Volám sa Dominik

Niektoré deti sú jednoducho iné a nie je na mieste radiť ich iba pod názov diagnózy, s ktorou sa narodili. Iný je aj Dominik a jeho mama hovorí, že je anjel...

Prvé, na čo si z môjho života spomínam, sú tváre. Veľa tvárí. Vyzerali veľmi ustarostene, stále si čosi šepkali, gúľali očami a obzerali si ma. Bolo to celkom zábavné. Ale najkrajšiu tvár zo všetkých mala moja mama. Skláňala sa nado mnou, tmavé vlasy jej padali do čela, vždy bola milá a usmiata. Jej hlas bol nežný a mäkký. Stačili 2 – 3 slová, aby som sa opäť cítil bezpečne.

Moja mama je vážne skvelá. Predstavila mi dokonca chlapíka, takého sympaťáka, a vraj je to môj ocko. A že čo naňho vravím. Vieš, na prvý pohľad sa mi zdalo, že sa na seba ani veľmi nepodobáme, ale už som si naňho celkom privykol. Je silný a často ma nosí na rukách. Chodíme spolu aj na dlhé prechádzky. Ja sedím v kočíku a ocko mi stále niečo rozpráva. Nerozumiem mu síce všetko, ale aj tak ho rád počúvam.

Len nechápem, prečo sa niektorí ľudia na mňa tak veľmi zvláštne pozerajú. Ide mi to na nervy, ale ocko hovorí, že je to preto, lebo som krásne dieťa a oni sa na mňa nevedia vynadívať. Niekedy ma na prechádzke zoberie ocko hore na ruky, aby som všetko dobre videl. Páči sa mi, ako druhé deti behajú, ako sa smejú a hrajú sa. Ocko mi vždy šepká do uška, že aj ja raz budem tak behať. Vraj ma naučí robiť veľa vecí. Neviem, čo je to „veľa vecí“, ale ja ockovi verím. Ocko vraví, že ma veľmi ľúbi. Preto mu verím.

Mama a ocko ma všade berú so sebou. Som s nimi rád a mama vraví, že musíme držať spolu. Ja ju teda držím za ruku stále. Aj ocko drží mamu často za ruku a ona mu vtedy hovorí, ako je rada, že ho má pri sebe. A že je statočný, lebo nie každý chlap to vydrží a niektorí aj odídu. Nechápem, kam by ocko chodil? A bezo mňa?! Mama síce vraví, že ženy sú silnejšie, ale ako sa tak pozerám na ocka, tak neviem, neviem...

Ocko chodí každý deň aj do práce. Netuším, čo je to tá práca, ale musí to byť riadne ďaleko, lebo mu trvá aj niekoľko hodín, kým sa vráti. Doma je zatiaľ so mnou mama. Rada sa o mňa stará, aspoň si to myslím. Vždy je milá, trpezlivá, nehnevá sa ani vtedy, keď sa hnevám ja. A ja sa viem teda hnevať naozaj dôkladne! Hlavne vtedy, ak sa mi niečo nepodarí.

Včera mama vysypala na stôl hrášok a chcela, aby som ho jedol sám. A rukami. Mama vie, že mám hrášok rád. Ale veľmi mi to jedenie nešlo. Mám prstíky ako drievka, vôbec ma nechcú poslúchať. Ale mama vraví, že to nevadí. Vraj som aj tak veľmi šikovný. Vraví to aj vtedy, keď spolu cvičíme také zvláštne cviky. Všetci to volajú Vojtova metóda a podľa mňa teda musel byť ten Vojto hrozný chlap, keď vymyslel takéto cviky pre deti. Mne sa to teda veľmi nepáči a pre istotu vždy riadne plačem, aj keď som si za ten dlhý čas už trochu zvykol... Mama sa tiež pri tom netvári práve najveselšie, ale vraj mám slabý svalový tonus (nechci odo mňa, aby som ti vysvetlil, o čo ide) a toto mi vraj určite pomôže. Chcem spraviť mame radosť. A tak cvičím. Nechcem, aby bola smutná.

Smutnú som mamu videl iba raz. Silno ma stískala a pýtala sa ma: „Chlapček môj, čo mi len z teba vyrastie, čo s tebou bude, keď tu mama s ockom nebudú?“ Neviem, kam si chcú tí dvaja odskočiť, ale dúfam, že sa rýchlo vrátia, lebo by mi bolo bez nich smutno.

Že chceš vedieť ešte niečo o mne?
Mama vraví, že som vlastne taký, ako ostatné deti. Ale vraj mám veľké šťastie, lebo tie ostatné deti raz vyrastú a prestanú sa usmievať. A ja vraj budem stále jej dieťa a stále sa budem môcť hrať s hračkami a nikdy nezostarnem. A aj usmievať sa budem stále. To mi teda vážne odľahlo, lebo sa mi nechce zostarnúť. A mám rád paradajkovú polievku. Vždy sa s ockom nasmejeme, keď sa nám roztopený syr lepí na bradu. Ešte mám rád sýkorky. Pozorujem ich za oknom a ticho čakám, aby som ich nevyplašil. Sú také drobučké, zmestili by sa mi do vrecka na tepláčikoch.

Mám rád aj moju babku. Je mäkká a voňavá, vždy cítim vôňu koláča a mletej kávy, keď ma stíska. Len by ma nemusela tak silno. Ale ja to vydržím. Babka má pre mňa vždy nejaký cukrík alebo lízanku. Mám rád cukríky. Ale babku mám radšej.

Rád sa aj hrám. Zbožňujem všetky farebné hračky. A najlepšie sú tie, ktoré vydávajú rôzne zvuky. Neviem ešte behať tak ako iné deti, musím sa držať mamy alebo ocka, aby som mal istotu. Ale jeden – dva krôčiky už spravím aj sám. Mama je vtedy šťastná a tvrdí, že život sa vlastne skladá z maličkostí. Fakt neviem, čo tým myslí. Ale to nevadí. Ocko aj mama mi často vravia veci, ktorým ešte nerozumiem. Ako minule. Vraj som ich naučil strašne veľa:
Nemať strach.
Bojovať.
Mať veľké srdiečko.
Nečakať veľa, dostať viac.
Hľadieť na svet inými očami...

Neviem, kde na to mama s ockom prišli. Vážne som ich nikdy nič neučil. Veď som ešte malý...

Chcel by som im obom povedať, ako veľmi ich ľúbim. Ale neviem ešte rozprávať. Pani doktorka síce povedala, že sa mi jazyk rozviaže, ale nikto nevie kedy. Ako to mám teda vedieť ja? Zatiaľ aspoň dúfam, že si to mama s ockom prečítajú. Že ich mám veľmi rád. Aj keď som možno trošku iný. Asi preto, že mama hovorí, že som anjel. Som Dominik, mám dva roky a mám Downov syndróm.