O ružovej čiapočke (alebo Nikdy nehovor nikdy)

20.6.2011 v kategórii Mama, autor Peťa, foto: istockphoto.com

Vždy som bola ten typ dievčaťa v bratovej mikine s kapucňou a roztrhanými spodkami rifiel. Nemaľovala som sa, dokonca ani na vlastnej svadbe som nemala namaľované pery, pretože by som sa bola cítila neprirodzene. Vlasy stiahnuté do strapatého klbka, rockovo vyhranený hudobný vkus, Simpsonovci...

Vždy som bola ten typ dievčaťa v bratovej mikine s kapucňou a roztrhanými spodkami rifiel. Nemaľovala som sa, dokonca ani na vlastnej svadbe som nemala namaľované pery, pretože by som sa bola cítila neprirodzene. Vlasy stiahnuté do strapatého klbka, rockovo vyhranený hudobný vkus, Simpsonovci... Niežeby som nikdy neprijala svoju ženskú identitu, ale byť slečnou v minisukni, robiac prievan predĺženými riasami, v tom som sa skrátka nenašla. Nuž, a môj manžel si ma našiel práve takúto – a zaľúbil si ma rovnako ako ja jeho :) A tak sme sa tešili z toho, aký sme pár, až kým nenastal čas byť rodičmi.

Samozrejme, akou budem mamou, o tom som mohla len uvažovať, také veci sa nedajú príliš naplánovať. Ale keďže som taká, aká som, rozhodla som sa, že ak sa z bábätka vykľuje dievčatko, určite nebude nosiť ružové vecičky ako bábika na svadobných limuzínach. Tiež som si tak nejako hlboko v sebe sľúbila, že nech bude mať oblečené čokoľvek (od teplákovej súpravy po slávnostnú róbičku pri nejakej príležitosti) a to čokoľvek si zašpiní, nebudem ju za to karhať. Skákanie v kalužiach je zábavné a hrať sa s mravcami v tráve má tiež svoje čaro, tak človek to prípadné zašpinenie nejako dokáže spracovať (viem, že chlapcom sa v tomto ohľade odpustí viac, ale mojej budúcej dcérke som bola ochotná odpustiť práve toľko:). Tretia vec, ktorú som si ani sľúbiť nemusela, bolo, že svojej dcére NIKDY nekúpim na hranie Barbie ani inú, podobne nastajlovanú blondínu. Moje bábiky boli vždy dievčatká s oblými bruškami a tvarovanými chodidielkami, také tie miniatúry naozajstných bábätiek a škôlkarok.

A keď sa nám narodilo krásne vlasaté dievčatko, s radosťou som sa pustila do svojich predpôrodných predsavzatí. Navliekala som ju do moderných, občas trochu chlapčenských vecičiek, tancovala s ňou po byte na gitarové melódie a tešila sa z toho, že práve formujem z malého dievčatka svoju vernú kópiu. Po nejakom čase sa však ľudia, nazrúc do kočíka, začali spytovať, či máme chlapčeka. Bola som sama prekvapená, že sa ma ich otázka vedela tak dotknúť – čakala som totiž od okolia, že pochopí a ocení štýlovosť môjho materského zmýšľania. Začala som uvažovať, či predsa len nie je vhodné kúpiť Terezke niekoľko „rýdzo dievčenských“ kúskov oblečenia (náušničky sme riešili už v pôrodnici, ale bábätkovské čiapočky väčšinou zakrývali obe ušká). A tak som sa vydala na nákupy.

V obchode s detským tovarom som už dlhšie mala vyhliadnutú čiapočku s veselým obrázkom. Podvedome som sa vyhýbala ružovej farbe, vždy pre mňa symbolizovala takú tú „cicuškovosť“, spolu s umelými nechtami a nehorázne vysokými opätkami. Túto čiapočku mali však aj v ružovej, a kamarátka, ktorá bola spolu so mnou nakupovať, ma podpichla, či ju Terezke aspoň nevyskúšam. Možno to znie pateticky, ale keď som ju Terezke nasadila na hlavičku, stratila som reč. Moja malá dcérka zrazu úplne znežnela! Neviem, či viete precítiť, čo som vtedy cítila ja. Moje protiružové teórie zrazu vyzerali smiešne, a ja s nimi. Ako keby som v tom momente pochopila, že nemôžem čakať od svojho dieťaťa či detí, že ma budú vo všetkom nasledovať, nemôžem im brániť byť samými sebou.

Od toho dňa som sa prestala vyhýbať tým dlho odmietaným „rýdzo dievčenským“ kúskom oblečenia  – pre Terezku i pre mňa samu ? Ako keby som cez materstvo Terezky začala viac prijímať a prežívať aj svoju ženskosť. Nehovorím, že máme doma desať nastajlovaných Barbín, ale nedávno si Terezka – teraz už takmer trojročná – zmyslela, že by chcela rovnakú „Kittinu“ ako jej kamarátka, a ja, hoci tú postavičku, rovnako ako rozprávky o nej, z duše neznášam, sľúbila som jej to. Pochopila som, že ju môžem formovať v dobrého človeka, nie však v svoju kópiu. Mám dokonca pocit, že ona začala formovať mňa, a som za toto poznanie vďačná.

Pred pár mesiacmi sa nám predčasne narodilo ďalšie dievčatko – Šarlotka, ktorú poznáte z môjho rozprávania; narozdiel od Terezky Šarlotka už od narodenia nosí cyklamenové mikinky a ponožtičky s ružovými zajačikmi, len do nich musela trošku dorásť – ako ja do svojho nesebeckého materstva.