Príliš veľa lásky?

Príliš veľa lásky?
11.5.2016 v kategórii Mama, autor Jana Fialová, foto: istockphoto.com

alebo Keď menej môže byť aj viac...

Eva bola úplne bežná žena. Žila svoj život po boku Milana už 11 rokov a za ten čas sa rozrástli o dve malé slečny. Vzťah týchto dvoch mladých ľudí nebol vždy harmonický a s odstupom času ho Eva vníma ako nevyrovnaný a kolísavý.

„Mali sme také talianske manželstvo. Ja som veľmi energická, aktívna, Milan je pasívny. Jeho pasivita mi najskôr imponovala, rokmi – ako to už býva, ma zabíjala. Naše názory na život, hlavne ten partnerský, sa odlišovali. Kým ja som zastávala názor – robiť veci a žiť „spolu“, Milan bol prísny individualista a potreboval veľa priestoru pre seba samého. Situáciu nezlepšovalo ani jeho častokrát sebecké správanie a doslova závislosť na názore jeho rodičov.“ 

Ich vzťah prešiel rozchodom, odchodom Milana za „inou ženou“, potom jeho návratom k Eve. Eva čakala, Eva odpúšťala. S názorom, že život je o kompromisoch, a vzťahy zvlášť, si ani neuvedomovala, že tie kompromisy robí čím ďalej tým viac len ona a Milan si žije svoj život. Ona dáva, on berie. Ona plače, on pokojne spí. Ona čaká, on neprichádza. S láskou, s pozornosťou, s ničím.

Čím viac odsudzujeme, tým menej ľúbime.
(S. Chamfort)

„Začala som sa čím ďalej, tým viac zaoberať Milanovými negatívami. Pre múr, ktorý som nimi postavila, som viac nevidela to dobré, čo za ním bolo.“

Po pôrode druhej dcérky sa problémy vystupňovali. Milan cestoval za prácou mimo mesta, kde bývali, Eva ostala sama. Dve malé deti a popôrodná depresia ako z učebnice psychológie jej myšlienky len znásobovali. Samota, smútok a všetko s tým spojené ju paralyzovali. Milana ľúbila a zároveň nenávidela za osamelosť, ktorou musela prechádzať. Hľadala oporu, on jej ju však nedal. Žil svoj život vo svojom svete. Priniesol peniaze, ale nepriniesol lásku. Tá Eve chýbala čím ďalej, tým viac...

Niet väčšej bolesti, ako spomínať v nešťastí na čas šťastia.
(D. Alighieri)

Ubolená a doráňaná, s nulovým sebavedomím, nevládala a nedokázala zabrániť tomu, aby ich dve dcérky boli svedkami mnohých hádok a kriku. To následne stupňovalo jej výčitky svedomia, pocit ničoty. Milan ju neustále vychovával, napomínal, usmerňoval. Spravil z nej človeka, akého chcel, aby v nej zabil to, kým bola.

Platonická láska, to je presviedčanie seba samého o tom, že revolver nie je nabitý.              
(H. Maugham)

Ak platonika dostane priestor

Pod tlakom času, nelásky, mála pozornosti a absencie akýchkoľvek citov, život sa stretol so životom, osud s osudom. Dávno potlačené city, stretnutie dvoch dovtedy platonicky ľúbiacich sa ľudí za okolností, ako boli Evine, nemohlo skončiť inak ako prepuknutím reálnej lásky. Deň za dňom, hodinu za hodinou si bola Eva bližšia s tým, o kom roky predtým snívala a koho mala rada. Braňa vpustila do svojho života a dovolila mu v ňom ostať, udomácniť sa. Dostal miesto, ktoré mu nevedomky a dobrovoľne Milan prepustil.

Milan cítil chlad, ktorý z Evy odrazu sálal. Nerozumel jej sebavedomiu, spokojnej tvári a vyrovnanosti. Skúšal to po dobrom, po zlom. Slzami, vyhrážaním, urážkami, krikom, prosbami. Nič nepomohlo. Eva už bola inde, bola tam, kam ju sám pustil a za roky chladu doviedol. Situácia sa vyhrotila, keď sa rozhodol od nej aj detí odsťahovať.

„V podstate to všetko urýchlil. Viem, že roky trápenia a prispôsobovania sa urobili zo mňa voči nemu absolútne chladnú osobu. Nech som hľadala, akokoľvek som sa snažila, nech som skúšala, nedokázala som v sebe vypátrať cit, ktorý tam bol predtým. Zabil vo mne všetku lásku k nemu...“

Nový život, lásky veľa...

Braňo skočil do ich života rovnými nohami. Vyplnil všetko to prázdno, ktoré sa rokmi zbieralo a prehlbovalo. Dal zmysel všetkému, čo odrazu robila. Deti sa na neho veľmi naviazali a on im náklonnosť opätuje. Vidia mamu šťastnú, spokojnú. Vidia to more lásky, ktoré dostáva a rovnováhu, ktorú z Evy cítia, opätujú štebotaním a usmiatymi tváričkami. Ich spoločný domov sa zmenil na oázu pokoja a smiechu a napätie, ktoré mu ešte nedávno kraľovalo, zmizlo z ich životov spolu s Milanom. Eva má chvíľami pocit, že je milovaná až príliš, že toľko lásky ani neunesie. Pristihuje sa, že sa za roky vedľa Milana stala oveľa chladnejšou, ako bola kedykoľvek predtým. Potrvá veľa času, kým bude schopná brať rovnako veľa, ako dáva, pretože roky takúto rovnicu nežila.

A predsa akoby niečo chýbalo

Možno je to akýsi zvyk. Pocit istoty, nech bol vzťah s Milanom akýkoľvek, bol jej muž a ona jeho žena. Mala pocit „usadenia“, pocit, že niekam patrí a nech by sa čokoľvek stalo, nie je sama. O túto „istotu“ prišla. To more lásky, ktoré teraz dostáva, pozornosť a dobro občas nezabráni slzám. Hlavne v noci, keď sa pozrie na svojich dvoch anjelikov a uvedomí si, ako im život obrátila naruby, pochytí ju ľútosť. Za istotou, za usadenosťou. Za zvykom... Občas ju premôže strach, či to všetko zvládne. Strach, či koná správne, keď láska pre ňu znamená viac ako zabezpečenie, drahé auto, dom či postavenie manžela. Má ten život teraz ťažší, ale istým spôsobom šťastnejší a pokojnejší.

„Až na tie noci je to fajn. Niekedy, keď Braňo nie je doma a ostanem sama, premôže ma smútok a strach. Tiež, ak občas Milan napíše, že ma stále ľúbi a kedykoľvek sa môžem vrátiť. Sme pred rozvodovým pojednávaním a on to stále nevzdáva. A vo mne sa bijú pocity. Láska k Braňovi, akýsi podvedomý pocit, že toto bude fajn, a strach z toho, že som svojmu okoliu neskutočne ublížila, hlavne dievčatám. Sú šťastné, Braňa majú veľmi rady, ale nevyhnem sa myšlienkam, že som im zrútila ilúziu dokonalej rodiny. Niekedy sa sama seba pýtam, či menej nebolo viac, či to málo lásky nebolo kompenzované pocitom akejsi istoty. Neviem. Na toto si neviem odpovedať. Viem, že Braňa ľúbim, ale kam nás to všetko dovedie, netuším. Keby som svoj život mohla prežiť znovu, beriem Braňa od začiatku. Nerozmýšľam o návrate k Milanovi, len mi ho je veľmi ľúto a zároveň ho obviňujem za to, že o všetkej tej svojej láske mi nehovoril a neukazoval ju tie roky predtým, kedy som ju hľadala a túžila po nej.“

Nech už vzťahy v tomto – zatiaľ trojuholníku – dopadnú akokoľvek, jedno je isté. Či sme, alebo nie sme iniciátormi rozchodu, musíme si ním prejsť so všetkými jeho nástrahami. Chvíľami váhania, pocitov samoty, smútku, či absolútneho presvedčenia o správnosti konania. Nie vždy je všetko len čierno-biele. Ktovie, možno sa cesty Evy a Milana raz opäť pretnú. Možno obaja musia prejsť niečím, aby zistili, kto sú a čo od života chcú. A možno naopak, Eva konečne našla rovnováhu, ktorá jej v živote chýbala, a aj keď má zo svojho rozhodnutia občas strach, časom príde na to, že ten krok bol skutočne správny. Dievčatá jej to dokazujú deň čo deň. Ešte sa ich občas pýta, či sa nehnevajú. Či sú šťastné a rozumejú, že otec otcom ostal, len už nebude mužom ich matky. Azda najkrajším dôkazom ich spokojnosti bola veta staršej, ktorá jej povedala: „Mami, si krásna, keď si šťastná.“

Cesty života sú niekedy kľukaté. Láska a vernosť sú mottom mnohých z nás, ale nesúďme nikoho, kto zo zabehnutých koľají vybočí. Nechodíme v jeho topánkach a nevieme, čím prechádza a musel prejsť, kým došiel až sem. Ak je kompletná rodina len ilúziou, či hraným divadlom, deti to všetko vycítia. Jedine úprimná spokojnosť a šťastie matky im je dôkazom, že toto, čo žijú, je v poriadku. A verte či nie, intuíciu detí neoklameme, ani keby sme boli najlepšími hercami...

Boris – rodinný priateľ Evy a Milana:

Bol som na počiatku vzťahu tejto dvojice. Eva mi bola už predtým blízka, máme takmer súrodenecký vzťah, pevné priateľstvo. Prechádzal som s ňou mnohými sklamaniami, držal ju  nad vodou pri mnohých pokusoch o záchranu vzťahu, ako aj nárazoch na múr nepochopenia a ignorácie.
Eva ten krok musela skôr či neskôr urobiť. Samozrejme, niekto môže súcitiť s Milanom, že čo bude s ním – opusteným, ale uvedomme si – mal na nápravu toľko príležitostí a toľko času! Premrhal všetky tie dni, minúty, sekundy, ktoré boli dôležité. Bolo to také jednoduché, všetko mohlo byť v poriadku, napriek tomu nič nespravil. Tiež si myslím, že tento problém nemusí človeka kategorizovať do skupiny „ten a ten je zlý a ten a ten je dobrý“. Ide o to, či to v sebe má, alebo nemá prirodzene. Ak nemá, necíti, potom je odsúdený na iný typ žitia. Viem, že Eva premýšľala, viem, že to nebolo ľahké a rozhodne ani náhle rozhodnutie. Verím, že to, pre čo sa rozhodla, je to správne pre ňu i pre deti a držím im všetkým palce v novom, verím, že lepšom živote.

Názor odborníka

PhDr. Katarína Hatráková, psychologička:
Eva svoj problém pomenovala a v podstate v závere článku zhrnula a dala bodku. V tomto prípade môže byť problémom Evino pochybovanie o vlastnom rozhodnutí. Ak už sa raz rozhodla vziať svoj život pevne do rúk, dopriať si milujúceho partnera a otočiť život svoj i životy svojich detí doslova o 180 stupňov, potom akékoľvek pochybovanie môže časom vytvoriť živnú pôdu pre obviňovanie. Rozhodnutia ako toto nie sú ľahké, a keď ich človek urobí, mal by mať v sebe jasno smerom k bývalému partnerovi, deťom, novému partnerovi, ale aj k sebe samému.

Každý vzťah sa časom dostane do rutiny, stereotypu a je prácou a povinnosťou oboch partnerov na tomto vzťahu neustále pracovať a budovať ho. Postoj Evy mohol prameniť z únavy, vyčerpania a neustáleho narážania o nezáujem Milana, každopádne vyvstáva otázka, čo sa u Evy dialo, keď zistila, že jej vzťah s manželom uniká? Čo bolo to „urobila som pre to všetko“, „ja som sa snažila a nedostávala som odpovede“ a pod.? Tieto postoje, spôsoby riešenia problémov, vnímanie jednotlivých situácií, to všetko je to, čo je „len moje“. A to je riziko, že to tak to ostane aj v akomkoľvek inom vzťahu.

Isteže, teraz, keď mám nového partnera, aj on do toho problému čosi vkladá – ale ak som sa ja nenaučila počúvať, vnímať, byť empatická, zdieľať a robiť kompromisy, môže sa stať, že ma to ten druhý naučí, ale nie je to absolútna istota. A tak sa potom stáva, že sa ľudia v druhom či treťom vzťahu opäť rozchádzajú, lebo „viete, mňa každá žena podviedla“, alebo „nikdy mi nepomohol, je presne taký, ako môj bývalý“ a pod. Je to teda osobnostný problém, ktorý s mojím partnerom súvisí len okrajovo. Pokiaľ ja nepochopím svoj vklad do vzťahu, tak pre mňa môže byť akýkoľvek vzťah zhubný. Ja verím, že Eva vnímala seba v predošlom vzťahu a mnohé sa tam naučila a spolu s Braňom vytvoria dvojicu, ktorá práve tou každodennosťou dá dievčatám do života posolstvo, že byť spolu je to najkrajšie, čo sa človeku môže stať...

Môže vás zaujímať:

Rozvod áno, alebo nie?
Rozchod! A čo ďalej?