Zvierací kamaráti

Moja šesťročná dcérka miluje zvieratá. Všetky bez rozdielu! ZOO navštevujeme aj osemkrát ročne (ešteže ju máme poruke). Takmer všetky knižky sú o zvieratkách a pokiaľ sa v rozprávke neobjaví aspoň malý kocúrik, je nanič. Keď sme bývali v byte, bola ešte malá, ale aj vtedy sa nevedela dočkať, kedy pôjdeme ku starkej do kurína pozrieť sliepočky, alebo malé zajačiky.

Odmalička snívala o malom štvornohom chlpatom kamarátovi. No a čo by človek neurobil pre svoje dieťa? Hneď na druhý deň nám sused ponúkol malé mačiatko. Dcérka mala vtedy sotva dva roky. Určite si to viete predstaviť. Stískanie, bozkávanie mačičky a následné pchanie prstíkov do všetkých otvorov jej malého telíčka. Oblieval ma pot, chytali mrákoty... Mám pocit, že polovicu dňa sme strávili len umývaním rúk.

Neskôr prišli na rad prvé cvičiteľské prvky. Ťahanie za chvost, držanie za jednu labku, kolo mlynské vo vzduchu. Nerobila to naschvál, len svojimi malými rúčkami ju nedokázala udržať. Schytali sme aj pár škrabancov, keď milej mačičke išlo o život. Bolo nám ľúto toho úbohého stvorenia a radšej sme ho podarovali ďalej. Počkali sme dva roky, a keď sa jej domŕzanie nedalo počúvať, rozhodli sme sa pre psíka. Črtal sa ďalší potomok v rodine, a predsa len tie mačičky, čo žerú myšky a podobné veci a svoje zostatky zahrabávajú kdekoľvek na záhrade, až tak nemusíme. O chorobách ani nehovorím.

Psíka nám opäť ponúkol ktosi známy. Prisťahovalo sa k nám čierne klbko zvané Bobino. Je to taký malý chlpatý čistokrvný bastardík  a ako to tieto malé potvorky zvyknú robiť, pohneval si svojím štekotom všetkých susedov. Dcérkina radosť však nemala konca. Chodila s ním na vodítku, naháňala sa s ním, kúpala ho. Jedného dňa ju jednoducho omrzel a zostal visieť na krku nám s manželom. Opäť zatúžila po mačičke. Po predchádzajúcej skúsenosti som sa nedala obmäkčiť, zvlášť, keď sa nám po záhrade tmolilo naše druhé dvojročné dieťa. Aby bol aj baran celý aj vlk sýty, manžel to vyriešil šalamúnsky. Stále opakoval našej dcérke, že keď si to bude želať, raz naozaj nejaká mačička príde.

Bola spokojná a hutnila vo svojom srdiečku myšlienku na novú kamarátku. Manžel sa však prepočítal, pretože tá mačka naozaj prišla. Jedného dňa sa zjavila na dvore a viac sme sa jej nezbavili. Pri toľkom maznaní od našich detí sa jej nechce preč. Ja ich len s hrôzou pozorujem a predstavujem si katastrofické scenáre, koľko bacilov sa ne nalepí. Aby toho nebolo málo, dcérka začala túžiť po papagájovi... Sila pozitívneho myslenia sa jej osvedčila, tak v nej pokračovala ďalej. Nebudete mi veriť, ale ten papagáj fakt priletel.

Raz podvečer sme sa vracali domov a na ulici poletovala žltá korela. Manžel kedysi choval papagáje, tak ju hneď zbadal. "Prehovárali“ sme ju hodinu a nakoniec, za pomoci asi štyroch rebríkov, jednej popolnice a metly, sa nám ju podarilo chytiť. Dva dni spávala v kotolni, kým sme zohnali klietku a čakali na majiteľa. Nikto sa však neozval. Za tých pár dní si nás získala a už teraz vieme, že rozlúčka s ňou neprichádza do úvahy. 

Čo na záver? Mám rada zvieratá a aj napriek možným chorobám sa snažíme deťom vštepovať podobnú lásku k nim. Myslím, že vďaka zvieratám môže dieťa nabrať nový smer v živote, ľahšie sa naučí prekonávať prekážky a paradoxne rýchlejšie nadviaže priateľstvá s ľuďmi. Ten, kto má rád zvieratá, je o čosi citlivejší. Veď aj samotní psychológovia odporúčajú starým ľuďom, ktorí trpia depresiou, vlastniť domáceho miláčika. No a hipoterapia pre postihnutých je známa už dlho. Okrem toho, trochu zodpovednosti nikomu nezaškodí.

Som rada, že moje deti vyrastajú so svojimi novými priateľmi. Desím sa už len jedného. Dcérkin najnovší sen je – MAŤ VLASTNÉHO KOŇA. Možno jedného dňa nám nejaký zaklope na dvere...