Naprv oblička, potom dieťa
Všetko sa to začalo strašne dávno...
Už vyše roka som vašou pravidelnou čitateľkou. Dôvod, pre ktorý som vás vyhľadala, bol prozaický – medzi deťmi máme desaťročný rozdiel a tak som si potrebovala naštudovať „múdre rady“ pre mamičky. Čítajúc skúsenosti mnohých párov z ich snaženia o otehotnenie, mi nedalo nenapísať aj náš príbeh, hoci je trochu z iného súdka...
Všetko sa to začalo strašne dávno... V pätnástich som stretla super chlapca, o päť rokov sme sa vzali a čakali vytúženého syna Jožinka (po tatovi). Všetko bolo fajn, mali sme byt a manžel pracoval ako divý, veď sme splácali práčku, sedačku, no skoro všetko.
Manžel nebol na vojenčine, lebo vraj má niečo s obličkami. Stále však tvrdil, že to nič nie je, veď dnes už hádam ani neexistuje úplne zdravý človek. Tak sme spokojne žili, manžel si pravidelné chrípky „liečil“ v práci a na montážach, hlavné bolo, že sa všetko posplácalo a mne sa po materskej tiež podarilo zamestnať, takže život ako z rozprávky.
Vždy sme chceli dve deti, takže keď syn nastúpil do prvej triedy, začali sme vážne uvažovať, že teraz je ten správny čas otehotnieť. Lenže nejako sa nedarilo... Pravdaže sme to pripisovali veľkému snaženiu, mojej práci v nemocnici na zmeny a všetkému možnému aj nemožnému. Tak prišiel čas prvého polročného vysvedčenia – a nič. Len manžel bledol, že má veľa práce a nestíha. V marci oslávil 29. narodeniny. Stále sa však zdravotne cítil horšie.
Až keď mu neskutočne opuchli nohy a nevládal ani dýchať, vybrali sme sa k lekárovi. Manžela okamžite hospitalizovali a dodnes si pamätám vetu sekundárneho lekára: „Kde ste boli doteraz, zlyhávajú mu obličky!“ Manžela čakal 6-týždňový pobyt v nemocnici. Samozrejme, nechýbali nejaké komplikácie, až nakoniec došlo k úplnému zlyhaniu obličiek. Nutná bola dialýza trikrát do týždňa po štyri hodiny.
Po pol roku, keď si manžel zvykol na režim, lieky a vychytali sa všetky možné komplikácie, všetci sme sa ako-tak upokojili. Vtedy sme sa odvážili opýtať, či môžeme mať ešte deti. A na naše prekvapenie podľa lekárov v tom nemal byť žiaden problém. Lenže každých 28 dní to problém bol...
Ešte že sme sa sústredili na transplantáciu. Keďže darcov obličiek je málo, hľadal sa vhodný kandidát v rodine. Po roku a pol bolo všetko naplánované a pripravené na transplantáciu od manželovho otca, ktorý mu takto daroval život dvakrát, za čo mu nekonečne ďakujeme.
Po úspešnom transplantačnom zákroku sme sa hneď informovali, čo bude s tým naším veľmi chceným bábätkom. Lekári nám radili snažiť sa a potom sa uvidí. A presne 17. decembra, štyri mesiace po transplantácii, na mňa z baby testu pozerali dve čiaročky...
Asi si viete predstaviť tie zmiešané pocity šťastia a strachu, či budeme zdraví pri kopách liekov, ktoré manžel užíva. Ako každá matka som mala hrozné obavy. Ale mám super gynekológa, ktorý ma pri každom vyšetrení ultrazvukom, ako aj po negatívnych výsledkoch AFP ubezpečil, že je to v poriadku.
A tak sme po desiatich rokoch prišli k druhému synovi Lukáškovi, ktorého starší brat nekonečne ľúbi. Veru tak, už je to vyše roka, čo sa náš poklad na nás neprestajne usmieva, zaspáva výlučne s nami, pravdaže, s prsníkom v pusinke. Sme šťastní, že je úplne zdravý.
Ani neviem, či sa náš príbeh hodí pre snažilky, ale keď večer zaspávam a rozmýšľam, čo všetko sme preskákali, uvedomujem si, že túžba po bábätku môže mať rôzne podoby, no každá, akokoľvek tŕnistá cesta stojí za to.
Chcela by som sa poďakovať lekárom a sestričkám z dialýzy v Galante, za ich nekonečný úsmev; p. doktorke Pribilincovej za pravidelné kontroly v Bratislave a vetu: „Je to v poriadku.“ A pravdaže nesmiem zabudnúť na Dr. Trajanova a na všetkých, ktorí si ťukali na čelo, keď sa dopočuli, že budeme mať bábätko – s chlapom, ktorý síce nie je úplne fit (aj keď normálne pracuje), ale je ten najlepší tatino na svete.