O čom je to?

Mám pocit, že žijeme tak rýchlo, že si to ani nestačíme uvedomovať. Mávneme rukou už len nad zistením, že je pondelok a opäť zasa pondelok; že čas letí, nie je ani klišé, ale tvrdá realita ako vyšitá... a to sme mamy na plný úväzok, manželky, milenky, frajerky, perfektné zamestnankyne, manažérky vlastnej rodiny v jednej osobe. Podávame dokonalé výkony v práci, stíhame uzávierky koncom mesiaca, sme skrátka skoro dokonalé... Takto plynú dni, týždne a roky.

Hľadáme a riešime si vzťahy, je ich o dosť viac, ako mali kedysi naše mamy, (a možno v ich očiach sme aj promiskuitné...) ...ale je asi lepšie, že sa neuspokojujeme s tým, keď vzťah nefunguje a zbytočne ho nepredlžujeme, keď vidíme, že to nemá zmysel a nefunguje tak, akoby malo... Snažíme sa nájsť si muža, ktorý nás chápe, znáša nám naše vrtochy a zlé nálady, keď ráno vstaneme z postele hore zadkom. Presviedčame samé seba, že len šťastná žena je dobrou mamou, partnerkou a manželkou a dokáže urobiť zázemie mužovi, deťom, vytvoriť doma to teplo domova. Skrátka dokonalá idylka...

Naplánujeme si všetko do detailov, od kariéry počnúc, príprav na svadbu (niektoré plánujeme ten dokonalý deň D aj rok – dva), kedy si kúpime byt, prvé auto, kedy má prísť prvé dieťa... A bojujeme ako levice, keď nám niekto chce skrížiť plány v našom dokonalom programe...

Ako tehotné zisťujeme, že sme už vo vyššom leveli, plánujeme bábätku výbavičku, kupujeme kočík minimálne s funkciami 5 v 1, že okrem lietania a vodotrysku má už všetko. Podriaďujeme svoje myslenie bábätkovským trendom, farbám, nakupujeme odsávačky, perinky, babyvaky, šatky, klokanky, stávajú sa z nás zrazu zaryté ekomaniačky, čo perú v slize, lebo naše bábo musí mať len to najlepšie, čo na trhu existuje... Stravu a všetky choroby, nejasnosti o dieťati správne konzultujeme s detskými lekármi, študujeme časopisy, sledujeme materské portály a vymieňame si skúsenosti s podobne postihnutými. Hm, nič v zlom, vyrástli sme bez všetkých týchto vymožeností, sme tu a myslím, že naše mamy neriešili toto, nemali toľko vymožeností ako my teraz a predsa sa im podarilo vychovať dobré dcéry, budúce mamy.

Ale nemôžem si pomôcť, nejak nám to „prirodzené a podstatné“, čo ako mamy svojimi inštinktami samy vieme, uniká medzi prstami. Myslím si, že nášmu bábätku je úplne jedno, či ho budeme voziť v kočíku 5 v 1, resp. v kočíku z druhej ruky, bude rovnako šťastné a ono aj tak ocení najviac náruč a pestovanie svojej mamy a otca...

Ako „správne mamičky“ kolektivizujeme v strese svoje detičky už od útleho veku, náhodou aby nám a deťom niečo neušlo, spoločensky sa „vyžívame“ s ostatnými rovnako „postihnutými“ mamičkami v materských centrách (čo chcú len dobre pre svoje dieťa), na kurzoch plávania, lebo plávanie si naše žabky, či rybky pamätajú už z bruška, čiže hor sa na to.

Neskôr hľadáme v strese skvelú au-pairku, skvelé jasle (lebo sa náhlime do práce, aby nám našu dlho budovanú kariéru niekto šikovný nevyfúkol, resp. tak je nám na tej „materskej dovolenke dobre“, že utekáme do práce), najlepšiu škôlku v meste, neskôr súcu školu, krúžky, lebo sme presvedčené, že to tak má byť, lebo všetci to tak dnes robia a niečo by možno našim deťom ušlo... Samozrejme, že nepodceňujem vzdelanie, som si istá 100 %-ne, že dať deťom čo najlepšie vzdelanie je najlepšou devízou do budúcnosti a nutnosťou... ale myslím, že to občas preháňame a stresujeme sa zbytočne už len tým, že sa ženieme cez polovicu mesta ráno v zápche, v chvate potu vykladáme dieťa, potom jeho tašku, poobede repete v poradí taška a dieťa nalodiť, vyložíme ho na tanečnej, angličtine... distribúcia domov... večer píšeme v strese úlohy a chytáme sa za hlavu, ako je možné, že naše takmer geniálne dieťa nechápe triviálnu úlohu z matematiky... to, že je tiež unavené z celodennej aktivity, nám napadne len málokedy.

Deti vychováme štýlom, ty si to najmúdrejšie, najlepšie, najkrajšie, ty musíš byť najkrajšie oblečené, najlepšie v značkovom oblečení. Na rovinu, nie je to tak vždy, ale kto z nás si to prizná?  Potom vás zarazí a pýtate sa samé seba, či je to dobré, a či niekde nerobíme chybu, keď deti v škôlke medzi sebou riešia, kto má Hello Kitty na tričku a kto ho z dievčatiek nemá, sa nemôže s ostatnými dievčatkami hrať. Nie je to už trochu od veci?

Deti sú našimi najlepšími produktmi a na ne najlepšie vplýva reklama, ktorú vnímajú podprahovo zmyslami, potom v obchode kupujeme cereálie s tým zajacom, čo točí ušami (čo v skutočnosti nemá so zdravými raňajkami pre dieťa nič spoločného)... no nepreháňam, že neraz deti rozhodujú o tom, aké auto si rodina kúpi (lebo to v reklame vie aj tancovať a šoférujú ho opičky), alebo kam pôjde rodina na letnú dovolenku.

Je nám jasné, že tu máme kult detí, ktoré si dokážu tvrdo diktovať svoje podmienky od útleho veku, čudujeme sa, kde to vidia, no jasné od nás, z reklamy, z telky... skonštatujeme väčšinou s humorom medzi známymi, že po kom má to dieťa také široké lakte a ani nezbadáme, že sa v týchto podmienkach deti menia na malých teroristov a diktátorov a my skáčeme, ako si to ony želajú...  a hádzanie o zem je, verte, len slabým odvarom, býva to podstatne horšie. Žiadne dieťa nie je zlé, každé jedno je ako nepopísaný hárok papiera a len od nás závisí, čím ho popíšeme.

Naše deti absorbujú všetko ako malé špongie závratnou rýchlosťou, zo všetkých médií sa na ne valí kvantum informácií, ktoré myslím nemusia bytostne vedieť a ovládať, že možno na ne majú svoj čas. Stalo sa mi, že 5,5-ročná dcérka mojej najlepšej kamarátky sa ma spýtala: „ Ty máš umelé prsa?“ Pýtam sa jej, Lucka a to si, kde počula moja? "... hovorili na Disney Channeli dievčatá, že táka druhá má umelé kozy..."

A reklamy medzi detským vysielaním na večerné horory, to je zúfalé. Rozmýšľate, kde to dieťa zobralo „zastrelím ťa, zabijem ťa?“ Možno by niekedy stačilo ubrať z toho nášho vražedného tempa a boli by sme v menšom strese. Nevážime si chvíle, čo máme, berieme ich ako samozrejmosť, že to tak vždy bude... ale nemusí byť, stačí jeden okamih a všetko sa môže zmeniť.

Vážme si, že naše deti nás počúvajú a hltajú pohľadom každé naše slovo, keď sme s nimi, je to pre ne viac, ako si my pripúšťame. Tešme sa z rodinnej pohody, že môžeme byť spolu, že sme zdraví. Tešme sa z toho, že náš muž nás počúva aj po rokoch, aj keď sa niekedy len tak tvári, horšie je, keď sa už ani nesnaží. Aj keď nám už nepovie x-krát ako nás má rád, cíťme to... Nezabúdajme, že čas letí, tak si užívajme chvíle, investujme do zážitkov, výletov s deťmi, radšej ako do vecí, ktoré strácajú cenu už pri odchode z predajní, spomienky na zážitky a plné fotoalbumy budú mať oveľa vyššiu cenu.

Nekričme, nevrieskajme po našich deťoch, zamyslime sa prečo kričíme, čo sa také stalo. Veď krik je naša slabosť, krikom dieťa možno zlomíme, donútime k tomu, čo práve chceme, no v živote ho potom zlomí každý. Nájdime si čas a vysvetľujme deťom, veď tak sme si ich želali! Keď si vieme nájsť čas a veľa ráz nezmyseľne brázdiť na nete a dieťa nás vyruší,lebo sa už logicky nudí, zdvihnime tie zadky a venujme sa mu. Internet je úžasný, spája nás s okolitým svetom, no mnohým sa stane, že na úkor tejto vymoženosti nestíhame základne veci v domácnosti, deti sa premotajú a keď sa manžel večer vráti z práce, sme také unavenééé...

Až jedného večera, keď už bude neskoro, si ľútostivo spomenieme... koľkokrát nás volali „mami, poď sa hrať“ a my sme mali milión dvôvodov, prečo sme nemohli...
Zamyslime sa...