TEHOTENSKÉ BLUES (alebo DVAJA, AKÉ KRÁSNE JE BYŤ DVAJA...)

Som v treťom mesiaci. Teoreticky to znamená obrovské množstvo vecí. Maternica vypĺňa celú panvu. Schyľuje sa k funkčnosti placenty.  Dieťatko už má všetky vitálne orgány. Jeho uši sa posunuli z krku na hlavu (čo mi celkom odľahlo, neviem si predstaviť, ako by v zime počulo cez pletený šál od starej mamy :D). Jeho veľkosť – „citrónik“.

Prakticky to znamená, že nosím o číslo väčšie oblečenie. Pripadám si ako neforemný krčah, amfora, džbán. So závisťou pozerám na odhalené slečny, ktoré ma s krátkymi nohavicami zastrčenými v snedých zadkoch obiehajú na ulici. Funím. Cítim horúčavu, akoby ma práve Janko s Marienkou nakladali na lopate do pece. Čokoľvek zjem, chutí ako „citrónik“. Permanentne ma páli záha, najradšej by som nejedla nič, ale dieťa v mojom lone si pýta. Piť, jesť, utekať na WC. Kolotoč nočných zakrádaní sa izbou, aby som neprebudila svoje lásky. Manžel  spí naľavo, takmer dvojročná Terezka napravo. Ja sa snažím každých 45 minút vymaniť z postele tak, aby som ich svojími  tuleními pohybmi nevyrušila. Pripadám si ako kríženec ponorky a Davida Copperfielda. Toho mága, nie literárnej postavy. Literárna postava, s ktorou by som sa momentálne vedela stotožniť, neexistuje.

Tehotenstvo sme plánovali, preto sa nesnažím ho odtajiť. Zo skrine som vydolovala tehotenské šaty spred dvoch rokov, a tak dala tým vonku najavo svoj skutočný stav . Áno, som tehotná. Nie, nie je to priskoro. Terezka bude mať v januári 28 mesiacov. Bude samostatná, rozumná, starostlivá... Všetky tieto vlastnosti je u nej  možné badať už dnes, takže nečakám žiadnu prudkú osobnostnú zmenu. Strašiak vzdor síce občas vrhne svoj tieň, ale zvládli to iní, zvládneme to aj my, upokojuje ma manžel a odchádza si zahrať tenis s kolegom.

Terezka ešte netuší, že sa niečo deje. Keď ma napne na zvracanie, smeje sa a napodobňuje ma. Super hra, mami! Ešte, ešte! A ja jej s úsmevom vyhoviem. Raz, dvakrát, trikrát... (ako hovoria staré matere, i vlk sa nažerie, i koza ostane celá). Rastúce bruško ešte nevníma, moju únavu prijíma ako vítanú, pretože to znamená, že po obede i večer zaspávame spolu, ruka v ruke. Oblečenie ju nerozptyľuje, v podstate celý môj prvý trimester úspešne ignoruje :)

Noci sú najhoršie. Ležím medzi tými svojimi nádhernými ľuďmi a počúvam ich pokojné dýchanie. Nespím, nedá sa. Uvažujem nad všetkým, čo nás čaká. Január. Ústredné kúrenie, ktoré vysuší aj vodovodnú batériu, bude pri plnej moci. Terezkine zimné nádchy a kašle rozkvitnú do krásy, ako v predošlé zimy. Drobec v zavinovačke bude atakovaný zo všetkých strán. Vonku udrú mrazy, prechádzky v kvetinkovom kočíku sa zvrhnú na balkónové zátišia. Hľadím do stropu a snažím sa zaspať s nejakou pozitívnou myšlienkou. Ako to bolo s augustovou Terezkou? V zime mala takmer pol roka, pri obliekaní plakala, čiapka bola pre nás obe horšia než španielska čižma. Tento zimný drobček bude klásť menší odpor. Len si tak bude bezbranne ležkať, zabalený do veľkého overalu. Menší odpor, opakujem si,  to je tá pozitívna myšlienka. Menší odpor. Zaspávam, aby som o ďalších 45 minút opäť absolvovala cestu na WC.

Známi sa pýtajú: „A čo to bude?“ Opakujem už snáď stýkrát, že na prvom ultrazvuku malo dieťa necelé dva centimetre a som rada, že som rozoznala aspoň hlavičku. Nasleduje druhá, rovnako originálna otázka: „A čo by si chcela?“ Pýtajúci sa mi visia na perách a čakajú, že to vyslovím. Chlapček? Dievčatko? Povedz! Odmietam odpovedať. Drobček v mojom vnútri mi to nedovolí. Už je dávno rozhodnuté. A akákoľvek odpoveď by ho mohla zraniť. Chcem dieťa. Chcem druhé dieťa. Chcem, aby mala Terča súrodenca, s ktorým si bude v puberte šepkať tajomstvá, príliš veľké pre rodičovské uši.  Chcem... ach, zase ten tehotenský sentiment! Chcem... druhý trimester :D