Súrodenecká žiarlivosť? Nie, láska!

Keď som zistila, že čakáme druhé dieťatko, od začiatku mi v hlave začali víriť mnohé otázky.
Keďže sme už mali syna, ktorý mal vtedy necelý rok a pol, jednou z mojich obáv bolo aj to, ako náš Samko zvládne príchod súrodenca. Poznala som prípady, kedy starší súrodenci neskutočne žiarlili na nové bábätko, nedovolili matke ani poriadne nadojčiť, začali sa opäť pocikávať, či dokonca svojmu novému súrodencovi ubližovali. Priznám sa, veľmi som sa toho bála.

Samko v tej dobe ešte mal plienky, takže návrat k pocikávaniu ma netrápil, avšak to ostatné mi naháňalo hrôzu. A naviac predstava, že budem päť dní v pôrodnici a on bude doma len s ockom a s babkou, ma rovnako desila. Veď večerné zaspávanie bola len a len moja parketa a keď sa náhodou v noci prebudil, musela som byť pri ňom, nikoho iného akosi nechcel.

Snažili sme sa ho celé tehotenstvo pripravovať na to, že onedlho bude s nami bývať aj maličké bábätko. Bol však ešte vo veku, kedy príliš nerozumel, čo sa mu snažíme povedať.

Ako sa blížil termín pôrodu, bola som čoraz nervóznejšia. Dúfala som však, že Samko tú zmenu prijme v pohode a nebudú žiadne väčšie problémy.
Ešte sme sa dohodli, že mu bábätko „prinesie“ nejaký darček. Vybral si Tatru.

Tehotenstvo ubehlo veľmi rýchlo a necelé tri týždne po oslave Samkových druhých narodenín prišiel deň pôrodu. Mala som zmiešané pocity, keď ma manžel viezol do pôrodnice. Tešila som sa na bábätko, ale bolo mi smutno za Samkom. Dovtedy sme neboli  bez seba viac ako pár hodín.

Napriek mojim obavám však všetko dopadlo až nad moje očakávania. Síce Samko mal vraj krízu prvú noc, kedy zistil, že maminka pri ňom nie je, ale rýchlo si zvykol a takmer vôbec som mu nechýbala (z toho som až taká nadšená nebola...). Pre istotu sme zvolili taktiku, že Samko nepríde za mnou do pôrodnice, aby som sa mu príliš nepripomínala (neviem, kto z nás by to však znášal ťažšie, či ja alebo Samko...)

A prišiel deň odchodu z pôrodnice domov. Manžel zobral Samka so sebou a išli si po nás – teda, po mňa a našu maličkú Natálku.

Po príchode domov sme Samkovi odovzdali aj vytúženú Tatru, ktorú mu „priniesla“ Natálka. Doteraz si pamätám, ako sa od radosti celý triasol.  
Začalo teda naše „zžívanie sa“ a zvykanie si na nový život. Samko ma však neskutočne prekvapil. Od začiatku znášal príchod Natálky priam ukážkovo. Stále ju chcel pusinkovať, hladkať a bol z nej doslova nadšený. Bola som naňho veľmi hrdá.

A tak to vlastne ostalo až doteraz. Natálka už má osem mesiacov, Samko onedlho 3 roky a je to jej veľký brat. Pusinkuje ju stále, hladká tiež, no teraz už sa vedia aj spolu chvíľku zabaviť.

Dojíma ma, keď vidím, ako Samko svoju sestričku ľúbi. Keď sme šli prvýkrát autom a oni sedeli vedľa seba každý vo svojej autosedačke, Samko chytil Natálke ručičku so slovami: „Samko bude držať Natálku, aby sa nebála!“ Bol to krásny moment.

Alebo koľkokrát, keď som niečo robila a Natálka začala plakať v kočíku (máme jeden „bytový“, v ktorom spáva a jeden na von) a nemohla som hneď pribehnúť, Samko k nej prišiel a tíšil ju, dokonca jej aj spieval „haji-beli“ a hovoril: „Neplač, maminka zachvíľku príde“.

Keď začne maličká plakať, Samko ma vždy upozorní, aby som ju šla zobrať a nakojiť, pretože je isto hladná.
A Natálka zasa svojho bratčeka doslova hltá očkami. Akonáhle ho zbadá, viditeľne ožije, smeje sa, keď Samko vystrája, jednoducho tí dvaja sa zbožňujú.
Takýchto situácií a momentov bolo za tých osem mesiacov, čo je Natálka súčasťou našej rodiny, kopec a ja som nesmierne vďačná, že Samko má svoju sestričku tak rád. Už sa teším, keď sa budú spolu hrať, naháňať a vystrájať. Samko sa nevie dočkať, ako ju bude učiť jazdiť na odrážadle, ako ju naučí cikať do nočníka, kopať do lopty a kopec iných vecí.

Chcela by som odkázať mamičkám, ktoré čakajú svoje druhé dieťatko, aby sa príliš nezaoberali myšlienkami na to, aké to bude potom. Nič sa nedá predvídať a niekedy nás naši drobci naozaj veľmi milo prekvapia, ako mňa Samko.