Odišli sme bývať na dedinu, aj keď som po tom nikdy netúžila

Z Vašich listov, Kaja | 7. október 2020
Život na dedine

Paneláková mama každý deň rieši, čo bude robiť. Dedinská robí, čo treba.

Už sú to dva roky, čo sme sa z krajského mesta a dvojizbového bytu presťahovali na dedinu. Môj manžel zdedil po starkej domček, ktorý sme rok dávali dokopy a najprv sme tam chodievali len ako na chatu. My aj naši známi. Bol to taký únikový víkendový domček. 

Mesto sme milovali

Nevedeli sme si predstaviť odísť z mesta a nemať všetko poruke. Lekára, školy, reštaurácie.  V byte sme žili traja a úplne nám stačil, až kým som neotehotnela a manžel prišiel o prácu. 

Mali sme na krku pôžičku z ktorej sme zrekonštruovali dom po jeho starkej. Ja som zostala PN kvôli cukrovke a nezvládali sme to finančne. Uvažovali sme všelijako - predáme domček a kúpime si väčší byt? Po pár mesiacoch, keď sa nedarilo zohnať si normálnu robotu, len brigády  a ja som mala pred pôrodom, zabalili sme si väčšie kufre ako obvykle a odišli na našu „chatu“ na dlhšie. Na skúšku, alebo sa s ňou rozlúčiť, ak by sme ju predali. Aj keď sme tam už rok chodievali, miestnych sme veľmi nepoznali, keďže sme si „nosili“ svojich kamarátov.

Zostali sme tri týždne a ja som musela do nemocnice. Manžel so synom sa vrátili do mesta, aby mi boli bližšie. Postupne sme si však do domčeka nosili viac a viac vecí a keď si tak uvedomím, pomaly sme sa sťahovali, aj keď nikto z nás o tom nehovoril.

život na dedine

Domček sme si nechali 

Keď mala malá tri mesiačiky,  padlo rozhodnutie odísť. Finančný dôvod bol ten najdôležitejší. Manžel si našiel robotu, síce v inej oblasti, ale nebolo z čoho veľmi vyberať. Začal pracovať ako vodič a ja som postupne z nasej chaty robila domov. Synček dostal miesto aj v miestnej škôlke, z čoho som sa veľmi tešila, lebo v meste by bol s umiestnením problém.

Obávala som sa, čo budem robiť s malou na dedine, ale je to úplne iné. Keď si spomeniem, ako som sa so synom každý deň niekam musela ísť  niekam vyvetrať, nechápem, ako sa mi chcelo(smile) . Malú naložím do kočíka a poďho po viniciach, poriadne sa ponatriasa a lepšie spí. Alebo ju len nechám pod slivkou a ja robím, čo treba. Lebo okolo domu stále niečo treba.

Byt sme najprv prenajímali, ale boli z toho len starosti so zháňaním podnájomníkov, nahlasovaniu a podobne, tak sme ho po roku predali. Vyplatili sme pôžičku a ľahšie sa nám dýcha celkovo.    

Paneláková mama každý deň rieši, čo bude robiť. Dedinská robí, čo treba

Keď prídu kamarátky, tak mi hovoria, že som zlenivela, lebo cvičiť nechodím, na plávanie s malou nejdem, aby som neskysla... Na moju obranu musím povedať, že vyzerám lepšie, ako po synovi a hlavne som pokojnejšia. S malou sme na vzduchu viac ako dnu a nepotrebujem riešiť každý deň program, ako panelákové mamy.

Ja som bola jednou z nich.  Teraz už patrím sem. Na dedinu, kde sú vzťahy otvorenejšie, čo prináša aj problémy ( kto býva na dedine tak vie, o čom hovorím), vzduch čistejší a paradajky voňavejšie. S manželom sme mičurini, baví nás to. 

Nevedela som si predstaviť život bez mesta, ale prišla som na to, že to je  dobrý život. Máme svoj kúsok zeme, svoj hrad a veci sa nám zdajú byť iné, ľahšie.  Našej rodine to prospelo.    

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: