Očami mamy: DETI sú zmyslom môjho života
Dodnes si pamätám, ako som v ten deň šla z gynekologickej ambulancie, kde mi lekárka povedala, že pravdepodobne nikdy nebudem mať deti...
„Nechcela som, nemohla som tomu uveriť.“
Aj keď sme v tom čase s manželom ešte neplánovali deti, vedeli sme, že Boh nám ich požehná a budeme mať rodinu. Už od začiatku som mala menšie problémy, ale myslela som si, že sa to postupne vyrieši. Ani sama neviem, čo gynekologička myslela tou vetou, že deti asi mať nebudem... Pamätám si iba na to, ako som odchádzala z ambulancie a plakala som do telefónu, keď som telefonovala manželovi. Ten ma upokojil a ja som sa rozhodne nechcela vzdať. Aj preto som sa rozhodla zmeniť gynekologičku... Prestala som túto situáciu riešiť a ďalej sa ňou zaoberať.
Môj nový gynekológ ma upokojil a ja som postupne prišla na iné myšlienky. Približne o 10 mesiacov od tej desivej správy som otehotnela a sama som tomu nemohla uveriť.
„Tehotenstvo prinieslo so sebou aj obavy...“
Ale pocity šťastia vo mne boli silnejšie a môj manžel bol šťastný so mnou. Už zo začiatku som mala drobné problémy, ale lekár ma vždy upokojil, že je všetko v poriadku. V jeden večer som však začala krvácať a mala som bolesti. Bolo to ešte v prvom trimestri. Volala som mame, že niečo nie je v poriadku a tak hneď po práci prišla k nám. Manžel zavolal lekárovi a ten povedal, aby som ihneď šla do nemocnice.
V nemocnici mi urobili viacero vyšetrení a povedali mi, že sme o bábätko prišli. Ešte aj teraz mi je z toho smutno. Musela som podstúpiť ďalšie vyšetrenia a zostať na vyčistenie maternice. Celú noc som preplakala...
Sestričky ma utešovali, že som ešte mladá a raz deti určite budem mať. Večer bol veľmi smutný, pretože bol november a práve deň, keď sa zapaľovali sviečky za nenarodené deti. A tak máme aj my malého anjelika v nebi. Vďaka Bohu, mám najlepšieho manžela na svete, pretože stál a aj stojí pri mne a je mi veľkou oporou. Spolu sme to zvládli.
„Dovolenka – ideálny priestor na zmenu myšlienok.“
Približne po pol roku sme boli na Mallorke a odtiaľ sme už šli domov traja. Doniesli sme si malý suvenír – bola som tehotná. Veľmi sme sa tešili. Spočiatku som sa bála, či nebudem mať rizikové tehotenstvo a či bude všetko v poriadku. Musela som byť opatrná a dávala som si na seba pozor. Vtedy som písala rigoróznu prácu a končila som doplňujúce pedagogické štúdium. Ani som nevedela, či to dokončím, či bude všetko v poriadku. Bolo toho akosi veľa a bála som sa...
Toto tehotenstvo však bolo úplne v poriadku a pôrod dopadol dobre. Chcela som, aby bol manžel pri pôrode, ale keďže som bola v nemocnici, pretože som mala bolesti už dva dni pred pôrodom, tak stihol prísť, až keď už bol Martinko na svete. Dodnes si na to pamätám, ako som mala celú noc bolesti a potom ma lekár vyšetril so slovami: „No ale my za 10 minút rodíme!“ Nemohla som tomu uveriť a tak som volala manželovi, aby prišiel k pôrodu, veď bývame pod nemocnicou.
Ale Martinko ho nepočkal. Bolo 31. 3. 2012, 4:50 ráno, keď sa nám s mierami 50 cm a 3 320 g narodil náš synček. Teraz je riadny šinter a najradšej by len spoznával svet.
