Tvrdý dopad

11.7.2010 v kategórii Mama, autor Eva, foto: istockphoto.com

Moje skúsenosti s lekármi a ich prístupom boli väčšinou pozitívne, avšak zažila som i pravý opak. Tu je moja trpká spomienka...

Moje skúsenosti s lekármi a ich prístupom boli väčšinou pozitívne, avšak zažila som i pravý opak. Tu je moja trpká spomienka...

Náš synček mal asi 7 mesiacov, začínal loziť a objavovať svet vôkol neho. Nebolo to nič moc, svokra, keď videla spôsob, akým napreduje pri lození, len spínala ruky a šomrala niečo v zmysle, že to dieťa nie je v poriadku. Posúval sa len na jednej nôžke, ohýbal len jedno kolienko, druhú nôžku ako chromú ťahal za sebou. Bola som pokojná, nedávno som to spomenula našej lekárke, ktorá ma uistila, že to deti tak robia a je to úplne normálne.  Pri sedení sme ho už nemuseli istiť, nepotreboval žiadnu oporu. 

Chlapček sa nám vydal na spoznávanie kuchyne, na chvíľu zastavil pri stoličke, na ktorej sedel manžel, usmial sa na neho, oddýchol si a pokračoval smerom ku mne. Sedeli sme takto a rozprávali sa presne o tom, aké strachy má z jeho divného spôsobu lozenia svokra. Synček sa posadil asi 50 cm odo mňa a čosi bľabotal. Zrazu vidím ako sa jeho telíčko kláti na podlahu - tvrdú dlažbu, nestihla som ani zareagovať, len som začula ten tupý mrazivý úder, ktorý ma pichol niekde v hĺbke srdca. ,,Adamko!“ chraptím, ani normálny hlas neviem dostať zo seba. On však nereaguje. Beriem ho na ruky, nič iné ma nenapadá, on je stále ticho. S manželom sme si stihli ešte vymeniť pohľady plné zúfalstva, vtom sa synček konečne nadýchol a nasledoval žalostný plač. Boli to sekundy, možno 10, ale boli pre nás zoznamkou s peklom, inak to nemôžem nazvať. Stav mojej a asi aj manželovej mysle, keď si stihnete uvedomiť to najhoršie, čo sa môže stať, je naozaj pohľadom do najčernejšieho dna ľudských predstáv.

Snažíme sa ho upokojiť, po krátkej chvíli však nasleduje ďalší šok - chlapček prevráti očká a zamdlie. Nikdy sme nič podobné nezažili, rolu rodičov už  "hráme" po druhýkrát, ale na niečo také sme neboli pripravení. Ochabnuté telíčko mi leží v náručí a ja nenávidím to ticho, ktoré nastalo. Koktám niečo, čomu ani manžel nerozumie, v preklade z môjho stresom ovládaného hlasu to znamená: "Volaj pohotovosť!“ Našťastie bezvedomie netrvá dlho, synček sa opäť preberá a hlasným plačom dáva najavo, že je tu a tak ľahko sa nevzdá. Jeho krik nám trhá uši, ale v tom momente to bol balzam pre ne.

Keď som po chvíli dokázala ako-tak rozprávať, beriem do rúk telefón a snáď na 5. pokus sa mi podarí vyťukať správne číslo, trasúce ruky sa mi to snažili zakaždým prekaziť. Tento šok a z neho plynúcu neschopnosť triezvo uvažovať a rýchlo zasiahnuť som už raz zažila. Mala som asi 16 rokov a na letnom kúpalisku som bola svedkom toho, ako sa jedno dievča po nešťastnom skoku do 3m vody začalo topiť. Nastal u mňa skrat, nebola som schopná niečo urobiť, len som tak stála bez schopnosti akéhokoľvek pohybu. Našťastie si topiacu všimla aj jedna žena, neváhala ani sekundu a skočila za ňou. Spomenula som si na tento zážitok, pretože teraz som zažívala niečo podobné, moje trasúce sa ruky, neschopnosť rozprávať, dúfala som, že po toľkých rokoch a ako dospelá už dokážem lepšie reagovať. Omyl!

Detská pohotovosť, hlas lekárky, ktorá najprv musí upokojiť mňa, až potom sa dozvedá, čo sa naozaj stalo. Lekárke sa ťažko radí po telefóne, pokiaľ nie je viditeľné poranenie hlavičky, máme dieťa len pozorovať, nezvyčajná spavosť či opakované zvracanie sú podozrivé. Medzitým synček, unavený plačom, zaspal manželovi v náručí, čo bolo niekedy okolo 17.hodiny. Spal bez prestávky a bez večere do 23.hodiny, kedy sme ho jemne prebudili a namierili si to na detskú pohotovosť. Čajík a mlieko odmietal. Neboli sme schopní zhodnotiť, či je jeho správanie normálne a spánok nadmerný a či nie. Za daných okolností to bolo ťažké - bol unavený, plač a zľaknutie urobili svoje.

V poslednej dobe nezaspával tak skoro a už dlho nespal toľko hodín bez jeho milovaného "meme".  Uzavreli sme to s tým, že lekári to predsa posúdia najlepšie. Na detskej pohotovosti sme sa nedozvedeli nič, len nás poslali na chirurgickú pohotovosť. Službukonajúci lekár zjavne nemal náladu na ustráchaných, precitlivelých rodičov, ktorí neváhajú merať cestu a otravovať ho, keď ich poklad z polohy v sede padne a buchne hlavou o zem. Ozaj rýchlo prezrel hlavičku a keďže nič okrem slabého opuchu nenašiel, dával nám pocítiť, aké sme otravy. Ušlo sa aj detskej pohotovostnej lekárke, aj na ňu frflal, aká je neschopná, keď nemôže sama rozhodnúť a poslať nás domov alebo na RTG.

Lekár, frajer vo veku 35-40, zrejme deti nemá, ak by mal, dokázal by nás pochopiť a nesprával by sa takto. RTG nám predostrel ako najhoršiu  z 3 možností (odchod domov, CT - zvyšné 2). Robiť tak malému dieťaťu RTG hlavy bez nejakého vážneho dôvodu je... bolo to na nás. CT v nemocnici nemajú a domov odísť v neistote sme určite nechceli, takže o pár minút sme s čiernou snímkou stáli opäť pred naším láskyplným lekárom. Samozrejme, výsledok bol negatívny, najradšej by sme od radosti skákali, ale lekár každú iskierku šťastia dokázal sfúknuť svojimi uštipačnými poznámkami. Potvrdilo sa to, čo nám od začiatku dával svojím arogantným správaním najavo - dieťaťu nič nie je a bolo ožiarené úplne zbytočne.

Odchádzali sme navonok porazení a totálne "sfúknutí", ale v našom vnútri sa konečne mohol rozrásť pokoj, ktorý sme po týchto hororových hodinách naozaj potrebovali.  Zdravotná sestra, akoby sa snažila zachrániť situáciu, pri odchode pohladkala nášho syna po hlávke a aspoň ona nám odpovedala na naše: "Dobrú noc a ďakujeme."