Náš čierny pasažier alebo Svadobná cesta v trojici

Naša svadobná cesta (aj keď tri mesiace po svadbe) bola nádherným zážitkom. Nielen kvôli destinácii, ktorou bol grécky ostrov Zakynthos, ale aj pre krásny „suvenír“, ktorý sme si z tejto dovolenky priniesli.

V tom čase sme sa už asi polroka snažili o bábätko, no akosi sa nedarilo. Každý hovoril, že na dovolenke to zväčša vyjde, pretože tam je človek uvoľnenejší a nemyslí na domáce problémy a starosti.

Ako naschvál mi však naša dovolenka vyšla práve na termín, kedy som čakala svoju pravidelnú mesačnú „záležitosť“. Plánovala som, že navštívim svojho gynekológa, aby mi predpísal nejaké lieky na oddialenie menštruácie, no nakoniec som tam nešla.

Keďže sme sa totiž o bábätko snažili, bála som sa užívať nejaké lieky – nejako podvedome som si hovorila: „...čo ak už som tehotná a ani o tom neviem...“ (menštruáciu som mala dostať práve uprostred dovolenky, takže na nejaký tehotenský test by to bolo priskoro).

Nakoniec som situáciu vyriešila tak, že som si do kufra pribalila ohromné množstvo tampónov a vložiek a tak nejak som dúfala, že ich predsa len potrebovať nebudem.
Každý deň dovolenky som nervózne čakala, či začnem krvácať a bolesti v podbrušku mi hovorili, že by to už naozaj malo byť každú chvíľku.

Nádherné dovolenkové dni však ubiehali jeden za druhým a krvácanie stále nikde. Obaja s manželom sme ticho dúfali, že toto už bude skutočne „ono“, ale nechceli sme si dávať falošné nádeje ako už toľkokrát predtým a tak sme len čakali.

Ku koncu dovolenky sme to už ale nevydržali a zašli sme do miestnej lekárne a spýtali sme sa, koľko by stál tehotenský test. Po oznámení ceny jedného tehotenského testu (všetky stáli rovnako nehľadiac na značku) sme však stáli pred rozhodnutím, či budeme posledných pár dní bez jedla, ale zato budeme vedieť, na čom sme, alebo si na testovanie počkáme až po návrate domov, pričom do konca dovolenky neumrieme od hladu. Druhá možnosť sa nám zdala rozumnejšia?

Moja nervozita sa stupňovala a občas som sa pristihla, ako si hladkám bruško v nádeji, že tam niekde skutočne je naše vytúžené bábätko.
Cesta domov trvala neskutočne dlho a mojím prvým cieľom bola naša stará známa lekáreň, kde som za tie mesiace snaženia sa o dieťatko nechala nemalé peniaze za tehotenské testy, ktoré ale aj tak vždy ukázali rovnaký smutný výsledok.

Pamätám si, ako mi búchalo srdce, keď som si kupovala v poradí už x-tý test a ešte viac, keď som sa do testovania pustila. S roztrasenými rukami som urobila všetko, čo bolo treba a potom už len čakať na výsledok. Pripadala som si, akoby som čakala na rozsudok, ktorý mal rozhodnúť o mojom ďalšom živote. Nechcela som opäť zažiť to sklamanie ako veľakrát predtým.

Teraz to však bolo iné. Menštruácia mi meškala už viac ako desať dní, čo sa dovtedy nestávalo (maximum bolo tak 1-2 dni). Páni, pozrieť sa na ten test bolo priam nadľudským výkonom a musela som sa teda riadne odhodlať.
Tri-dva-jedna a... Som tehotnáááááááááááááááááá!!!

Dve ružové čiarky sa tvárili akoby sa nechumelilo, no pre mňa mali obrovský význam. Tie dva prúžky znamenali, že už nič nebude ako predtým a že v mojom brušku rastie nový človiečik, o ktorom sme s manželom tak veľmi snívali. Rýchlo to oznámiť manželovi, ktorý ešte asi hodnú chvíľku nebol schopný slova a potom si už len vychutnávať všetko, čo sa spája s označením „tehotná“.

Myslím, že určitým spôsobom som to tušila ešte pred dovolenkou, len som si nechcela nič pripustiť, aby to opäť neskončilo bolestným sklamaním. Na našej svadobnej ceste sme teda boli už vlastne traja – manžel a ja a s nami náš malý „čierny pasažier“. Mimochodom, náš syn sa narodil tri dni po prvom výročí našej svadby, takže sme to stihli do roka a troch dní?