Škôlka

2.3.2010 v kategórii Mama, autor Mária Lukácsová, foto: istockphoto.com

Otvorím oči, zrak zaostrím na budík, ktorý ukazuje 4.15 hod. Fajn, spokojne sa otočím na druhú stranu, mám ešte hodinku...

Otvorím oči, zrak zaostrím na budík, ktorý ukazuje 4.15 hod. Fajn, spokojne sa otočím na druhú stranu, mám ešte hodinku! Zaspím. V tom mi niekto nekompromisne otvára pravé očné viečko a keď sa zorientujem  uvidím nad sebou ten najkrajší obrázok na svete – môjho syna. „Maminka, spinkať už nie, je deň slkecko (slniečko) svieti, idem skolka“ oznamuje môj trojročný syn. 

Pochopila som, že akékoľvek vysvetlenie, že aj keď svieti slniečko je ešte priskoro vstať, nebudú mať žiadny význam. Jednoducho, v tú chvíľu sa mi začal nový deň. Môjho drobčeka totiž vôbec nezaujíma, že je „len“ 5.3O hod a ísť do škôlky je fakt priskoro.

Keď sa syn konečne  presvedčí, že som naozaj hore, spokojne odkráča na toaletu a v diaľke o chvíľku počujem zvuk tečúcej vody a následne  buchnutie dverí. V tom mi mysľou preletia spomienky na časy nie tak dávno minulé, keď pri každej požiadavke môjho syna som utekala ako o život, pretože sám by „to“ ešte nezvládol. Ešte stále mám v pamäti  nekonečne „vláčenie“ nočníka, umývania, natierania..., jednoducho kolotoč. A teraz už len z diaľky kontrolujem situáciu a iba v prípade núdze zasiahnem.

Buchnutie dverí na toalete – to je jasné znamenie, že  už je skutočne najvyšší čas opustiť vyhriatu posteľ. Vstávanie je o to ťažšie, že za oknami sa začali pohrávať dažďové kvapky, ktorých monotónne klopkanie na parapetnú dosku ma vždy upokojovalo a potláčalo moju vôľu vstať. Ale potomok nečaká.

Chtiac-nechtiac vstanem z postele a vo dverách sa takmer zrazím s mojim drobčekom, ktorý sa  utvrdzuje, či to s tým vstávaním myslím naozaj vážne.

„Viktorko, čo si prosíš na raňajky?“ zaznie moja obligátna ranná otázka cestou do kuchyne. Ani nečakám  na odpoveď a  otváram chladničku  automaticky držiac v ruke  jogurt!  Bez dobrého jogurtu sa u nás ranné vstávanie neráta. Akejkoľvek chuti, hlavne, že je. Síce sa ešte snažím navrhnúť aj možnosť ďalšieho výberu čo ponúka naša kuchyňa ale bez úspechu. Výber je jednoznačný! „Ogurt maminka“, rázne sa ozýva z vedľajšej izby a už počujem, ako sa syn usádza za svoj „pracovný“ stôl plný naukladaných hračiek. Deň  detských povinností začal.

Maminka, ja chcem skolka!“ preruší moje myšlienky svojou ráznou požiadavkou Viktor. Chce teraz a hneď! To, že obaja sme ešte v pyžame, raňajky sa  len „približujú“ k stolu a  pohľad na mňa v zrkadle je viac-menej odstrašujúci chrústik nerieši. Keď sa mu snažím každé ráno vysvetliť, že všetko má svoj čas a postupnosť, kým sa vyberieme do obľúbenej škôlky, že nemôže ísť s prázdnym bruškom a so zúbkokazom v ústach, že mamina chce vyzerať ako-tak k svetu, že sa treba obliecť, obuť, tak moja láska ma uzemní skonštatovaním, že  maminka je pjenkná (pekná), pyžamo má obečené(oblečené) a cestou do skolky (škôlky) spapá agiku (žuvačku).  Svojou úprimnosťou, jednoduchosťou a bezproblémosťou ma vždy odzbrojí a prinúti sa zamyslieť aspoň na pár sekúnd ako vidieť život jednoduchými detskými očkami. Nekomplikovane, hoci viem, že nie stále sa to aj mne darí. To len my dospelí v návale každodenných povinností neustále niečo riešime, hľadáme východiská častokrát z banálnych problémov, stresujeme, nestíhame, nervóznieme.....

Veru, stále sa je od našich detičiek čo-to priučiť. Už len to, ako vidieť svet úplne pohodovo!
Takže hor sa do škôlky!