Môj príbeh...

Na úvod Vás chcem všetkým srdečne pozdraviť. Som čitateľkou Vášho časopisu, i keď posledných pár čísiel mi uniklo. Chcem Vám napísať svoj príbeh o tom, aký dokáže byť život krutý a nespravodlivý a prečo je tak dôležité vážiť si každý jeden okamih v živote, pretože nikdy nevieme, ktorý bude ten posledný...

S manželom sme sa zosobášili, keď som bola v druhom mesiaci tehotenstva. Svadba bola malá, v kruhu rodiny...Ale bola som šťastná, že mám skvelého manžela a hlavne som sa tešila na naše bábätko. Tehotenstvo prebehlo úplne bez problémov (nemám ani potuchy čo sú ranné nevoľnosti) a potom prišiel pôrod. Nevedela som, čo očakávať, ale keď to zvládli iné ženy, zvládnem to aj ja,  utešovala som sa a veľmi mi pomohol manžel, ktorý sa na poslednú chvíľu rozhodol, že chce byť pri pôrode.

Samotný pôrod prebehol v poriadku, hoci bol náš chlapček riadny valibuk, však mal skoro päť kíl. Patrik sa narodil dvadsiatehoprvého mája o pol desiatej večer. Prvú noc som ako  tak prespala a na druhý deň mi doniesli môjho chlapčeka. Nemohla som tomu uveriť..."Ja mám bábätko, ktoré je iba naše, moje a manželove". Bola som ako vo sne, keď som na rukách po prvýkrát držala nášho chlapčeka. Zaplavil ma obrovský pocit šťastia a razom všetká bolesť z pôrodu bola zabudnutá. Bol taký krásnučký, tak sladký a ako spokojne spinkal...bola som najšťastnejší človek na svete...

Po piatich dňoch sme sa vrátili domov a vtedy sa začal náš nový život, na ktorý som sa veľmi tešila. Najviac som sa tešila na prechádzky po čerstvom, slniečkom vyhriatom vzduchu a s otvorenou náručou som vítala leto...tešila som sa aj na všetky starosti a radosti, ktoré nás čakali a bola pripravená sa s nimi popasovať...Prvé dni boli náročnejšie, ale mama bola vždy poruke, však načo sú babky, no nie? :-)  Dni po dni ubiehali, Patrik rástol ako z vody... zo dňa na deň bol väčší, a aj väčší hladoško, ale to nebol problém, keďže sme mali mliečka dosť.

Bola radosť sledovať ho, ako sa jeho zmysly pomaličky vyvýjajú - očká mu behali za všetkým čo sa pohlo, alebo bolo farebne zaujímavé, s údivom počúval všetky pesničky a riekanky, ktoré som sa kvôli nemu naučila a keď sa jeho maličké rúčky naťahovali, už len niečo čo do nich chytiť, bola som úplne unesená z toho malého človiečika, ktorý sa stal pre mňa všetkým...

Až kým neprišiel osudný 7. august, deň, keď mal Paťko 78 dní....Ráno sme sa zobudili, napapali a vybrali sa do obchodu a na návštevu k babke. Skoro celé doobedie sme sa s hrdou babkou prechádzali po meste a vychutnávali si horúci letný deň. Poobede sme babku vyprevadili na autobus do práce a my sme sa pobrali domov....celú cestu  krásne a bezstarostne driemal v kočíku, až kým sme neprišli domov. Zobudil sa s hlasným plačom. "Iste si už hladnučký", pomyslela som si...no miesto papania nastal opak, Paťko vyvrátil všetko, čo predtým spapal a opäť nasledoval plač a o niekoľko minút zaspal ako polienko..."Však keď sa vybúvaš, bude ti lepšie", no po dlhšom spánku nasledoval opäť plač a odmietanie papania a o chvíľu znova spal. Tentokrát kratšie a po zobudení sa všetko opakovalo...

To sa mi už nezdalo, tak som volala manžela, nech čo najskôr príde z práce, že ideme na pohotovosť...kým som čakala na manžela, všimla som si, že Paťko zostáva studený, tak som ho poobliekala a zababušila do deky...a vtedy sa výrazne zmenil aj jeho plač, na taký, aký som u neho ešte nepočula a to už sme s manželom nasadali do auta...v tej chvíli som ani netušila, že sú to posledné minúty jeho života...potom všetko nabralo rýchly spád...dorazili sme na pohotovosť, doktorka ho prehliadla a okamžite nás posielala do nemocnice, no kým stihla vypísať príjmový lístok, Paťko zavrel oči a už ich viac neotvoril a to bolo aj posledný krát, čo zaplakal...okamžite volali záchrannú službu a tí pokračovali v tom, čo začali pani doktorka a sestrička, oživovanie srdiečka a umelé dýchanie...rýchly prevoz do nemocnice a potom dlhé minúty čakania, čo bude...vtedy sme si s manželom ešte stále neuvedomovali vážnosť situácie a stále sme verili, že všetko bude dobré, že onedlho bude náš anjelik opäť zdravý a opäť sa bude na nás usmievať. Stále, až do poslednej chvíle som v to verila...až kým nevyšla pani doktorka a s ľútosťou nám povedala, že sa už nedalo nič robiť, že vyskúšali všetky možnosti na záchranu jeho života, no bezvýsledne...Stále som neverila a vôbec som si neuvedomovala čo nám vraví, bola som ako vo sne, ako omámená, až kým mi ho nedali do náručia, aby som si ho poslednýkrát podržala na rukách a rozlúčila sa s ním.

Uprene som naňho pozerala a čakala, že otvorí tie jeho krásne modré očká a milo sa namňa usmeje, ale on stále nič, akoby spinkal. Pohladkala som ho po tváričke a tá bola veľmi studená, ako ľad..."Čo bolo na príčine, sa dozvieme až po pitve", začula som slová doktorky a vtedy mi to všetko došlo, môj anjelik je mŕtvy a už sa nikdy nezobudí. Opustil nás náhle a nečakane a zanechal po sebe veľké prázdno...

O pár dní prišiel výsledok pitvy - vrodená srdcová chyba, ktorá spôsobila kardiorespiračné problémy a tie privodili  smrť...Kde sa stala chyba? Kto je za to zodpovedný? Prečo sa na to neprišlo? Dalo sa tejto tragédii predísť? Prečo práve náš anjelik? To sú otázky, na ktoré momentálne niet odpovedí a keď aj budeme vedieť na ne odpovedať, nášho anjelika Paťka nám už nič nevráti...ostala nám po ňom prázdna detská izbička, bolesť v srdciach a krásne spomienky v podobe fotiek...ĽÚBIME ŤA, PAŤKO!!!

Je to všetko ako zlý sen, z ktorého sa nemôžem prebudiť...stále ma premáhajú slzy pri pomyslení na našeho chlapčeka, na všetky krásne chvíle, ktoré sme stihli prežiť za to kratučké obdobie. V hlave stále víria otázky a myšlienky, ktoré nemôžem vyhnať von, hoci sa snažím myslieť na niečo iné, ale to nejde, pretože vždy ma nejaké tie nitky dovedú na myšlienku k Paťkovi...neviem, kedy to bude trochu lepšie, lebo viem, že na Paťka nikdy nezabudnem a vždy ma bude bolieť pomyslenie na to, že tu už s nami nie je ..najhoršie, čo sa môže stať, je keď z tohto sveta odíde malý nevinný anjelik...

Určite je takýchto prípadov viac, len sa o tom možno toľko nehovorí. Sú mamičky, ktoré prišli o svoje bábätko...rada by som nejaké mamičky spoznala, prípadne by ma zaujímalo, ako sa im podarilo aspoň trochu zmieriť tú veľkú bolesť v srdci a vyrovnať sa s takou veľkou stratou...