Otehotnieť (nie)je niekedy problém

Počula som o tejto tématike veľa a je mi ľúto, že niektoré ženy majú takéto dosť vážne problémy. Týmto príbehom by som chcela trošku pomôcť nešťastným párom, ktorí sa snažia mať bábätko a nedarí sa im to...

Moja švagriná, menom Petra je vydatá takmer štyri roky. O bábätko sa snažili niečo cez tri roky. Keď sa nedarilo otehotnieť ani po dvoch rokoch, rozhodli sa navštíviť lekára. Ten ich stále upokojoval, že sa nemajú čoho obávať a treba skúšať ďalej. Ale prešlo opäť niekoľko mesiacov a stále nič. Petra zmenila ženského lekára a urobila veľmi dobre. Nový gynekológ  urobil potrebné vyšetrenia, ktoré síce ukázali, že je v poriadku, ale pre istotu jej odporučil navštíviť odborníka pre neplodné páry v Košiciach.

Objednala sa a po mesiaci tam išli spolu s manželom. Tam to praktizujú tak, že najprv vyšetria muža, či je všetko v poriadku a ak áno, tak nasledujú všetky možné vyšetrenia u ženy. Manžel bol úplne v poriadku. Lekár nebol veľmi "milý", keď mu povedal, že s inou ženou by už mal dávno dieťa. Petra sedela pri ňom a nepadlo jej to najlepšie. Pánovi doktorovi povedala len toľko: "On má ale mňa za manželku.“ Tak nasledovali opäť samé vyšetrenia, ktoré nakoniec ukázali, že Petra má začiatočný stupeň endometriózy. A taktiež jej našli nejaké zrasty na vaječníkoch. Museli ju hospitalizovať, aby jej ľudovo povedané prefúkli vaječníky. Podľa jej slov nepoznala väčšiu bolesť ako tento zákrok, ktorý absolvovala.

Po dvoch dňoch ju prepustili s tým, že nejaký mesiac potrvá, kým sa to všetko urovná a budú sa môcť pokúsiť splodiť bábätko. Tak to bola veľká nádej pre nich. Ale človek mieni... Hneď, ako to bolo možné, pustili sa do „robenia bábätka.“ Veď napokon, tieto páry to už takto aj samé nazývajú. Už sa to dávno nepodobá na krásne plnenie manželských povinností.

A zase nič. Petra už bola odhodlaná, že to skúsia inou cestou. Zavolala lekárovi do Košíc a objednala sa na umelé oplodnenie. Vedela, že to nie je lacná záležitosť, ale túžila po dieťatku a urobila by čokoľvek, aby ho konečne mala vo svojom náručí. Lekár jej povedal, že pri umelom oplodnení môže kľudne čakať aj dvojičky. Petra s tým samozrejme súhlasila. A išla si za svojim cieľom.

Ja som medzitým porodila môjho prvého synčeka. Keď ma navštívila v pôrodnici a ukázala som jej to malinké stvorenie, slzy jej tiekli po tvári, ako malému dieťaťu, ktorému vezmete hračku. A mne tiež. Nikdy predtým som ju totiž nevidela plakať. Bolo to veľmi dojímavé, radostné, ale aj smutné, najmä pre ňu. Maličkého som odniesla do izby, aby som jej nespôsobovala ešte väčšie trápenie. Keď som prišla domov z nemocnice, tak sme často spolu telefonovali. Chodila mi pomáhať s domácimi prácami, ale najmä sa nevedela vynadívať na môjho malého drobčeka. Keď jej manžel zavolal a opýtal sa kde je, tak mu len radostne oznámila: „Som pri bábätku.“ A taká bola šťastná. Ja som jej v duchu priala, aby sa im konečne podarilo to, po čom tak veľmi túžia...

Asi po mesiaci sme sa opäť stretli a rozprávali sa o jej umelom oplodnení. Povedala mi, že už je všetko zariadené a že je objednaná o štyri dni. Tak som jej držala palce. A keby ste náhodou nevedeli, milé mamičky, zázraky sa naozaj dejú. Ešte v ten večer mi Petra zavolala, že si len tak zo zvedavosti vzhľadom na to, že jej mešká menštruácia, urobila tehotenský test. A keď mi do telefónu povedala, že na paličke sú dve čiarky, tak teraz som pre zmenu plakala ja ako malé dieťa. Ja som nevedela, čo mám od samej radosti povedať. Plakali sme spolu od šťastia. Bol to neopísateľný pocit pre celú rodinu. Išla za svojím gynekológom, aby jej urobil vyšetrenia a potvrdil jej tehotenstvo.

Výsledky boli jasné. Budete mamička! Maternica je dosť silná na to, aby ste bábätko vynosila v poriadku a do konca. Ale ako vždy, musí sa niečo stať, aby sme to nemali až také ružové. Petra začala krvácať a museli ju vziať do nemocnice na pozorovanie. Dlho sa tam ale nezdržala. Našťastie prestala krvácať a mohla pokračovať v tehotenstve. Doktor ju vypísal na marodku a po troch mesiacoch začala opäť pracovať. Bruško sa jej krásne zaokrúhľovalo. Dieťatko v ňom rástlo. Keď išla na materskú dovolenku už bola riadne guľatá. Stále sa na niečo sťažovala, všetko ju bolelo. Veď to patrí k tomu, sme ju ukľudňovali. Pán doktor jej v poradni povedal, že bábätko je už dosť veľké a že už by sa mohlo narodiť. A to mala ešte tri týždne do pôrodu. Tak sme všetci netrpezlivo čakali, kedy zazvoní telefón a oznámia nám tú očakávanú správu. A stále nič.

Prešli tri týždne a prišiel deň termínu. A Petra stále nič. Už nevládala ani chodiť ani spať nemohla, k tomu obavy z toho všetkého. A najhoršie sú tie myšlienky, či je všetko v poriadku, prečo sa už nepýta na svet? Vtedy žene idú po rozume rôzne hrôzostrašné veci.

Asi týždeň po termíne sa začal malý Riško hlásiť na svet. Dal to patrične najavo, že už sa mu v brušku akosi nepáči. Petra tentoraz opisovala tie bolesti ako najhoršie v jej živote. Takže prekonali tú bolesť, o ktorej si myslela, že je najhoršia. Pôrod mala rýchly a bez problémov. Bábätko bolo v poriadku, a tak ich na štvrtý deň pustili domov. A tam sa to všetko začalo. Petra sa už v tehotenstve obávala, že bude mať mál mliečka na dojčenie. A zrejme si to tými zbytočnými obavami aj privodila. Riško sa narodil dosť veľký. Mal takmer štyri kilá a maminkine mliečko mu fakt nestačilo. K tomu Petrina únava a stresy nepomohli ani náhodou. Musela začať prikrmovať umelým mliekom. A s tým sa veľmi Riškove bruško nekamarátilo. Začali koliky, plač, nespavosť, hlad a nespokojnosť. Petra bola zúfalá. Stále musel pri nej niekto ostať, lebo sa bála zostať s ním sama. Nevedela, čo má robiť, keď plakal. Báli sme sa, aby nepodľahla popôrodným depresiám. Jej správanie tomu totiž dosť nasvedčovalo. Ale našťastie s pomocou najbližších to nejako prekonala.

Malý Riško má teraz jeden mesiac a stále im plače a je nespokojný. Ešte ani v kočiari nevie spinkať. Ani detská lekárka mu nevie pomôcť. Musí to zrejme prejsť. Takže Petrino vytúžené dieťatko je na svete a hlási sa v pravom slova zmysle. „Nech o mne všetci vedia,“ pomyslel si malý Riško...