Snaženie sa o bábätko vs. psychika

Snaženie sa o bábätko vs. psychika

1.7.2016 v kategórii Snažilky, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Peter a Barbora boli spolu dlho. Po štyroch rokoch randenia sa vzali s očakávaním, že si postupne začnú budovať rodinný život. O tom, že čoskoro budú rodičia, vôbec nepochybovali... Aj po roku a pol od svadby bolo všetko v poriadku. Len v Barbore začal hlodať malý červík pochybností...

Pripadala si mladá, plná síl, mala 26 rokov, Peter o 4 viac, ich život bol v pohode, plynul bez stresov, obaja sa cítili zdraví a plní života. Prvý väčší stres nastal, keď si Barbora povedala, že aktívny prístup k otehotneniu už nebude odkladať.

Nasledovalo množstvo vyšetrení. Zaoberať sa tým, prečo nemôžu otehotnieť, brali obaja statočne, ale zmenilo to ich sexuálny život. Postupne sa z neho začala vytrácať spontánnosť a narastal pocit tlaku. Peter začal viac unikať do svojej práce. Uvedomoval si, že je potrebné mať v živote alternatívu. Hľadal pre seba naplnenie v štúdiu, koníčkoch a cestovaní. Barbora sa rozhodla svoje frustrované materinské city venovať deťom v detskom domove, kde sa zamestnala. Stále sa mali radi a ich vzťah im mnohí kamaráti závideli. Po neúspechoch v liečení sa však nakoniec rozhodli pre umelé oplodnenie. Lenže… Ani to vzťah nezachránilo. Peter sa rozhodol zo vzťahu odísť. Ako keby prestal vnímať, prečo vlastne oni dvaja spolu sú. Začalo chýbať lepidlo, perspektíva?

„Nie vždy to s liečením sterility dopadne takto. Ale takáto verzia je strašiakom každého páru, ktorý sa snaží a musí sa konfrontovať s frustráciou z nemožnosti otehotnieť a s liečením neplodnosti,“ hovorí psychologička a psychoterapeutka Mgr. Brigit Trimajová. Darmo, párov, ktoré riešia tento problém, pribúda, a hoci máloktoré vyhľadajú pomoc odborníkov, ich situácia je často natoľko zložitá, že si z nej sami pomôcť nedokážu.

Krok za krokom

Proces, akým páry snažiace sa o tehotenstvo prechádzajú, je až na drobné výnimky viac-menej rovnaký. V skratke by sme ho mohli popísať takto: „Po prvom období, po rozhodnutí páru mať deti sa obyčajne ešte nič nedeje. Po roku až dvoch nastáva prvá fáza zvýšenej úzkosti a sebapozorovania, teda hlavne ženy začnú omnoho viac vnímať a sledovať svoje telo i menštruačný cyklus. Väčšinou v závislosti na veku sa potom páry rozhodujú situáciu riešiť s odborníkom. Staršie páry si viac uvedomujú naliehavosť času. Pokiaľ je stanovená diagnóza ako sterilita jedného z partnerov, často sa vyskytne emočná kríza. Sebaobviňovanie, hľadanie vinníka, strach, strata sebavedomia, pocit ukrivdenosti v živote sa stupňujú...,“ hovorí B. Trimajová.

Na to, v ktorej fáze sa pár nachádza a ako ju prežíva, má vplyv množstvo faktorov. Napr. v akom rozpoložení boli na začiatku snaženia sa, či sa o bábätko snažia už niekoľko mesiacov alebo rokov, či žena prekonala potraty, akú liečbu má alebo majú obaja za sebou... Ruka v ruke s aktívnou snahou konať sa však objavujú aj negatívne pocity, ak sa úspech nedostavuje... „Podľa prieskumov hlavne ženy vnímajú veľmi citlivo tehotenstvo známych a prítomnosť detí vo svojom okolí. Myslím si, že aj u mužov to funguje obdobne, ale veľmi si to nepripúšťajú a nedávajú svojim emóciám v tomto smere taký priechod. Páry to však môže izolovať od ich sociálneho prostredia, nezriedka sa objaví aj depresivita.“

Bludný kruh

Zistenie o neplodnosti každý pár zaskočí a negatívne ovplyvňuje. Ak pár nedokáže uniesť situáciu, v ktorej sa nachádza, môže nastať stav, že práve ich psychické prežívanie je problémom otehotnieť. Hoci všeobecne platí, že psychické problémy sú skôr dôsledkom, než príčinou neúspešnej snahy o tehotenstvo. Nepohoda, napätie, stres aktivujú v ľudskom organizme hormonálne procesy, pri ktorých sa do krvného obehu vyplavujú vo zvýšenej miere niektoré hormóny, ktoré ovplyvňujú nielen správanie, ale aj viaceré telesné pochody, a to najmä u žien. Štatistiky uvádzajú, že asi v šiestich percentách sa pod neplodnosť ženy podpisuje jej psychika. Táto príčina môže byť samostatná, alebo súvisieť aj s inými príčinami neplodnosti. Hormón kortizol môže spôsobiť, že žena prestane ovulovať a menštruovať. Môže ovplyvniť proces zahniezdenia vajíčka v maternici. Ostatné stresové hormóny zasa vplývajú na pohyblivosť vajcovodov a prekrvenie maternice. Je vedecky dokázané, že ženy, ktoré sú chránené pred stresom a neprežívajú úzkosti, otehotneli ľahšie. Ako príklad možno uviesť ženy, ktoré sa po rokoch liečby rozhodli so svojimi partnermi adoptovať si dieťa a po jeho prijatí do rodiny časom otehotneli.

Tlak okolia

„A kedy bude bábo? Kočíkovať sa ešte nechystáte? Ale už by sa patrilo...“ Takéto otázky a dobre mienené rady okolia dokážu pár, ktorý má problém otehotnieť, poriadne „napumpovať“. Jednoducho, je to rana na to najcitlivejšie miesto. Stres zo situácie, ktorá sa (momentálne) zdá neriešiteľná, sa tak len zvyšuje, pretože partneri sa nemusia vysporiadavať iba so svojimi pocitmi, ale aj s atakmi (hoci niekedy adresovanými nevinne) najbližšej rodiny a okolia. A to na radosti ani nádeji vôbec nepridáva... Je smutné, že počatie dieťaťa je v našej spoločnosti ešte stále vnímané ako určitá schopnosť. Ak sa páru nedarí mať dieťa, okolie to vníma ako „neschopnosť“, nie „nemožnosť“ ho mať. A pritom neplodnosť je choroba, ktorú je možné (vo väčšine prípadov) liečiť. Nie je to stav, do ktorého pár vstúpil, ani voľba, ktorú si vybral... Navyše pár môže byť obviňovaný z kariérizmu. Avšak, na druhej strane, psychológovia partnerom alebo manželom, ktorí sa usilujú o dieťa a nedarí sa im, práve odporúčajú, aby sa venovali naplno svojej práci, záľubám... Jednoducho, aby nesedeli doma a nelamentovali nad svojím osudom.

Povedať to rodine alebo nie?

Rozhodnutie o tom, či okolie, resp. najbližšia rodina má alebo nemá nárok poznať pravdu, ako prežívate, že ste bezdetní, alebo že vás práve čaká umelé oplodnenie, či ste v poradovníku na adopciu, je na vás. „Koľko hovoriť o probléme so svojím okolím, rodinou, je naozaj individuálne,“ odporúča aj psychologička a pokračuje: „V tomto smere neexistujú pravidlá. Dôležité je byť v prostredí, v ktorom pár pociťuje základné zázemie a podporu. Ak sa im žiada zdieľať svoje trápenie so svojím okolím a otvorene o tom hovoriť, pokiaľ to pociťujú ako podporu, je to fajn. Nie je to však povinnosť, ani nevyhnutnosť. Pokiaľ v blízkom okolí narážajú na neústretové stereotypy, nepochopenie, necitlivosť, nemá zmysel do toho zaťahovať práve takéto okolie...“ Hrozí však riziko, že pár sa ľahko zamotá do poloprávd. Vymýšľať si neustále nové dôvody kvôli absencii v práci, pretože práve absolvujete lekárske prehliadky, či zákrok umelého oplodnenia, vyhováranie sa pred rodinou, prečo sa zasa nezúčastnite rodinnej oslavy... To všetko odoberá množstvo energie a chuti do života. Riešením (aspoň čiastočným) je napr. univerzálna odpoveď, ktorú si pár pripraví pre zvedavcov. Odpoveď by mala podať minimum informácií a zároveň naznačiť, že ide o intímnu tému, v ktorej pár nechce/nemieni/nebude ďalej pokračovať... Dôležité však je, aby v týchto situáciách stáli pri sebe, aby sa navzájom podržali. A spolu dokážu premôcť aj tento problém. Dokonca to môže ich lásku a vzájomnú náklonnosť ešte viac posilniť. Jednoducho, v dobrom aj v zlom..., stále spolu.  

Kedy k psychológovi?

Nájsť odpoveď na túto otázku skutočne nie je jednoduché. Možno aj preto, že na samotnom začiatku si musí pár najprv ujasniť, či by riešeniu ich situácie mohol pomôcť niekto tretí, či o to stoja a či majú odvahu urobiť krok týmto smerom... Samozrejme, ideálne by bolo, ak sa už rozhodnú, aby do toho išli spolu. Psychologička B. Trimajová objasňuje, čo by v takomto prípade mohli očakávať. „Psychoterapia je dôležitá hlavne ako poskytujúca podpora, buď pre spolužitie páru, alebo aj jednotlivo. Pomáhajú relaxačné metódy, aktívna imaginácia, hľadanie zmyslu. Často sa u páru môžu pod zvyšujúcim sa tlakom z naplnenia túžby po dieťati vyskytnúť poruchy v oblasti sexuality. Muži môžu mať poruchy erekcie a pociťovať znížené libido, ženy zasa prežívajú akt mechanicky, bez citového naplnenia. Určite o tom treba v páre hovoriť a vnímať priamu súvislosť so snažením sa. Je dobré vyhľadať podporu, ak nepohoda pretrváva, nielen čakať, že sa to vyrieši samo. Čím otvorenejšia komunikácia, tým lepšie pre pár. Ale je dôležité aj mnohé vedieť prijať, napr. aj v tom, ako veľmi to ľudí môže zmeniť...“
Podporu odborníkov však môžu páry vyhľadať aj počas samotnej liečby. Vyšetrenia sú náročné a celý proces je zdĺhavý. Na psychologickej úrovni to môže odštartovať rôzne procesy, a preto je dobré nebáť sa hľadať pomoc.

Dieťa – stredobod vesmíru

„Partnerský vzťah je základným psychologickým zdrojom pre partnerov počas liečby a ako taký je veľmi ohrozovaný... Spoločná túžba po dieťati sa počas liečby môže veľmi meniť pod vplyvom záťaže z liečby. Možno je fajn to vedieť a rátať aj s možnosťou, že nás to ovplyvní viac, ako vieme vopred odhadnúť. Veľa párov liečbu prerušuje z dôvodu, že je to pre nich emocionálne veľmi silné vypätie,“ upozorňuje B. Trimajová. Existuje tiež riziko, a žiaľ, prax dáva v tomto smere za pravdu, že párom, ktoré sa liečia kvôli neplodnosti, hrozí, že pokiaľ sa nenaplnené rodičovstvo stane ústrednou otázkou ich spoločného života, partnerstvo sa rozpadne.

Odborníci však radia, že páry, ktoré sa napriek liečbe vlastného dieťaťa nedočkajú, by sa nemali nechať neúspechom pohltiť. B. Trimajová hovorí: „Sterilita je určite záťažová situácia pre ľudí, ktorí sa rozhodli stať sa rodičmi. Pomôže uvedomovať si túto skutočnosť. A teda, že to nie je len tak. Že aj veľa ďalších nádejí a očakávaní spojených s budúcnosťou je v ľudských životoch ohrozených... Je dôležité snažiť sa hľadať pozitíva, a pokiaľ je situácia nemenná, hľadať aj alternatívy pre ďalší život...“

 

 

Komentáre