryzne. Alebo mu ponúkneme alternatívy: „Chceš najskôr rozprávku o Červenej čiapočke a potom o Mackovi Pú, alebo naopak?“ Aj toto rozhodovanie môže byť niekedy ťažké, ale dieťa vie, že nič nestráca. Užíva si možnosti výberu a vlastnú slobodu, ktorú pri tom cíti. S takýmto spôsobom jednania sa dieťa postupne zžíva s kompetenciou rozhodovania a rodičia môžu voľnosť v rozhodovaní postupne rozširovať.

Tímový hráč alebo osamelý bojovník? Vy rozhodujete!

To, ako sa v živote rozhodujú rodičia, do značnej miery ovplyvňuje životnú dráhu dieťaťa. A nielen to. Rodičia so svojím správaním, ktoré používajú pri rozhodovaní, ovplyvňujú aj vývin osobnosti dieťaťa. Ak napríklad pri výchove detí používajú neustále prísne „NIE“, môže sa stať, že dieťa nebude schopné rozhodovať sa. Pri každej maličkosti sa bude samo seba pýtať: „Čo mám robiť? Čo by teraz urobila mama?“ Psychológovia to nazývajú „naučená bezmocnosť“. Takýmto správaním rodičia potláčajú vlastné názory detí a odopierajú im zodpovednosť za rozhodnutia. Namiesto toho, aby dieťa samostatne myslelo a konalo, sa mu odopiera sloboda a možnosť rozvíjať svoju osobnosť. Dieťa sa potom cíti neschopné, nekompetentné a menejcenné. A vzniká začarovaný kruh: Čím menej sa dieťa z neistoty rozhoduje, tým má menej zážitkov úspechu, ktoré by mohli posilniť jeho sebavedomie. Ten, kto nedáva dieťaťu možnosť spolurozhodovať, dáva mu na jednej strane najavo, že nie je potrebný jeho názor a na druhej strane je mu sprostredkované, že je legitímne nevšímať si priania iných ľudí. A to sú zlé predpoklady pre tímového hráča. Lebo komunikovať s inými, vysporiadať sa s ich názormi a predstavami, je základným predpokladom existencie dieťaťa v skupine rovesníkov.

„Ja si vyberiem, čo si oblečiem!“ Má dieťa právo o tom rozhodovať?

Rodičia sú niekedy užasnutí nad tým, ako vehementne ich troj- alebo štvorročné deti bojujú pri tom, čo si chcú alebo nechcú obliecť. Pritom nejde len o to, nájsť si vlastný štýl obliekania, ale najmä nájsť vlastné „JA“. Oblečenie je súčasťou nášho sebaobrazu a odráža obraz, ktorý prezentujeme svetu o sebe. „Kým alebo čím by chcelo byť vaše dieťa? Alebo ako chce byť dnes vnímané? A v prípade, že existuje skupina detí, s ktorými sa vaše dieťa kamaráti, ako chce na nich zapôsobiť?

Dieťa tohto veku ešte nie je dostatočne staré na to, aby si vyberalo a kupovalo oblečenie a pravdepodobne nie je ani dostatočne staré na to, aby si vybralo oblečenie, ktoré bude mať na sebe v konkrétny deň. Ale napriek tomu má určité právo spolurozhodovať – predsa len nosí oblečenie na svojom vlastnom tele. Prečo by sa malo podriaďovať vkusu iného človeka a nie svojmu vlastnému?

TIPY pre rodičov:

  • Ponúknite dieťaťu dva alebo tri varianty – také, ktoré sú pre vás akceptovateľné – a potom nechajte dieťa, nech sa slobodne rozhodne. Pokúste sa byť fér. Keď sú jednotlivé časti odevov v poriadku, prečo by si nesmelo vaše dieťa raz za čas skombinovať aj fialové tričko s oranžovými nohavicami?
  • Nepýtajte sa všeobecne: „Čo si dnes chceš obliecť?“, ale konkrétne: „Dnes je zima, musíš sa poriadne obliecť. Rozhodni sa sám, ktorú z týchto dvoch mikín si vyberieš.“
  • Je unavujúce, keď sa človek musí už zrána rozčuľovať nad oblečením. Možno bude pre dieťa lepšie, keď si bude môcť vybrať oblečenie na ďalší deň už večer predtým.
  • V prípade, že nefunguje voľba medzi dvomi alebo tromi druhmi oblečenia, vyskúšajte nasledovné: Odpracte preč všetko oblečenie, ktoré nie je primerané počasiu. Aj veci na slávnostnú príležitosť dajte bokom. A potom nechajte dieťa, nech si zo zvyšku vyberie podľa ľubovôle.
  • Niekedy je výber pre dieťa priveľký a ono sa obmedzí len na malý výber obľúbených vecí, ktorý pozostáva z dvoch sukní, dvojo pančušiek a troch tričiek. To nevadí, časom sa mu môžu tieto veci zunovať a ono siahne po nových a zaujímavejších kúskoch.

Aké rozhodnutia v akom veku?

To závisí od vnútornej zrelosti dieťaťa, a teda nemožno na túto otázku odpovedať paušálne. Vo všeobecnosti však platí, že čím je staršie, tým môže robiť rozsiahlejšie rozhodnutia. Ale aj tu je potrebný rodičovský cit. „Do akej miery vie moje dieťa posúdiť situáciu? Akých rozhodnutí je už schopné?“ Existujú pritom určité orientačné body:

Deti do 4 rokov sa môžu napríklad samostatne rozhodovať o tom,

  • čo chcú jesť (na základe predvýberu rodičov),
  • čo si chcú obliecť (na základe predvýberu rodičov),
  • s kým sa chcú hrať,
  • čo si pozrú v televízii (rozprávku Bob Staviteľ alebo Večerníček?).

Základné rozhodnutia ale aj tak zostávajú na rodičoch – napr. ako dlho bude dieťa pozerať televíziu alebo to, že v zime si treba obliecť čiapku. V tomto veku by teda nemali robiť deti ešte žiadne zásadné rozhodnutia.

Deti do 6 rokov sa môžu okrem iného rozhodovať,

  • či chcú ísť s mamou nakupovať, alebo radšej zostať s ockom v záhrade,
  • čo by chceli dostať na narodeniny,
  • s kým sa chcú kamarátiť.

Odteraz môžu deti zdolávať aj menšie chybné rozhodnutia s nepríjemnými následkami bez toho, aby tým utrpela radosť z rozhodovania.

Deti do 10 rokov sa môžu rozhodovať napr. o tom,

  • kam by chceli ísť na dovolenku, či pôjdu do tábora,
  • v akej farbe má byť vymaľovaná ich detská izba,
  • ako naložia s vreckovým.

Deti tohto veku už myslia trochu do budúcnosti. Majú určité skúsenosti, ktoré im pomáhajú správne hodnotiť situácie.

Deti od 10 rokov

  • môžu sa rozhodnúť, ako si počas dňa zadelia domáce povinnosti (napríklad si po návrate zo školy trochu oddýchnu a potom sa pustia do umývania riadu)
  • môžu rozdeliť úlohy (samozrejme spravodlivo!) pre seba a svojho mladšieho súrodenca/súrodencov
  • vedia sa rozhodnúť, či chcú/nechcú pokračovať v nejakom krúžku (pravdaže po dohode a schválení rodičmi, ale vedia sa s nimi rozumne pozhovárať a argumentovať, prečo ich už hobby neteší)

Majú stále väčšie kompetencie v rozhodovaní – samozrejme stále s ohľadom na vek a vývin.

Od veku 12 rokov

Majú aj zákonné právo spolurozhodovať, napríklad u koho chcú bývať po rozvode rodičov. A pravdaže miera ich rozhodovania i zodpovednosti postupne narastá...

Pozor na komplexné rozhodnutia

Predtým ako sa deti naučia robiť komplexné rozhodnutia, musia sa veľa učiť, ale najmä musia dosiahnuť určitý vek. Deti sa učia brať ohľad na dôsledky, ktoré vznikajú na základe určitého správania až v školskom veku a ani potom by nemali byť rozhodovania ešte také komplikované, aby ich príliš zaťažovali. Rodičia, ktorí poskytujú svojmu dieťaťu veľa slobody v rozhodovaní, musia dávať veľký pozor. Znaky neprimeraného zaťaženia sú viac než jasné: Dieťa je nervózne a nepokojné, možno ušomrané alebo nahnevané, bezradnosť možno prečítať i z výrazu jeho tváre. V takomto prípade by mali rodičia urobiť krok späť a ponúknuť dieťaťu varianty, alebo príslušnú otázku, ktorá je predmetom rozhodovania, odročiť na neskôr.

K napísaniu tohto článku ma motivoval môj syn (4 ½ roka), ktorý v poslednom čase na všetky otázky, týkajúce sa akýchkoľvek rozhodnutí, odpovedá rovnako „Je mi to jedno!“ Či už sa ho pýtam na výber jedla, oblečenia, na možnosť ísť von alebo zostať vnútri, na to, čo budeme spolu robiť – jeho ľahostajná odpoveď sa pomerne často opakovala. Zvláštne, že nikdy predtým takto nereagoval. Najpravdepodobnejšou príčinou takéhoto správania bude, že k nemu zavítala lenivosť. A keďže nechcem, aby sa z môjho syna stal človek, ktorý sa v živote nebude vedieť rozhodovať a ktorý by mohol kvôli tomu zostať samotárom a nevyrovnanou osobnosťou, rozhodla som sa proti tejto lenivosti a ľahostajnosti bojovať. Začali sme s tréningom menších rozhodnutí. Ponúknem vždy niekoľko (nie príliš veľa) alternatív a čakám. Niekedy kratšie a niekedy dlhšie. Kým rozhodnutie nepadne. Zatiaľ sme úspešní. Pridáte sa?