Strašiak menom OBEZITA

4.10.2010 v kategórii Mama, autor Eva, foto: istockphoto.com

Po povinnej predškolskej prehliadke pribudol môjmu synovi v zdravotnom zázname okrem skoliózy i termín obezita...

Po povinnej predškolskej prehliadke pribudol môjmu synovi v zdravotnom zázname okrem skoliózy i termín obezita. Od lekárky som odchádzala ponorená do myšlienok na jeho prvé rôčky, snažiac sa dopátrať, kde som urobila chybu.

Vždy som na svojho syna pozerala len očami milujúcej matky, kritický pohľad bol pre mňa neznámym pojmom. Až zápis v karte ma uviedol do reality, a veru nebolo to ľahké prijať. Vaše dieťa je mierne obézne... v tom momente si predstavujem celý rad komplikácií, ktoré obezita prináša, vysoký tlak, cukrovka, choroby srdca, či nádorové ochorenia. Tento verdikt pre mnohých z nás neznamená nič, len hlúpu vetu, mnohí by zareagovali: "Veď  z toho vyrastie, v puberte sa vytiahne a bude po obezite!“ Pre mňa akoby sa zrútila vežička, ktorú som už 6 rokov stavala. Materské mlieko -1,5 roka, ovocie, zeleninka, kuracie mäsko, naozaj som sa snažila, aby dieťa malo dostatok vitamínov a aj primeranej výživy. Sladkosti, nebyť babiek, by chlapec dlho ani nespoznal. Tak kde sa stala tá chyba?

Syn bol už ako dojča riadny stravník, keď skončil s jedným prsníkom, pokračoval s druhým a nezriedka sa stávalo, že som pokračovala i druhým kolom. Už vtedy som si povedala, že mu snáď chýba akási kontrolka sýtosti, ale spokojná s tým, ako mu materské mliečko chutí, som to ďalej nerozvíjala. Keď sme však prišli do obdobia "grckania" - tu už som až taká pokojná nebola. Drobec papal hltavo, preto sa často zrejme nahltal i vzduchu. Obyčajné odgrgnutie bolo u nás podobné prívalovému dažďu, niekedy by mi snáď nestačil ani pršiplášť. Niekoľkokrát denne som prezliekala seba i dieťa, nehovoriac o podlahe, pokrstenom kresle, či koberci. Všetko bolo cítiť skysnutým mliekom a ja som bola v koncoch, také silné grckanie som už nepovažovala za normálne.

Návšteva lekára - odborníka ma našťastie upokojila, že nejde o nič vážne, chlapec je v poriadku, na váhe mu nič nechýba, skôr naopak. Spomínal aj lieky, ale tie pokiaľ dieťa dobre prospieva, nie sú potrebné. Nezostávalo mi nič iné, len sa obrniť trpezlivosťou a čakať na prísľub lekára, že raz to prejde. Lekár mal pravdu, toto obdobie sme čoskoro preskákali, ale synova chuť do jedla zostala, dokonca vzrastala so zaraďovaním prvých príkrmov.

Tetušky v obchode vedeli niekedy poznamenať: "Aký bacuľko, ten je na zakusnutie!“ Brala som to ako kompliment. Moje oči na neho nikdy nevedeli pozrieť kriticky, vždy som pri porovnávaní s ostatnými jeho rovesníkmi musela usúdiť, že je riadne veľký, slovo tučný som vo svojom slovníku nemala. Keď aj niekto povedal: "Jéj, aký valibuk!“ alebo "To je ale kus chlapa!“, stále to pre mňa nebolo slovo tučný. Ktovie, možno to v preklade znamenalo: "Jéj, aký tučko!“ ale vždy to bolo tak šikovne zaobalené, aby to nebolo neslušné.  Keby aj niekto nazval môjho syna tými pravými slovami ako vykŕmený alebo tučný, bola by som schopná zaradiť toho človeka medzi zrakovo postihnutých. Chýbalo mi niečo ako triezvy pohľad na vec. Teraz viem o čom hovorím, pri prezeraní synových fotiek až s riadnym odstupom času dokážem priznať, že mierna obezita sa okolo syna krútila už oveľa skôr, než sa objavila v karte.

V škôlke pokračoval syn vo svojom zdravom vzťahu k jedlu, málokedy mu stačila jedna porcia. Od svokry (vydáva obedy v škôlke) viem, že vždy ako prvý stál v rade na "dupľu", ako prvý mal zjedené a potom ešte poškuľoval po tanieroch kamarátov. Väčšina detí sa v tanieroch len pomrví a takmer celé porcie odnášajú zo stola. Mnohé mamičky majú s deťmi opačný problém, že ich deti nechcú jesť. Musia používať rôzne triky, behať za dieťaťom s jedlom v ruke snažiac sa využiť moment, keď je dieťa niečím zaujaté a vtedy šikovne strčiť sústo do úst.

Spočiatku (po predškolskej prehliadke) som bola dosť otrasená, obezita je pre mňa jedným veľkým strašiakom, ale postupne som sa naučila, ako na ňu. Spomínala som, že sa snažím o zdravú výživu, ovocie a zeleninu jeme denne, vysmážané jedlo je u nás zriedkavé.  Spôsob varenia som nezmenila, ale to, čo som začala viac kontrolovať, bola veľkosť porcií u syna a viac som začala sledovať jeho pohybovú aktivitu. Keďže s futbalovou loptou nie je kamarát, hrávame vybíjanú, badminton, bicyklujeme a chodíme na prechádzky. Robím, čo môžem, ale syn je naozaj riadna väzba, je tretiak a vyzerá na šiestaka -m á asi 150cm a váhu 47kg.

Potrebuje jesť, je vo vývine a obmedzovať ho v jedle tiež nie je najlepší spôsob, ako vybabrať s obezitou (aj keď si myslím, že sme z toho už vonku). Nechcem pred ním veľmi klásť dôraz na jedlo a na vizáž, viem, k akým psychickým problémom môže také prehnané fixovanie viesť.

Nedávna 9 ročná prehliadka ma opäť vrátila k tejto téme, lekárka sa neho zahľadela a vraví: "Ale si nám akosi pribral, nie?“ a trochu ho stískala za prsia demonštrujúc opäť našu známu obezitku. Schválne som uviedla aj jeho výšku a váhu, z ktorých je zjavné, že chlapec nadváhu nemá, tak potom nechápem, o čo jej ide. Isté je, že ho nebudem veľmi obmedzovať, puberta je predo dvermi a na svoj správny vývin a vývoj potrebuje poriadne jesť.

Nikto nie sme neomylný, možno robím chybu ja, že syna ešte viac nekrotím v jedle. Na druhej strane, keď som si zo synovej váhy a výšky vyrátala BMI (sebe som to nikdy nerobila), vyšlo mi  20,9, čo je úplne normálna váha. Nie som si však istá, či sa to ráta rovnako u detí i dospelých. Možno má lekárka na posudzovanie nadváhy nejaké prísne tabuľky, ale i tak sa cítim trochu zmätená, a je možné, že ju začnem brať s rezervou....