Žijeme ako za vojny. Starých nechávame umrieť a mladých posielame vystáť radu na potraviny
V Španielsku sme koronavírus nechali zájsť tak ďaleko, že cesta späť bude extrémne náročná.
Celé dni sme doma. Popod okná nám občas prejde policajné auto, ktoré vyhlasuje, aby nikto nevychádzal na ulicu. Jediný priestor, kde sa môžem “stretnúť” s kamarátkami a známymi, je na sociálnych sieťach. Sme tam teraz aktívnejší ako predtým. A drvivá väčšina našich príspevkov sa končí tak isto: Quédate en casa.
Ostaň doma
Quédate en casa je momentálne naším životným mottom. Už je to druhý týždeň, od kedy španielsky premiér Pedro Sánchez vyhlásil stav núdze, počas ktorého celý 45-miliónový národ uväznil vo svojich príbytkoch. Národ, ktorý je zvyknutý žiť vonku medzi ľuďmi, sa musel schovať za zatvorené dvere.
Stav núdze v praxi znamená, že von môže každý vyjsť len vo výnimočných prípadoch. K takým patrí napríklad výjazd do potravín či do lekárne, alebo presun z domu do práce. Na to posledné však treba mať certifikát. Do práce môžu chodiť len tí, ktorým náplň práce nepovoľuje pracovať z domu, a ktorých služby sú nevyhnutné.
Naše služby, moje a môjho muža, síce nie sú až také nevyhnutné, ale zjavne žiadané a dajú sa robiť z domu. Väčšinou. Môj muž robí v IT a ja ako reportérka, síce zvyknutá robiť z terénu, teraz fungujem cez Skype a Twitter. A tak si už druhý týždeň nažívame zatvorení v byte aj s našou dvojročnou dcérou Gretou.
Pediatrička radí: Ako ochrániť deti pred hrozbou koronavírusu?
Aha, tam je pandémia
Je vo veku, kedy by mala každú svoju voľnú chvíľku tráviť vonku so svojimi malými kamarátmi, na ktorých jej záleží natoľko, že ich fotky zdobia stenu jej detskej izby. Situácia je však taká, že sa to nedá, a tak sme museli dvojročnému dieťaťu vysvetliť, že pár týždňov sa teraz budeme hrať len doma.
Každý deň si sadne pred okno vo svojej izbe, vedľa seba má svojho milovaného macíka, a hovorí mu: “Pozri sa, Teddy, tam je pandémia vonku, nemôžeme ísť do parku, vidíš?” Je to vtipné a smutné zároveň.
Nakupovať chodí len môj muž
Pred obchodom sa postaví do rady, v ktorej si všetci od seba musia držať dva metre odstup. Dnu púšťajú len istý počet ľudí. Vnútri rýchlo nakúpi a potom sa postaví do ďalšej rady pred pokladňou, tiež s dvojmetrovým odstupom od všetkých ostatných. V Španielsku, kde sa intímna vzdialenosť scvrkla na päť centimetrov, je dvojmetrový odstup hotová tragédia.
Posielame si videá cez Whatsapp. Ten je v Španielsku ultra populárny. Natočíme Gretku, ako hovorí nejaký odkaz pre svoju kamošku, pošlem to jej mamičke, tá to ukáže svojej dcérke, ktorá vzápätí natočí odkaz pre Gretku a pošle späť. A takto sa zabávame a nechávame aj naše deti, aby boli v kontakte.
Zdravotníctvo kolabuje
K utorku poludniu Španielsko evidovalo už takmer 40 tisíc nakazených. Z nich viac ako 12 tisíc bolo v Madride. Ten najväčší problém je však to, že z tých 12 tisícov viac ako 10 tisíc potrebuje hospitalizáciu. A toľko miesta madridské nemocnice nemajú. Armáda preto pripravila akúsi poľnú nemocnicu v priestoroch veľtrhu. Predstavte si to. Je to jeden obrovský voľný priestor, v ktorom je jedna posteľ vedľa druhej. Tam budú posielať tie ťažké prípady.
A to si predstavte ešte raz. Ľudia v takýchto podmienkach umierajú úplne sami. Rodina sa s nimi nemôže prísť rozlúčiť, podržať v posledných chvíľach za ruku, poslednýkrát objať, pretože riziko nákazy je príliš vysoké.
Na COVID-19 sa umiera osamote
Tých mŕtvol je už toľko, že ich nemajú kde dávať. V celom Španielsku vírusu podľahlo takmer 2700 ľudí. V Madride zomrie denne 150 ľudí, k utorku v regióne nahlásili viac ako 1500 úmrtí. Pohrebné služby nestíhajú a márnice sú plné, telá preto začína armáda uskladňovať na zimnom štadióne.
Dokonca už vypracovali aj metodológie, podľa ktorých sa lekári majú riadiť pri selekcii, koho hospitalizujú a koho nechajú len tak. Ak niekto nemal vyhliadky na dlhý život, či už pre iné ochorenie alebo vysoký vek, tak má smolu. Z jedného madridského domova dôchodcov sa napríklad raz ráno snažili zavolať záchranku pre muža, ktorý sa nevedel poriadne nadýchnuť. Dve hodiny a nič. Pri poslednom telefonáte im dispečerka 112 povedala: “Nemáme vám ako pomôcť.”
Ochráňte svojich starkých
Pre starých už ani záchranka nechodí
Testy sa ale napríklad nerobia ani tým, ktorých symptómy nie sú úplne závažné. Jednoducho na to nie sú kapacity. A nie sú ani testy. Takže ak máte teplotu a trošku kašlete, ale viete normálne dýchať a necítite sa na umretie, tak vám do telefónu povedia, aby ste si dali paracetamol a vyležali to. “Zavolajte, ak sa to zhorší.”
Zdravotníci sú unavení a mnohí sú sami chorí. V celom Španielsku je chorých viac ako 5 tisíc zdravotníkov. Nemajú totiž ochranu, nemajú rúška a keďže sú s pacientmi v dennom kontakte, vírus na nich preskočí veľmi ľahko. Ako reportérka som robila rozhovor so zdravotnou sestrou z nemocnice De Santiago v baskickom meste Vitoria-Gasteiz. Práve Baskicko bolo okrem Madridu, Katalánska a najmenšieho španielskeho regiónu La Rioja ohniskom nákazy.
Povedala mi, že sa bojí chodiť do práce. Že strach v nej rastie zakaždým, keď vírus potvrdia u pacienta, s ktorým bola predtým v kontakte. Že domov z roboty chodieva s plačom. Že sa bojí, že nakazí svoju rodinu. Ale že aj napriek tomu sa každé ráno zobudí a do práce sa vráti. Vraj sa im všetkým v nemocnici pracuje ťažko, ale pracujú tvrdo a odhodlane. Takýmto ľuďom ja osobne hovorím hrdinovia.
Čo bude potom
Okrem skolabovaného zdravotníctva je na lopatkách aj ekonomika. Podľa prieskumu verejnej mienky, ktorý si nechal vypracovať denník El País, sa viac ako polovica Španielov bojí, že keď toto celé skončí, nebudú mať prácu, do ktorej by sa mohli vrátiť. Firmy zatvárajú a biznisy krachujú. Mnohí ľudia momentálne nepracujú, lebo z domu sa nedá a ich služby až také nevyhnutné nie sú. Existujú rodiny, v ktorých zrazu nemajú žiadny príjem. Ani mama, ani otec nezarába.
Vláda vyčlenila veľký balík peňazí na podporu ekonomiky, ale ako všetci dobre zo skúsenosti z minulosti vieme, Španieli nie sú práve najlepší v zotavovaní sa z hospodárskej krízy. Takže to, čo príde, keď porazíme vírus, bude ďalší boj o prežitie.
Mama v Taliansku: Ostali sme odrezaní od sveta
Momentálne sa už uznalo, že v Španielsku sa vírus šíri rýchlejšie ako v Taliansku. Taliani totiž uzavreli oblasti, v ktorých bola drvivá väčšina nakazených. Tie tri nešťastné severné oblasti. Španieli to neurobili a ľudia z Madridu a Barcelony sa veselo presúvali po krajine. Dôsledkom toho začali v tieto dni umierať ľudia aj v regiónoch, kde toľko nakazených predtým nebolo.
Druhým dôvodom je, že sme to od začiatku nebrali vážne. Po potvrdení prvého prípadu na pevnine, čo bolo u nás v Barcelone, sme ešte skoro dva týždne fungovali, ako keby sa nič nedialo. Chodili sme na obrovské zhromaždenia, pochody, sprievody, karnevaly. Stretávali sme sa, objímali, dávali pusu na zvítanie. Neizolovali sme sa vtedy, keď sme sa mali.
Nech už to potom dopadne akokoľvek, to jediné, čo si všetci želáme, je aby to už skončilo. Aby sme mohli vybehnúť na ulicu a poriadne sa vyobjímať.
Fotogaléria