Nepríjemná skúsenosť

1.11.2008 v kategórii Mama, autor Evka, foto: istockphoto.com

Každá matka je na svoje dieťa citlivá a možno sa niekedy bojíme viac ako je treba, ale ja som sa vtedy naozaj bála a aj sa bojím, že zasa niekde natrafím na nejakého

Môj článok bude skôr z kategórie nepríjemných skúseností...

Ale začnem pekne po poriadku. Keď som mala 29, otehotnela som, čo bolo veľkým prekvapením, pretože sme s manželom dlho skúšali mať bábätko a trvalo tri roky, kým nás táto milá záležitosť postretla. Tehotenstvo bolo celý čas ukážkové, bez nepríjemných ranných  nevoľností, vlastne až do termínu pôrodu. Ale keďže môj tlak vystúpil z hodiny na hodinu dosť vysoko, môj pokladik musel na svet sekciou.

Čas bežal a my sme si užívali krásne chvíle, prvé džavotanie, smiech, sedenie a všetko to krásne a prvé, čo naše dieťa dokázalo a boli sme samozrejme pyšní rodičia. Peťko mal jeden rôčik a všetko šlo tak ako má, žiadne väčšie ochorenia, až zrazu, v jednu krásnu sobotu, som môjmu synčekovi našla podozrivý pupienok. Nič iné ma nenapadlo ako to, že je to potnička. Ale keď začalo byť tých pupienkov čoraz viac v priebehu hodiny, moje konštatovanie bolo, že su to kiahne. Tak sme zbehli na pohotovosť, bola sobota dopoludnia, tak sme absolvovali návštevu lekárky na pohotovosti s tým, že obdržíme tekutý púder a všetko bude fajn.

Prišli sme domov, Peťka som prezliekla a šla som ho prebaliť a hneď ako som ho odbalila, sa mi nepozdával jeho pipík. Bol zdurený a červený, čo bolo nezvyčajné a dosť odlišné od toho, ako vypadal bežne. Pozrela som na manžela s otazkou v očiach, či ísť znovu k lekárke, bolo poobedie a keďže sme sa práve vrátili z pohotovosti, tak sme váhali, ale aj keď bývame 20 km od mesta kde je najbližšia pohotovosť, tak sme nasadli do auta a späť k lekárke.

Zhodou okolností, čo ma aj potešilo, bola tam naša pediatrička, ktorá nám povedala, že musíme ísť na urológiu. Už som tušila, že to nebude nič príjemné, hlavne pre nášho drobčeka. A tu sa to všetko začalo. Prišli sme sem s 11 mesačným dieťaťom a hlavou plnou otáznikov, čo sa deje. Pohotovostná služba bola v lôžkovej časti, kde nás prijala sestrička a asi pol hodinu sme čakali na lekára, ale trpezlivo sme sedeli a snažili sa upokojiť nášho drobca, keď prišiel mladý lekár a spýtal sa, aké máme problémy.

Malého sme vyzliekli a lekár skonštatoval, že bude musieť nasilu stiahnuť predkožku dolu. Tušila som, že to nebude príjemné, ale keď sa môj syn triasol po tom zákroku ako osika a nemohla som utíšiť jeho plač, tak som si poplakala s ním. To však bol len začiatok bolesti, ktorú si musel vytrpieť, lebo ...Lekár sa mu o chvíľu opätovne rýpal v boľavom mieste, lebo bolo treba dať nejakú masť. Tak sme zvládli aj to a ako sa dotyčný lekár vyjadril, je to zápal, ale antibiotika netreba, to prejde aj samé.

Tak sme spokojní, že bolo urobené všetko čo bolo treba, odchádzali domov, aj keď s malou dušičkou a strachom o malého. Prišiel večer, malý bol samý pupienok od kiahní a k tomu dostal vysokú horúčku, ktorú sme nevedeli zraziť ničím. Keď som ho šla rozbaliť a uvidela som v plienke to, čo som uvidela, veľmi som sa zľakla. Peťko mal penis asi trikrát väčší ako normálne a bol uplne fialový. Stále sme si s manželom nahovárali, že je to po tom zákroku. Keď chcel Peťko cikať, tak sme ho obaja držali a postojačky sa pokúšal vycikať. Celý sa triasol, takto to trvalo asi do jednej v noci. Neustále zrážanie teploty, na striedačku s cikaním postojačky a potom sme si povedali, že stačí. Malého sme naložili do auta a leteli sme smer pohotovosť, kde bolo iná pediatrička, už tretia počas dňa. Malému tam zrazili teplotu, ale s tým pipíkom sme museli znovu na urológiu, ale nikdy nezabudnem byť vďačná tej lekárke za vetu "ale keď pôjdete z urológie, tak sa tu zastavte aké lieky mu predpísali" ,inak neviem ako by to bolo dopadlo.

Prišli sme na urológiu, nikoho nikde, len sestrička. Môj malý plakal o dušu na celú chodbu kde spali pacienti, lebo podotýkam bola to lôžková časť, lekár prišiel (bol to ten istý lekár, ktorý nás vyšetroval poobede, čo je dosť dôležité) asi za pol hodinu. Veď kým sa človek preberie zo spánku tak to trvá chvíľu, ale to by mi až tak nevadilo, veď nech si pospí, keď nemá nič súrne. A keď som si predstavila, že sa mu chce rýpať v tom, čo som sa ani neodvážila nazvať penis, pretože to bol jeden opuchnutý a fialový kus niečoho, tak som začala plakať ešte skôr ako ho išiel vyšetrovať.

Lenže naše dieťa nie a nie si ľahnúť, keďže malo v pamäti ešte ten poobedňajší zážitok. Keď sestrička uvidela môjmu synovi už spomínané boľavé miesto, vypleštitla oči, že čo to je? A náš pán doktor tiež. Tak ho nenapadlo nič iné, len zdvihnuť telefón a zavolať skúsenejšiemu staršiemu urológovi, lebo asi nemal ani páru, čo sa deje. Po porade s ním nám naordinoval antibiotiká. Takže jedenásť mesačnému dieťaťu cca dvojcentimetrovú tabletku a ako nás nezabudol poučiť, každých osem hodín. Po tomto traumatickom vyšetrení, kedy som mala sto chutí od srdca povedať tomuto expertovi, že čo tam robí, sme sa vrátili na pediatrickú pohotovosť ukázať teda lieky, ktoré nám predpísali. Keď však pediatrička uvidela tie lieky, spýtala sa, či to myslíme vážne, pretože milý pán expert urológ nám predpísal dávku pre dospelého človeka a v tabletke, ktorú by som mala problém prehltnúť ja. A tak sme ju malému prelomili, rozdrvili a snažili sa to do neho dostať.

V nedeľu ráno sme mali prísť na kontrolu znovu na urológiu, tak sa aj stalo a hups, obrovská zmena - mladý lekár, úplne iný, ale hneď vedel o našom probléme, asi ho informovali pri zmene služieb. Hneď nás zobral do vyšetrovne a s citom vyšetril mojho syna. Keď som mu povedala, aké lieky predpísal ten lekár pred ním nášmu drobcovi, nepovedal nič, len nám predpísal tie isté antib. v sirupe, ale s dávkovaním pre dieťa vo veku ako bol môj syn. A v pondelok sme sa mali hlásiť u detského urológa, ktorému volal pán expert urológ v danú noc, keď nás tak kvalitne vyšetril. Tento detský urológ je pán doktor, tak ho môžem naozaj nazvať, odborník s citlivým prístupom, lebo si je vedomý, že pracuje s deťmi a to je dôležité. O všetkom nás pekne poučil a vysvetlil nám, o čo sa jedná. 

Apropó, veľa nezrovnalostí bolo v tomto prípade, ktoré som ani nespomenula a na ktoré som prišla neskôr, keď sme sa vylízali z rán. Pečiatka na lekárskej správe toho istého lekára bola iná  poobede a iná v noci, hoci sa jednalo o toho istého lekára. Prišli sme aj na to, že jeden papier, ten prvý z poobedia sa stratil, ale ako sme sa dozvedeli vraj ten jeden musí zostať tam, keďže sme tam boli opakovane, ale nerobia sa náhodou aj kopie? Alebo že by sa stratila tá správa preto, že dotyčný lekár omylom napísal, že sa jedná o 21 mesačné dieťa? Veď Peťko mal len jedenásť mesiacov a to som mu aj jasne povedala a pripomenula niekoľkokrát, ale asi jeho myšlienky práve vtedy blúdili niekde inde, alebo možno len zabudol koho vyšetroval kým prišiel z vyšetrovne k počítaču, alebo len preklep... Mala som chuť sťažovať sa, ísť do nemocnice a povedať tomu expertovi, čo tam robí a prečo tam je. Každá matka je na svoje dieťa citlivá a možno sa niekedy bojíme viac ako je treba, ale ja som sa vtedy naozaj bála a aj sa bojím, že opäť niekde natrafím na niejakého "experta".

Môj článok je dlhý, ale vyliať si srdce niekomu, kto počúva a vedieť, že by mohol padnúť na úrodnú pôdu a pomôcť iným mamičkám, je dobrý pocit...