Také malé deti a už klamú!

23.8.2010 v kategórii Mama, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

Štvorročná Mária skalopevne tvrdí, že videla živého leva v detskej izbe a nechce si to nechať nikým vyhovoriť.

Štvorročná Mária skalopevne tvrdí, že videla živého leva v detskej izbe a nechce si to nechať nikým vyhovoriť. Trojročný Peťko opakuje stále dookola, keď sa ho rodičia pýtajú na zjedenú čokoládu: „Čokoláda? Veď tú predsa zožral havo!“ Avšak stopy po maškrtení jasne vidieť na ústočkách i rukách malého klamára.

Keď dieťa zaklame po prvýkrát, nechcú tomu rodičia uveriť. Stratili ilúzie o svojom pravdovravnom dieťati (veď až doteraz verili výroku, že len opilci a malé deti hovoria pravdu), niektorí sú dokonca pohoršení. A pritom prehliadajú, že klamstvá môžu mať rôzne príčiny – a odklon od reality nemusí byť ešte na dlhý čas ozajstným klamstvom.


Ako k tomu dochádza?

Až do veku troch až štyroch rokov dieťa nie je schopné rozlišovať medzi realitou a fantáziou. To znamená, že jeden až dvojročné dieťa nerozpozná klamstvo od skutočnosti. Tieto ich výmysly a chvastúnstva súvisia pravdepodobne:

  • s príliš bujnou fantáziou: Ich kreativita sa rozvíja tak rýchlo, že niekedy samy uveria tomu, čo práve rozprávajú. Nepreháňa niekedy tak trochu každý z nás?
  • so zábudlivosťou: Ako si môže dvojročné dieťa pamätať, kto si vzal to nové autíčko prvý? Ono len vie, že ho chce teraz naspäť. A keď ho hrešíte za počarbanú stenu v byte a ono povie, že si to tiež nevie vysvetliť, potom neklame, len jednoducho zabudlo, že tie čarbanice pochádzajú od neho. Alebo si dieťa zúfalo želá, aby to nebolo ono – a samo seba presvedčí o tom, že to nemohlo urobiť.
  • so syndrómom anjela: Keď dieťa dostáva od rodičov znamenia, že ono predsa nemohlo urobiť nič zlé, uverí tomu aj samo. „Mama aj ocko ma ľúbia, lebo som taký zlatý. Dobrý chlapec by nevylial svoje mlieko. Aké mlieko? Nevidím žiadne rozliate mlieko.“

Čo sa s tým dá robiť?

Riešenie sa vám môže zdať navonok kontraproduktívne – nechcete predsa odmeňovať klamstvo – ale najlepší spôsob, ako zareagovať v takýchto situáciách, je uvoľniť sa a načúvať veľkolepým príbehom vášho dieťaťa. Živá fantázia je vo všeobecnosti neharmonická a patrí k normálnemu vývoju dvojročného dieťaťa. V konečnom dôsledku aj vy čítate svojmu dieťaťu rozprávky. Prečo by nemohli niektoré z jeho repertoáru patriť aj k vašim obľúbeným?

To isté platí aj pre „neviditeľných priateľov“. Vymyslení kamaráti nie sú zriedkavosťou a sú tiež znakom normálneho vývoja fantázie vášho dieťaťa. Tak i Stanko má svojho verného priateľa a volá ho Gugo. Stankovi rodičia musia často na Guga čakať, alebo Stanko jednoducho oznámi, že jeho priateľ ide s nimi na dovolenku a musí ho ísť pobaliť. Často musia mama s otcom Guga hľadať, hoci ho v živote nevideli. Existuje totiž len v Stankovej fantázii. Ak chce dieťa dokonca svoj zlý skutok hodiť na „kamaráta“, nemusíte si robiť starosti, tvrdia psychológovia. Z emocionálneho hľadiska majú vybájení priatelia dôležitú funkciu: dávajú dieťaťu možnosť objaviť, kým chcú byť.

Nie je nutné potrestať svoje dvojročné dieťa v prípade, ak trochu prikrášli skutočnosť, ale môžete podporovať opatrne jeho chápanie skutočnosti spôsobom, ktorý je primeraný jeho veku. Tu sú niektoré stratégie:

Posmeľujte svoje dieťa v rozprávaní pravdy. Namiesto toho, aby ste reagovali nahnevane na „priestupok“, poďakujte mu za to, že vám niečo porozprávalo. Ak budete naňho kričať, sotva uverí, že hovoriť pravdu sa vypláca.

Žiadne obžaloby! Formulujte svoje poznámky tak, aby ste dieťa podporili v samostatnosti, a nie ho od nej odlákali: „Pýtam sa, odkiaľ sa na tejto stene zjavili čarbanice? Priala by som si, keby mi ich niekto pomohol odstrániť.“

Dieťa príliš nepreťažujte. Nenakopte naňho priveľa očakávaní alebo pravidiel. Jednak im nebude rozumieť a na druhej strane nie je schopné riadiť sa podľa nich a bude nútené klamať, aby vás ochránilo od sklamania.

Budujte dôveru. Dajte dieťaťu pocítiť, že mu dôverujete a že ono môže dôverovať vám. Nič nie je dôležitejšie, ako dať čestnosť na prvé miesto v rebríčku vlastností. Buďte dobrým príkladom.

Podľa možnosti sa vyhýbajte aj polopravdám. Ak má byť napríklad vaše dieťa očkované, nehovorte mu, že to nebude bolieť (aj tak zistí, že to bolí). Pokúste sa dodržať slovo a ak to nejde, potom sa ospravedlňte za porušený sľub.

Najdôležitejšie je ale chváliť dieťa za to, že vyšlo s pravdou von. Ak sa prizná, že zjedlo čokoládu bez vášho dovolenia, odolajte nutkaniu vyhrešiť ho, ale poďakujte mu za jeho úprimnosť. Takéto pozitívne posmelenie robí zázraky.