Prečo pôrod doma?

Dostala som ponuku napísať článok o domácom pôrode na webovú stránku časopisu Mama a ja. Redaktorka mi dávala návrhy, ako by mohol vyzerať – aby som dala slovo aj strane, ktorá je proti, aby to bolo objektívne a aby boli odborníci, ktorí sa vyjadria, najlepšie zo Slovenska. Tak som hneď začala rozmýšľať: Keď nechám vyjadriť sa niekoho, kto je PROTI, stáva sa tým článok objektívny? Hm, je proti niekto, kto zažil plánovaný domáci pôrod, prečítal si o ňom niekoľko kníh, článkov, štúdií, aby sa dalo povedať, že o pôrode doma niečo vie? Zatiaľ sa proti vždy vyjadrovali len ľudia, ktorí túto podmienku nespĺňajú. To, že na Slovensku neexistuje odborník na domáce pôrody, to som si dosť istá. Týmto smerom sa neposuniem. Skúsim teda článok napísať inak, bude mať pečať môjho subjektu, tak ako každý článok vždy bude niesť pečať svojho autora a tak, ako ju mal i ten, uverejnený vo februárovom čísle Mama a ja.

Slová, i napísané sú len slová, aby v nich čitateľ mohol nájsť pravdu, musí prísť prežitok, emócia, iskra života. Prajem vám, aby ste si dopriali tú možnosť, aby vám i slová v tomto článku raz život naplnil.

Dieťa je tvorcom človeka

Začnem celkom zoširoka. Teraz už viem niečo i o práci Marie Montessori, zakladateľky alternatívnej pedagogiky, ktorá plne dôveruje dieťaťu a jeho schopnosti a ochote učiť sa a rozvíjať. Úlohou rodiča i učiteľa je zaistiť mu podmienky, ktoré by tento spontánny proces neblokovali. Asi ako to semienko, ktoré nám práve klíči v kochlíku na okennom parapete. Pozorujem ho a vidím, ako to vlastne robí všetko samo. Ani keby som sa ako snažila, z toho semienka ja klíčik nevytiahnem. Zasiala som ho do pôdy plnej živín, dala som ho do tepla a na svetlo, dala som mu vody. Ale rastlinku neurobím. Tú robí to semienko, nasledujúc ten zázračný „program spakovaný“ v ňom. A preto chápem, že keď takto pozorovala Montessori deti, pochopila, že nie dospelí musia, či dokonca vôbec môžu dieťa vyformovať, aby z neho bol človek, ako sa patrí, ale že: „Dieťa je tvorcom človeka.“¹

Pôrod riadi dieťa

Mnoho slov, s ktorými som sa stretla aj predtým, sa teraz plnia obsahom. Tak je to i so slovami manžela Gauri Chrastilovej, jednej z autoriek knihy Bonding – porodní radost, Jiřího. Potom, ako zažil druhý pôrod svojej manželky, pochopil, že „porod řídi dítě a maminka reaguje na to, co chce dítě. A já jako otec reagují na potřeby maminky. Tak jako na vojne je u porodu třeba respektovat posloupnost velení.“²

A zrazu je to jasné. Ach, Bože! Tie slová Jiřího sú tak fundamentálne! Kto iný by mohol tvoriť dieťa narodené, ak nie dieťa ešte nenarodené?! Veď len ono, práve ono spôsobilo, že je mamička tehotná a len ono vie ako sa narodiť! Len ono je ešte také nevinné a čisté, aby dokázalo počúvať ten zázračný program, ukrytý v ňom, ako v tom semienku. A jediný, kto mu to môže umožniť je ten, kto ho fyzicky obklopuje – jeho matka. Všetko ostatné stojí v rade až potom a jedine skrze matku. Pôrod je dôverný neverbálny rozhovor medzi dieťaťom a matkou. Ide o to s úctou ho nerušiť, v terminológii Marie Motessori alebo klíčiaceho semienka – zabezpečiť podmienky tak, aby tento spontánny proces nebol blokovaný. Moderná technika nám umožňuje túto pravdu prekrútiť. No nie je to zadarmo...

Úcta

A kde je ten pôrod doma? No, to je dobrý postreh. Zatiaľ nikde. Pôrod doma má mnoho výhod, a tou najsilnejšou je zatiaľ paradoxne a bohužiaľ, tá neprítomnosť techniky. Hneď objasním! Človek, ktorý chce ženu a jej dieťa doprevádzať pri domácom pôrode, má vďaka neprítomnosti techniky, nástrojov a medikamentov od výmyslu sveta ďaleko silnejšiu motiváciu k úcte. K úcte k dieťaťu, ako k tvorcovi seba samého, k úcte k žene, ktorá mu to umožňuje a k úcte k celému procesu, v ktorom sa zrkadlí život sám.

A ono to naozaj funguje!!!

Štúdie hovoria o tom, že pri nízkorizikových tehotenstvách je plánovaný pôrod doma s odbornou asistenciou, čo sa týka umrtnosti, rovnako bezpečný alebo dokonca bezpečnejší ako plánovaný pôrod v nemocnici.³ Čo sa týka nutnosti do pôrodu medicínsky zasiahnuť (aj plánovaný doma môže skončiť v pôrodnici), štatistiky hovoria jednoznačne v prospech pôrodov plánovaných doma. Ostatne za neprítomnosť všemožnej techniky hovorí aj údaj bez hlbších detailov uvádzaný v článku z februárového čísla Mama a ja, keď najnižšiu mieru komplikácií vykázali pôrodné domy.

Pôrodom to nekončí, pôrodom niečo práve začína...

Raz sme tak ležali s manželom tesne pri sebe. Bola som schúlená pod jeho pažou, hlavu som mala položenú na jeho hrudi, dotýkali sme sa „koža na kožu“ veľkou časťou tela. Po chvíli som pocítila, že mi z vnútra začína prúdiť teplo do mojich žabacích nôh vystrčených spod paplóna. Užívala som si to vnútorné teplo, až mi napadlo, že to nie moja krv mi ho prináša. Počujúc tlkot mužovho srdca, cítiac jeho pulz na uchu a líci, zrazu sa mi zdalo, že tá teplonosná krv je jeho, že sa nám spojili krvné obehy a že to jeho srdce vháňa krv i do mojich chodidiel.

Takto sa podľa mňa cíti i novorodeniatko ležiace pod prikrývkou nahé na nahej hrudi svojej mamy. Toto opätovné „spojenie krvných obehov“ si moja dcéra (a vlastne aj ja) užívala od prvej sekundy po pôrode prvé dni skutočne nonstop (až na pár momentov, prvé krátke prerušenie však bolo až po dvoch hodinách, dávno po prvom nadojčení). Toto prúdenie lásky ohrialo moje životom zmätené srdce a verím, že i srdce mojej dcérky dostalo dobrú výbavu do života. Za tých podmienok, aké sú momentálne v pôrodniciach, by sme si my dve toľko toho darovať asi nedokázali.

Kopec technických argumentov

Tu niekde mal tento článok pôvodne končiť. V tejto chvíli nedokážem k pôrodu doma povedať nič výstižnejšie, ako to, čo ste si práve prečítali. Je to výhľad z kopca, do ktorého som vyšlapala cez množstvo technických argumentov, hoci ich tam priamo nenájdete. Potom mi napadlo, že ak vám poviem, čo z toho kopca vidím, neuveríte mi, pokiaľ vám neukážem aj ten kopec.

A tak som začala spisovať všetky pochybnosti, ktoré mne a iným pri pôrodoch doma napadali a napadajú a argumenty, ktoré tieto pochybnosti rozptyľujú. Keď mala pracovná verzia článku vyše 10 strán a ja som zďaleka nebola pri konci, uvedomila som si, že to možno raz bude kniha, čo chcem napísať, ale že toto má byť článok a že množstvo skvelých kníh existuje už teraz. Tak vám ten kopec neukážem, lebo je príliš veľký a dám vám len smerovku k nemu a povzbudím vás, že hoci je obrovský, dokážete doň vyšlapať aj bez vzdelania v odbore gynokológia a pôrodníctvo, ak budete dosť vytrvalé. Na tej smerovke stojí nápis: ČÍTAJTE! Čítajte knihy⁴, číťajte články⁵, svedectvá⁶ a diskusie na internete, čítajte, pozerajte videá, diskutujte, premýšlajte a pýtajte sa samé seba: „Čomu/komu verím? Ako to dáva zmysel MNE?“ Lebo nikto pre rodiace sa dieťatko nie je dôležitejší ako vy, jeho matka!

Hierarchia autorít

„Komu/čomu veríme?“ je skutočne zásadná otázka. Obvykle sa s dôverou vložíme do rúk autorite doktorov s argumentom, že oni predsa na to študovali, aby vedeli, denne to robia, musia vedieť... Neuvedomujeme si, že i doktori veria – mladší doktor uverí spôsobu, ktorý mu ukáže starsí kolega, veria tomu, čo zaznelo, keď sedeli v študentských laviaciach. Lenže  i to, čo sa učili, len určila nejaká autorita, možno prednášajúci, možno pracovná skupina na ministerstve, zodpovedná za osnovy. Ale tie ako i rutina sa vyvíjajú systémom zotrvačnosti: Hovoríme si, že keby to nebol ten momentálne najlepší spôsob, už by to niekto zmenil. Lenže kto, ked každý verí? Áno, prax sa nejakým smerom trochu vyvíja, ale celkové množstvo vynútených intervencií do pôrodov hovorí o jednom – „Rebrík je opretý o zlú stenu.“ (Stephen Covey)

Viem o dvoch doktoroch, ktorí boli natoľko kritickí a samostatní v myslení, že ich prax zaznamenala relevantné zmeny: francúzsky pôrodník Michel Odent a maďarská gynekologička Agnes Géréb. Obaja sa zúčastňovali aj pôrodov doma.

Rutina nie je neomylná, ale zle sa opravuje

Ako som už naznačila, to, že sa niečo robí, ako sa robí, nie je známkou správnosti. Mňa by napríklad zaujímalo, koľko z doktorov si plne uvedomuje, že placenta je orgánom dieťaťa (hoci s „externým“ umiestnením) a že je teda plne v jeho réžii, že ono po pôrode rozhodne (pokiaľ k tomu dostane priestor), kedy už jej služby nepotrebuje. Koľko z doktorov vie, že obvykle trvá 1-2 minúty, ale že to môže byť aj 20 minút, či dokonca hodina, kým sa dýchanie dieťatka stabilizuje a ono vzápätí placentu zo svojho krvného obehu odstaví. Toto sa v bežnej rutine s automatickým prerušením pupočníka hneď alebo krátko po pôrode neodhalí. Prípadný následný problém dieťatka sa rieši presne tak – následne a s nevhodným prerušením pupočníka sa do súvisu nedáva.

A takých nevhodných postupov je množstvo. Neuvedomujeme si, že životaschopnosť drvivej väčšiny detičiek je taká silná, že „v zdraví“ prežijú nie vďaka rutine, ale napriek nej.

Samosavyplňujúce proroctvo

Verím, že ste zachytili, že sa pokúšam rozsievať semienka pochybností. Skúsim to ešte z iného pohľadu a viac už nechávam na vás.

To, čo sa v pôrodniciach teraz veľmi často deje, je samosavyplňujúce proroctvo. Je to pojem, ktorý je mne známy najmä z ekonómie – prípad krachu banky, ktorej nič nie je, pokiaľ o nej niekto nevyhlási, že ide krachovať – ľudia sa zľaknú, začnú húfne vyberať peniaze, a čuduj sa svete: problém je na svete.

Ak sa na rodiacu matku pozeráme ako na banku, ktorá má pred krachom, tak ten krach veľmi ľahko privoláme. Tých spôsobov privolania problému v pôrodnici je úžasné množstvo. Stačí si prečítať odporúčania WHO⁷, každé jedno, ktorému sa nevyhovie (a bohužiaľ  v (nie len) slovenských pôrodniciach to obvykle nie je len jedno), má potenciál privolať problém.

Ako príklad môže slúžiť aj už spomenuté rutinné prerušenie pupočníka, pokiaľ ho zdôvodníme motívom, že sa snažíme chrániť dieťa (stretla som sa napr. s argumentáciou, že by si dieťa mohlo zobrať priveľa krvi od matky). Ale uvediem ešte jeden, výstižnejší.

Ak obmedzíme polohu v druhej pôrodnej dobe na takú, v ktorej má lekár dobrý výhľad a prístup⁸, aby mohol zasiahnuť, keby bolo treba, tak tým matke berieme možnosť reagovať na svoje pocity, tlaky, „bolesti“ . Tieto pocity, tlaky, „bolesti“ však nie sú samoúčelné. Nimi jej dieťa svojou polohou dáva vedieť, čo od nej potrebuje. Preto je dôležité, aby mala matka priestor sústrediť sa na svoje pocity, vnimať ich a vychádzať im v ústrety. Avšak matka fixovaná na pôrodníckom kresle nemá možnosť polohu zmeniť tak, ako sa jej to pokúša dieťa dať vedieť (napr. aby ju to menej bolelo/tlačilo). Dieťatko to ale tak veľmi potrebuje, aby sa mohlo posunúť/pootočiť/lepšie zapadnúť svojimi kostičkami medzi kosti matky! Potrebuje, aby matka zmenila polohu, ale tá nemôže, lebo pán doktor musí mať prístup, keby dačo, ale ono potrebuje, tlačí... matka nemôže... doktor musí... (Vidíte ten kruh?) A čuduj sa svete: ozvy klesajú!!! Pán doktor má ale riešenie, vyťahuje kliešte, nastriháva hrádzu, ak už nebola nastrihnutá predtým... A pán doktor dieťa zachraňuje... Ešte, že mal taký dobrý prístup... (Dúfam, že cítite tú iróniu.)

Tak to je jeden druh samosavyplňujúceho proroctva v pôrodníctve. A sú aj mnohé iné. A preto to množstvo záchranných akcií, ktoré sa pri pôrodoch doma ani nestanú.

Záver

Preto je môj záver takýto: Môžeme zlepšovať podmienky pôrodov v pôrodniciach i podmienky pôrodov doma. Nie je to otázka peňazí, je to otázka vôle, ochoty priznať si chybu a dať tak priestor, aby mohlo vzniknúť niečo nové, systém, ktorý bude efektívnejší a tým dokonca lacnejší, ale hlavne ľudskejší. Tá správna cesta je jediná - budú sa učiť jedni od druhých a doprajú tak ženám a ich deťom, základnému kameňu spoločnosti, to, čo im právom náleží, úctu. A stále väčšie bezpečie a slobodu v rodení zároveň.

Foto: archív autorky

2 Mrowetz, M., Chrastilová, G., Antalová, I.: Bonding – porodní radost: podpora rodiny jako cesta k ozdravení porodnictví a společnosti?, DharmaGaia, Praha, 2011, s. 84.

3 Viď napr. Janssen PA. Outcomes of planned home birth with registered midwife versus planned hospital birth with midwife or physician: http://www.bmj.com/content/313/7068/1313.abstract Tým, ktorých tento fakt zaujal, odporúčam aj článok http://www.prirozeny-porod.eu/mytus-bezpecneho-porodu-v-porodnici/

4 Napr. : Průvodce přemýšlivé ženy na cestě k lepšímu porodu (Goer Henci), Aktívni porod (Janet Balaskasová), Zázrak porodu (Ina May Gaskinová), Znovuzrozený porod (Michel Odent), Zdravé těhotenství, přirozený porod (Ingeborg Stadelmann), Hypnoporod (Marie F. Mongan), Porod bez násilí (Frederick Leboyer), Bonding – porodní radost (M. Mrowetz, I. Antalová, G. Chrastilová), Možnost volby (Zuzana Štromerová), Hovory s porodní bábou (Jana Doležalová), Nová doba porodní (Vlastimil Marek), Psychosomatické charakteristiky prenatálneho a perinatálneho obdobia ako prostredia dieťaťa (Peter G. Fedor-Freybergh), Aby porod nebolel (Lucie Groverová), ...

5 napr. mnoho odkazov (aj starších) na http://www.facebook.com/Prirodzenyporod

6 napr. na http://vnimavetehotenstvo.sk/, http://www.facebook.com/pages/Aby-porod-nebolel/170941949618810, príbehy na http://www.facebook.com/podporaproivanu?ref=ts, http://www.zenskekruhy.sk/nase-aktivity

7 Napr. na http://iham.cz/wp-content/uploads/2012/02/cesty_k_porodu_CZE_2011_cervena.pdf

8 pre zaujímavosť: http://www.prirozeny-porod.eu/proc-ne-porod-vleze/