U pediatra trochu inak

Aida Kuglerová | 24. Nov 2009

Celý čas som sa modlila, nech už sestrička otvorí dvere a povie to známe:“ďalší“. Keď si prisadla ešte bližšie ku mne, chcelo sa mi vykríknuť, že či mám na čele napísané, že som bútľavá vŕba? Čím som si vyslúžila spoveď tejto nešťastnej ženy?

Skoro ráno tmavé rolety neprepúšťajú svetlo a tak neviem či je slnečno alebo pod mrakom. Mne to však nevadí, moje malé slniečko sa ku mne túli a gagoce detskou rečou, že by bolo dobré vstať a dačo papať. Tak vyliezam spod periny, strapatá a zúfalo nevyspatá, vyťahujem rolety a vidím slnko, srdce mi poskočí – hurá, snáď bude dobrý deň.

Raňajky ako vždy jogurtík, rožtek a okolo stola atómový výbuch. Môj malý šibal má tak rád svoje bruško, že na zemi končí naozaj minimum omrviniek, ale keďže je neposedný a musí sa vždy s niečím zabávať na našej podlahe sú perá, lyžičky, autíčka, magnetky, kocky..... a to vo veľkom množstve. Natriem si chlieb maslom, napijem sa mlieka a vychutnávam si 5-minútové ticho, kým sa môj syn zabáva s mojou, bohužiaľ, prázdnou peňaženkou, ale kartičky sú proste paráda.

Aký si spravíme dnes program pán kráľ?“ pýtam sa syna a odpoveď je zatiaľ stále rovnaká: „taj taj taj agn dagn“. Tak fajn, všetko vyvetráme, navaríme polievočku, zahráme sa s kockami a keď sa vyspí mohli by sme ísť poobede do poradne, už sme sa dávno nevážili.

Plán by bol skvelý keby dieťa chcelo spolupracovať. Akonáhle dávam variť polievku chce nazerať do hrncov, pri umývaní riadu chce chytať vodičku a to všetko si dokáže vynucovať „príjemným“ škrekotom exotického vtáčika. S kockami sa hrám sama, staviam veže, synček rúca. Nasleduje chvíľa ticha a potom úmorného tlačenia do plienky. Keď je všetko hotové a snažím sa prebaliť perpetum mobile tak vykypí polievka, veď prečo nie?

Úspešne ukladám dieťa spať, je 11:00 hod., polievka uvarená, sporák špinavý, kašlať na to. Sadám si s kávou, prečítam 5 riadkov v už mesiac rozčítanej knihe a zrazu počujem známe: „taj taj taj“. Fíha, vydržal spať 20-minút proste paráda. Obed chutil, dokonca sa zabáva s magnetkami kým umývam riad. Ideme sa obliecť, snáď dnes v poradni nebude veľa ľudí.

Vonku je krásne, nechávam si tvár hladiť septembrovým slnkom. Milujem keď je slnečno, teplo, ale už nie horúco. Aj malý si čviriká, dokonca sedí pokojne, zaujal ho psík s malým dievčatkom. Vchádzame do čakárne našej pediatričky a tam jedna mamička s 3-ročným chlapčekom. Vravím si paráda, dnes to bude rýchle.

Po 10-tich minutách čakania sa  uisťujem druhej mamičky či tu naozaj je doktorka, vraví že áno, ale vraj má dôležitú robotu na telefóne. Práve keď sa zamýšlam nad tým či sa mi tu oplatí ostávať keď vonku je tak krásne, pristúpi mamička bližšie k nám, zhlboka sa nadychuje a ja zrazu viem, že nasleduje dlhý monológ. „Veď to je hrozné toľko tu čakať, si myslí doktorka, že ja nemám inú robotu ako čakať kým sa jej uráči, pritom môj malý má len soplíky a doma mám ešte dve deti.  To je proste hrôza, no povedzte, aj vy ste taká nervózna ako ja?“

Aj ja sa pre istotu zhlboka nadychujem: „nie, ja mám našťastie čas, prišli sme sa len prevážiť a potom pôjdeme na prechádzku, veď vás už určite hneď zavolajú.“  (keby som len bola vedela...) Milá pani mamička si zmyslela, že aj keď sa vidíme prvýkrát, stanú sa z nás najlepšie priateľky. Začala neúnavne vysvetľovať, že ona má ešte malé spiace bábätko doma a staršia 5-ročná dcérka ho stráži. „Čo len mám robiť, čo ak sa zobudí a bude plakať, to potom začne plakať asi aj dcérka. Snáď by som ich mala ísť skontrolovať, veď bývam len vo vedľajšom vchode.“ Posadila svojho 3-ročného syna na stoličku a vztýčeným ukázovakom ho upozornila nech ticho sedí a ani sa nehne, ona sa hneď vráti a už bola preč. No malý chlapček to zobral ako zradu a rozbehol sa s hlasným plačom za ňou. Pomyslela som si, no fajn, to tu bude ešte veselo.

Po chvíľke sa vrátili, matka ťahajúc urevané dieťa krok  za sebou, znova ho usadila na stoličku a spustila: „Nevieš chvíľu vydržať, si nezodpovedné malé dieťa, neokážeš poslúchať moje pokyny, veď som sa vrátila, čo to nechápeš? Išla som skontrolovať tvojich súrodencov, veľmi sa na teba hnevám.“ Prešiel mi mráz po chrbte a chcela som jej povedať, že jasné že to nechápe, má len 3 roky.  No nemám na to povahu.

Následne sa otočila ku mne a vysmiata mi hovorí: „načúvala som len cez dvere, je tam ticho tak je to ok. Nemohla som ísť dnu lebo dcéra by hneď začala revať, to viete oni sú všetci tak veľmi namňa naviazaní. Hrôza.“ Nasledoval nádych: „Je to hrozné mať tri deti a nemať žiadnu pomoc, no vlasne akoby štyri deti pretože môj manžel je proste otrasný, ja vlastne ani neviem prečo som si ho brala. On chcel mať veľa detí, ale starať sa to nie, večne nie je doma. A keď je, tak sa nechá obsluhovať, deti mu nosia piť, ovládače od televízora, čisté ponožky a tak. Musím mu variť obľúbené jedlá, riady ešte nikdy neumyl, lebo tvrdí, že predsa nebude robiť ženskú robotu. S deťmi sa nehrá a keď chce spať, tak mu nevadí ani keď mu na hlave skáču. Som s toho úplne na nervy, už nevládzem. Veď to určite poznáte.“

Nemala som síl ani odpovedať, iba som cítila ako mi nejaká tepna v ušiach robí bum-bum, bum-bum. Asi som bola dlhšie ticho, lebo ma znova vyzvala k odpovedi, no ale čo poviete cudzej žene? „To mi je veľmi ľúto, skúste sa s ním porozprávať, že nevládzete, možno vás pochopí. Viete, ja s tým nemám skúsenosť, ja mám len jedno dieťa a môj manžel je opak toho vášho, takže sa mi ťažko radí, prepáčte.“ Celý čas som sa modlila nech už sestrička otvorí dvere a povie to známe: “ďalší“.

Keď si prisadla ešte bližšie ku mne, chcelo sa mi vykríknuť, že či mám na čele napísané, že som bútľavá vŕba? Čím som si vyslúžila spoveď tejto nešťastnej ženy? Potom neodbytne spustila ďalej: “to vám neverím, že máte dobrého muža, všetci sú rovnakí, leniví a smradlaví. U nás za všetko môže jeho mamička, rozmaznala ho a ja ho už teraz veru neprevychovám. Najhoršie je, že ho ešte aj podporuje v jeho lenivosti, veď je vraj chlap, nosí domov peniaze, tak nech chudáčik oddychuje. No a ešte sa aj dožaduje štrvtého vnúčatka, ja sa z toho naozaj zbláznim.“

Neviem presne prečo, ale zrazu som tej žene verila, že sa zblázni. Za tú dobu, čo sme tam sedeli, svojmu synovi neutrela soplíky, akoby tam ani nebol. Bola strapatá, v špinavých teplákoch a v očiach zúfalú prosbu o pomoc. No ako jej mám JA pomôcť, veď sa ani nepoznáme a u nás majú predsa ženy rovnaké práva ako muži. Ja proste nechápem ako sa žena môže prinútiť k trom deťom, pričom ich vlastne ani nechce, prečo obskakuje muža, ktorý ju má za handru. V mojej hlave stále búšilo bum-bum, bum-bum. Nechápem to o to viac, že ja som nikdy nebola zahnaná do kúta a nemusela počúvať niečie rozkazy. Vždy som sa rozhodovala slobodne alebo ako vydadá spolu s manželom.

Po nekonečných minútach ticha sa ju snažím utešiť: „Keď vám deti pôjdu do škôlky a vy sa vrátite do zamestnania, tak sa to určite polepší, nadobudnete viac známostí a vyšší pocit sebaistoty. A skúste dať deti na pár dní svokre, keď tak veľmi chce vnúčatá, nech zistí, že to nie je jednoduché s tromi deťmi, potom choďte do cukrárne na kávu, čítajte, relaxujte a skúste ten rozhovor s manželom. Možno sa stane zázrak.“
Áno zázrak by som potrebovala“ chytila syna za ruku, postavila sa k dverám a uprene sa na ne dívala, kedy sa už otvoria.

Môj malý synáčik bol celý čas kľudný a nestačil sa čudovať, čo to tá teta rozpráva, sedel mi na nohách a malou rúčkou držal môj palec. Trvalo to celých 45-minút, kým vyšla sestrička a zavolala ich dnu.Tak vstávam a odchádzam, dnes už nemám chuť na doktorku. Vychádzame von a obloha je tmavá, chystá sa pršať. Syn na mňa smutne pozerá a jeho oči vravia: “vidíš mami, mali sme radšej ostať doma“.

 

Newsletter

Zaregistrujte sa do newslettra a získajte prístup k novinkám: