Očami psychologičky: Aké sú základné odlišnosti medzi ženskou a mužskou neverou?

Nevera muža

Pre mužov je typická nevera v podobe nezáväzného paralelného vzťahu. Hľadajú iskrenie, ocenenie, uznanie, vášnivý sex, hľadajú to, čo im po dlhšej dobe trvania manželstva doma chýba. Muži však zriedkavo prekračujú hranice milostného vzťahu, nemajú v úmysle prísť o fungujúcu rodinu.

Vedia, že adrenalín a endorfíny z milostného dobrodružstva vyprchajú, niekedy vzťah vedome nechávajú odumrieť. Aj z tohto dôvodu nemajú problém nadviazať ďalší milostný pomer s novou „príchuťou“.

Samozrejme, aj ženatí muži sa skutočne môžu zamilovať, opustiť primárnu rodinu a založiť ďalšiu, čo sa najčastejšie stáva v dobe „krízy stredného veku“. Ak  muž neveru svojej ženy chápe ako životnú hanbu či prehru, podvedená žena, hoci veľmi trpí, má väčšiu schopnosť odpustenia. Dôvody k tomu môžu byť rôzne, najčastejšie sa však snaží udržať si otca svojich detí. 

Prečítajte si: Nevera... 9 rád, ako jej predchádzať

Keď sa nás nevera priamo dotkne, existujú rady, ako sa s ňou vyrovnať?

Každá nevera má vysoko individuálny rozmer, preto je ťažké povedať, čo presne robiť. V každom prípade však platí, že plač, výčitky, nervozita a napätie neprispejú k „šťastnému“ návratu do fungujúceho partnerského vzťahu.

Strata dôvery, ku ktorej dochádza, je emocionálnou záležitosťou, o to ťažšie sa naštrbený vzťah buduje. Netreba sa neustále vracať k opakovanému vyšetrovaniu podrobností prečo, ako, kedy, koľkokrát, s kým. Ak sa len trochu dá, je dobré sa vyvarovať neustáleho kontrolovania, prenasledovania, hľadania nepravdepodobných súvislostí, snažiť sa dialóg o nevere ukončiť s tým, že ak obaja chceme, akútnu fázu riešenia nevery prekonáme a pozerajme sa dopredu, do spoločnej budúcnosti.

Už vôbec netreba venovať energiu pátraniu po tretej osobe, s ktorou sa nevera odohrala. Nevera je predovšetkým záležitosťou dvoch ľudí a vzťah buď rozloží, alebo ho môže dokonca upevniť. Ak sa partnerom podarí posunúť do novej roviny komunikácie v zmysle zdieľania, vzájomného počúvania a vnímania, môžu boľavú otázku nevery spoločným úsilím zažehnať.

Dôležité je zamedziť tendencii narušenia sexuálneho spolužitia, nerušiť všeobecne zaužívané spoločné návyky, ponechať si slobodu v prežívaní voľného času, bez zbytočného podozrievania a preverovania. Skôr by som zdôraznila fakt, že spokojné manželské spolužitie nie je samozrejmosťou a treba na ňom neustále pracovať.

Je to živý mechanizmus neustále sa vyvíjajúci, s určitými danosťami a predpokladmi. Keď kvetinu otočíte k slnku len z jednej strany, listy začnú žltnúť, keď ju prestanete pravidelne polievať, vyschne. Takto nejako to platí aj v manželstve, ktoré po jednom, piatich či pätnástich rokoch vyžaduje iný prístup od obidvoch partnerov.

Tak ako partneri časom zrejú, menia sa, vyvíja sa a dozrieva aj ich vzťah. Je na umení spolužitia dvoch ľudí, či aj po rokoch sú si vzájomnými priateľmi, milencami, diskutujúcimi o živote, či sa vedia spolu zasmiať, zabaviť, alebo aj smútiť. Pokiaľ sa dostanú do štádia „spolubývajúcich“, bez nevyhnutných vzájomných stimulov a podnetov, jeden alebo druhý bude priateľa alebo milenca hľadať inde. 

Nevera môže vzťah aj upevniť. Je možné, aby nevera priniesla do vzťahu nejaké pozitívum? 

Nevera, ako v spomínaných príbehoch Evy a Mirky, môže byť momentom „nakopnutia“ k určitému kroku vpred. Evu po psychickom zrútení odhalená manželova nevera vyburcovala k aktivite, k hľadaniu spôsobu, ako daný stav riešiť. To, že svoju pomstu nedokonala ani nie je také podstatné, pozitívna je jej „reakcia“ na manželovu „akciu“.

Mohla sa donekonečna umárať k slzám, ľutovať sa a dlhodobo trápiť, ona však reagovala po svojom, nesedela so sklonenou hlavou a niečo podnikla. Keby sa o nevere manžela nedozvedela, ktovie ako dlho by žila v mylnej predstave o ich idylickom partnerskom vzťahu.

V Mirkinom prípade išlo o jednorazový úlet, ale zo záveru príbehu predpokladáme, že bola dostatočne silná osobnosť na to, aby manželovi tajomstvo svojej „trinástej komnaty“ neodkrývala. Dokázala sa sama popasovať so svojím „hriechom“ a od tej doby vo vzťahu k manželovi akoby dozrela, snažila sa objaviť hlbšie hodnoty ich vzájomného spolužitia, čo je vždy pozitívne.

V prvých troch príbehoch chýba čosi, čo by bolo náznakom motivácie na riešenie problému v manželstve. Ivana nepochopila a neprijala, že sa rozdiely záujmov, ktoré boli v úvodnej fáze vzťahu také očarujúce, po desiatich rokoch premenili na partnerskú priepasť.

Namiesto toho, aby na manželskom vzťahu zapracovala, utiekla do vzťahu zaľúbenosti s iným mužom, a tento stav jej evidentne vyhovuje. Etapa zaľúbenosti nie je večná, Ivana sa nakoniec nevyhne riešeniu a odhaleniu skutočného problému v pôvodnom manželskom zväzku. 

Silvia, osobnostne ľahko ovplyvniteľná, pripomína strom ohýbajúci sa vo vetre. Vždy robí to, čo chcú iní, čo sa od nej očakáva, sama seba potláča. Ani prispôsobovať sa však nedá donekonečna, je otázkou času, keď si sama bude musieť povedať a uvedomiť, čo od vzťahu očakáva a akú rolu v ňom chce zaujať. 

Príbeh hudobníčky Dany je na rozhraní psychológie a sexuológie. Sex ku vzťahu zákonite patrí, ľudia by sa o ňom mali rozprávať. Akonáhle sa tak nedeje, zavládne nespokojnosť, odlišné očakávania v sexuálnej oblasti, rozpory. Vtedy sa môže stať, že odvážnejší sa vydá hľadať „o dom ďalej“ a problém je na svete. 

Ak by sme tému nevery mali ukončiť všeobecne pozitívne, nezabúdajme komunikovať a otvorene rozprávať o svojich potrebách a predstavách, neprestávajme hľadať a znovu nachádzať to neviditeľné a existujúce v našich partneroch, aby naša „kvetina lásky“ mohla rozkvitať aj po rokoch, aby sme jej dobre zakotvené korene nemuseli presádzať do novej pôdy. Nie je totiž isté, či by v novom kvetináči, na novej poličke, mala dostatok svetla. 

S humorom i vážne o nevere žien povedali: