Klamete aj vy svojim deťom?

Klamete aj vy svojim deťom?
17.6.2015 v kategórii Batoľa, autor redakcia MAMA a ja, foto: istockphoto.com

Mnohí rodičia používajú pri výchove zveličenia, drobné klamstvá, polovičné pravdy, výmysly, alebo aj celkom jednoznačné lži...

Mnohí rodičia používajú pri výchove zveličenia, drobné klamstvá, polovičné pravdy, výmysly, alebo aj celkom jednoznačné lži. Výskumov o tom, aký vplyv to má na dieťa a jeho vzťah s rodičmi nie je veľa. Vedci z viacerých krajín sa však nedávno pozreli aspoň na to, ako často klamú rodičia deťom v dvoch rôznych kultúrach – čínskej a severoamerickej – aby dosiahli svoj výchovný cieľ. 114 Američanov a 85 Číňanov dostalo zoznam konkrétnych klamstiev, typicky používaných v ich krajinách. Pri každej položke mali ohodnotiť, či danú nepravdu už použili a vyjadriť sa k tomu, či je pre nich akceptovateľná.

V oboch krajinách rodičia najčastejšie používali klamstvo: „Odídeme bez teba“, väčšinou v situáciách, keď chceli dieťa presvedčiť, aby prestalo trucovať alebo sa poponáhľalo. Takúto taktiku používalo až 67,5 % Američanov a 77,9 % Číňanov. Ďalšie populárne klamstvo bolo: „Už nemáme viac cukríkov." (57,5 % v USA, 42,9 % v Číne) a „Hračky sa vrátime kúpiť nabudúce," (47,8 % USA, 61,6 % Čína).

Rodičia často dieťaťu nepravdivo komentovali jeho výkony, napríklad povzbudzovali ho, že na klavíri hrá krásne, aj keď mu to nešlo (59 % USA, 50 % Čína). Podobne rozšírené je aj „Ak nebudeš ticho, bude sa na teba pani suseda hnevať," (34,5 % USA, 49,4 % Čína).

Celkovo sa potvrdilo, že klamanie deťom je taktika, ktorú rodičia používajú „vo veľkom“ v oboch krajinách (84 % v USA and 98 % v Číne), buď za účelom dosiahnutia svojho výchovného cieľa, ale tiež preto, aby dieťa povzbudili. Jeden z najväčších rozdielov medzi oboma kultúrami bol v tom, že viac čínskych než amerických rodičov považovalo klamstvo voči deťom za akceptovateľné vtedy, ak slúži na dosiahnutie poslušnosti a spolupráce. Zároveň však boli prísnejší a odmietavejší voči klamaniu svojich detí. Američania používali tvorivejšie klamstvá, napríklad vymýšľali príbehy o rozprávkových a mýtických bytostiach (Santa Claus, Zúbková víla), ktoré ani nepovažovali za lži. 

Bez ohľadu na to, čo si myslíme o vysokých číslach z výskumu dvoch – pre nás pomerne vzdialených – kultúr, je fajn zamyslieť sa nad tým, čo vlastne chceme klamaním vo výchove dosiahnuť. Niektoré formy klamstva alebo „dávkovania pravdy“ môžu napríklad chrániť dieťa pred realitou, na uchopenie ktorej ešte nemá tie správne nástroje. Mnohí rodičia napríklad považujú za vhodné chrániť deti pred násilnosťami zahliadnutými v televízii alebo zlými správami, ktoré sa ich priamo netýkajú – vo všeobecnosti sa ich snažia podávať jemnejším spôsobom. 


Na druhej strane, rutinné využívanie klamstiev na dosiahnutie cieľa nie je z dlhodobého hľadiska dobrou stratégiou. Deti majú na niektoré veci výbornú pamäť a dokážu už pomerne skoro rozlišovať medzi dospelými, ktorým dôverujú a tými, ktorých berú „s rezervou“. Náš vzťah sa skladá z tisícok každodenných okamihov a hoci sme často v úzkych, ako konkrétnu situáciu vyriešiť, narušenie vzájomnej dôvery klamstvom je krátkozrakou stratégiou. Navyše, ak rodič klame, dáva deťom signál, že klamať je v poriadku. Len ťažko mu v budúcnosti vysvetlí, že klamanie dospelých je v poriadku, ale deti musia vravieť pravdu za každých okolností.

Ak máte tendenciu svoje deti klamať, pretože vo vypätých situáciách nedokážete narýchlo nájsť vhodnejšie riešenie, môže vám pomôcť pripraviť si vhodné (pravdivé) vety už dopredu – koniec-koncov, niektoré krízové situácie sa opakujú veľmi často. Tu sú inšpirácie z našich rodín:
Urýchlenie odchodu: namiesto „Odchádzam bez teba“ funguje aj „Počkám ťa na schodoch/vonku/za dverami.“ Namiesto „Cukríky sa už minuli“ skúste „Už si mala 3 cukríky, takže teraz si ich odložíme na neskôr,“ prípadne sa rovno dopredu dohodnite, koľko cukríkov si dnes dáte. 
V hračkárstve namiesto „Nemám so sebou peniaze“ často stačí len zdieľanie nadšenia nad hračkou, ktorá vaše dieťa ohúrila. „Jéj, to je ozaj krásna bábika,“ splnenie túžby vo fantázii „Keby sme ju mali doma, hrali by sme sa s ňou na princeznú. Ako by sme ju obliekli?“, prípadne len obyčajné preukázanie pozornosti „Zapamätám si, že sa ti táto bábika páči, dobre?“. 
Navrhované riešenia síce nie sú zázračné, ale svojmu dieťaťu preukazujete rešpekt tým, že ho beriete ako rovnocennú bytosť a snažíte sa k nemu byť úprimní.


Zdroj: Heyman, G.D. a kol. (2012) Instrumental lying by parents in the US and China. International Journal of Psychology, Volume 48, Issue 6, 2013. doi:10.1080/00207594.2012.746463.

Tento článok pre vás napísali mamy-psychologičky, ktoré pripravujú knihu Psychológia pre milujúcich rodičov.
Jana Bašnáková pracuje v Ústave experimentálnej psychológie SAV a Inštitúte Maxa Plancka v Holandsku a je mamou štvorročnej Hanky.
Eva Vavráková z Ústavu aplikovanej psychológie FSEV Univerzity Komenského je mamou trojročného Damiána a polročného Floriána.
Jana Zemandl pôsobila v Ústave experimentálnej psychológie SAV a momentálne je na materskej dovolenke s dvojročným Davidom.