Pevný režim vs. prispôsobenie sa bábätku - ktorá voľba je lepšia?
Pevný režim a disciplína a na druhej strane výchova založená na slobodnej voľbe bábätiek. Ktorý rodičovský štýl je lepší? Kedy budú bábätká spokojnejšie a budú menej plakať?
Dva protipóly vo výchove bábätiek: „Bábätko vie samo najlepšie, čo potrebuje!“ alebo „Bábätko si musíš nastaviť na disciplínu už odmalička!“
Tak by sa s trochou preháňania dali zhrnúť dva protipóly vo výchove bábätiek, ktoré vidíme okolo seba. Výhody aj nevýhody oboch pozícií, ktoré môžeme nazvať „výchova riadená bábätkom“ a „výchova štruktúrovaná rodičmi“, však bývajú založené skôr na názoroch a osobných pozorovaniach rôznych autorov-odborníkov, než na vedeckých dôkazoch.
Preto sa skupinka vedcov, vedená Ianom St. James-Robertsom (ext. zdroj štúdia), rozhodla overiť obe rodičovské filozofie vo vedeckej štúdii, o ktorej niekedy v skratke hovoria ako o „kodaňsko-londýnskej“.
Porovnávali totiž rodičov, ktorí bývali v Londýne alebo v Kodani, a o ktorých sa vedelo, že majú vďaka mierne odlišným kultúrnym zvyklostiam iný prístup k výchove bábätiek (0 – 3 mesiace).
NOSIŤ dieťa na rukách nie je ROZMAZNÁVANIE
Prísny režim, čiže rodičom riadený prístup vo výchove
Rodičov z Londýna si výskumníci vybrali kvôli tomu, že zosobňovali typický „rodičom riadený“ prístup k výchove bábätiek. Usilovali sa dieťa už od samého začiatku nastaviť na pravidelný režim kŕmenia a spania, deti trávili cez deň veľa času v kočíkoch, ležadlách a postieľkach, a rodičia reagovali na ich plač len približne v 40 percentách prípadov.
Prístup vedený potrebami a signálmi bábätka
Rodičia z Kodane sa, naopak, nechávali viesť potrebami a signálmi bábätka: kŕmili ich na požiadanie, cez deň ich veľa nosili a držali v náručí, a nenechávali ich plakať.
Aby sa rozdielne vplyvy výchovy ešte zvýraznili, zahrnuli výskumníci do štúdie ešte jednu skupinu. Boli to rodičia z rôznych miest, ktorí sa nadchli pre tradičnejšie spôsoby výchovy a rozhodli sa, že budú svoje deti nosiť viac ako 80 percent času počas dňa, v noci s nimi spávať v manželskej posteli a budú reagovať na všetky ich potreby okamžite.
Tento výchovný štýl nazvali vedci „proximálnym“, pretože rodičia boli neustále v blízkom kontakte s bábätkom. Výskumníkov najviac zaujímal ukazovateľ, na ktorý je zvedavý asi každý rodič: či sa rôzne štýly výchovy prejavia v tom, koľko budú bábätká plakať.
Spoločné spanie s dieťaťom – áno alebo nie?
Ako sa rôzne štýly výchovy prejavia na spokojnosti a plači bábätka?
Kým sa dostaneme k tomu, ktoré bábätká boli najspokojnejšie, pozrime sa najskôr, ako veľmi sa líšila výchova týchto troch skupín rodičov „v číslach“. ·
- Po prvé, rodičia sa veľmi líšili v tom, ako často dopriali bábätkám svoju náruč. „Proximálni“ rodičia boli v telesnom kontakte so svojimi bábätkami v priemere okolo šestnásť hodín počas dňa (do tohto času je zarátané aj spoločné spanie), londýnski len polovicu z toho. Kodanskí rodičia boli niekde v strede.
- Po druhé, rodičia sa správali inak, keď boli bábätká nepokojné. Londýnski rodičia verili, že prílišná pozornosť bábätká rozmazná, a preto sa im v oveľa menšej miere než ostatné dve skupiny rodičov venovali vtedy, keď plakali alebo mrnkali.
Počujete ma? Tu som! Prečo deti plačú?
A čo na to bábätká? Ktoré plakali viac? A ktoré boli spokojnejšie?
Vedci si pre každú rodinu vybrali tri testovacie dni – keď mali deti 10 dní, 5 týždňov a 3 mesiace – a počas nich zaznamenávali počet preplakaných minút.
Bábätká z londýnskej skupiny plakali a mrnkali v každom z troch testovacích dní výrazne najviac – v priemere až o polovicu viac, než kodaňské a proximálne bábätká.
Bábätká z kodaňskej a proximálnej skupiny plakali oveľa menej, a medzi sebou sa v počte preplakaných minút nelíšili. S jedinou výnimkou – keď sa výskumníci zamerali na nočný plač, trojmesačné bábätká z proximálnej skupiny plakali viac ako ostatné.
Nie je však isté, čo bolo v pozadí tohto rozdielu. Samotní výskumníci naznačujú, že proximálni rodičia možno len nočný plač a mrnkanie zaregistrovali skôr, pretože spávali v jednej posteli s bábätkami.
Ako interpretovať tieto výsledky? Znamenajú, že prísny režim a rodičom riadená výchova je vždy nesprávna?
Odpoveď nie je celkom jednoduchá. Niektorí rodičia napríklad potrebujú oporu, ktorú im poskytuje pevný režim, a práve s režimom dokážu byť spokojnejší a pohodovejší.
Je však jednoznačné, že pri nastoľovaní štruktúry by sme sa – špeciálne u tých najmenších bábätiek – mali nechať riadiť ich potrebami a signálmi. Ak potrebujú našu blízkosť, neupierajme im ju.
Berme ich plač a mrnkanie vážne, pretože okrem nich nemajú veľa iných možností, aby nám dali najavo, ako sa cítia.
Na príklade londýnskych rodičov jasne vidíme, že neplatí starý známy mýtus – „nereaguj na jeho plač, naučí sa plakať ešte viac“.
Práve naopak! Bábätká, ktorých signály brali rodičia vážne boli oveľa spokojnejšie než bábätká, ktorých rodičia sa báli reagovať na plač a mrnkanie.
Zdroje: St James-Roberts, I., Alvarez, M., Csipke, E., Abramsky, T., Goodwin, J., & Sorgenfrei, E. (2006). Infant crying and sleeping in London, Copenhagen and when parents adopt a “proximal” form of care. Pediatrics, 117(6), e1146 – e1155.