„Načo sú vám vlastne deti?“

19.5.2010 v kategórii Mama, autor Mia, foto: istockphoto.com

Mám pocit, že v dnešnej dobe sa rodičovstvo až tak veľmi nenosí. Teda, že mať deti už nie je až také prirodzené...

Mám pocit, že v dnešnej dobe sa rodičovstvo až tak veľmi nenosí. Teda, že mať deti už nie je až také prirodzené a čoraz viac párov volí život bez detí, alebo len s jedným dieťaťom. Dôvody sú rôzne – často nemáme dosť peňazí (a čo také dieťa stojí!!!), chceme si užívať život bez záväzkov, cestovať, venovať sa koníčkom, budovať kariéru a byť stále mladí a nespútaní... Deti proste predstavujú priveľa obmedzení v takomto živote.

Ja som v tomto smere asi príliš staromódna, pretože som už po maturite vedela, že to najlepšie povolanie, akého sa mi môže dostať, je povolanie matky. Keď sme sa s mojím priateľom brali (mali sme „len“ 22 rokov), mnohí si ťukali na čelo, že je to priskoro. My sme však vedeli, že nechceme čakať, že chceme byť spolu a mať spolu rodinu. A to sa nám aj podarilo – tri dni po prvom výročí svadby sa nám narodil náš prvý zázrak v podobe synčeka a o dva roky neskôr pribudla naša princezná. Nehovorím, že je to s deťmi vždy ľahké a že sú len svetlé chvíľky, no viem, prečo sme sa takto rozhodli a neľutujem. Manžel je na tom podobne.

Raz sme však trávili zopár dní s manželovým kamarátom a jeho priateľkou na chate, kde sme mali aj nejaké spoločné priestory. Oni deti nemajú, my sme tam mali naše obe a (vtedy mali asi 3,5 a 1,5 roka) a miestami to bol teda naozaj poriadny nápor na nervy... I keď sme mali samostatné izby, aj tak sa nedalo zabrániť tomu, aby deti nerušili našich spolubývajúcich. Tí to najskôr zvládali s pochopením, no vedela som, že im to nie je veľmi príjemné.

Deti vystrájali, syn robil zle dcérke a tá ho za to zasa „odmieňala“ šticovaním za jeho husté vlasy, každú chvíľku niektorý z nich spadol alebo sa udrel, takže bolo kriku a kriku. No jednoducho, pre človeka, ktorý nemá deti, to muselo byť viac než zaujímavé. My s manželom sme už na podobné veci zvyknutí.

Tých pár dní bolo fajn, máme pekné spomienky (netrúfam si povedať, či aj naši spolubývajúci...), no v mysli mi utkvela najmä otázka, ktorú mi položila priateľka manželovho kamaráta. Po jednom synovom výstupe sa ma opýtala: „Načo sú vám vlastne tie deti? Aký to má zmysel? Ja na tom nevidím nič dobré...“ V tej chvíli som jej nedokázala dať nejakú normálnu odpoveď, ale viem, že ma jej otázka prinútila poriadne sa zamyslieť.

Ono zrejme naozaj na prvý pohľad nevyzerá, že by s deťmi bol život o niečo bohatší a krajší a v určitých momentoch to nezainteresovaným iste pripadá skôr presne naopak, ale mať deti je to najkrajšie, čo môžeme tomuto svetu (ale aj sami sebe) dať. Tie neprespaté noci, napäté nervy, občas možno i vytrhané vlasy sú ničím oproti tomu, čo nám naše deti dávajú. Nič sa nevyrovná pocitu, keď si priviniete vaše voňavé čerstvo narodené bábätko. Nedá sa opísať ten pocit, keď vidíte vášho silného chlapa plakať pri pohľade na toto práve narodené stvorenie. Ťažko tiež konkurovať tomu, čo sa odohráva vo vašom srdci, keď pozeráte na vašich v postieľkach spokojne oddychujúcich anjelikov. Čo je krajšie, ako keď vám malé dieťa povie: „Maminka, ja ťa tak ľúbim, ty si tá najlepšia!“? Alebo je azda niečo lepšie, ako vidieť tú nefalšovanú detskú radosť zo splnených vianočných prianí? Naše Vianoce dostali s príchodom našich detí celkom nový rozmer a zmysel.

Nežijeme viac život pre seba, ale žijeme pre naše deti a s našimi deťmi. A každý okamih s nimi je vzácny dar. Teraz sme skutočná rodina. Môžeme sa na deti pozerať ako na príťaž, na obmedzujúci faktor. No je to škoda, pretože v skutočnosti je to presne naopak. Deti nám dávajú nesmierne veľa, veľa nás naučia, ukážu nám, čo je v živote naozaj dôležité. Deti sú darmi, ktoré by sme mali prijať s úprimnou vďačnosťou. A ak im dáme možnosť, dajú nám toľko lásky a toľko dobrého, že sa budeme pýtať, čím sme si to všetko vlastne zaslúžili.

Mať deti za to stojí! A dovolím si povedať, že stať sa matkou (u mňa možno v pomerne skorom veku), bolo to najlepšie, čo som so svojím životom mohla urobiť.