Medzinárodný festival Urobme si radosť!

Úryvok z prílohy časopisu Slnečnica, informačného bulletinu k festivalu Urobme si radosť! 2005:

Môj priateľ, básnik Milan Rúfus, napísal veľmi peknú báseň, ktorá sa volá Bolesť – a chcem, aby ste si ju prečítali. Toto je ona:

Bolesť

Sú stromy s bokom Kristovým,
sú šľahy blesku. Z neveternej strany
toho, čo neprichádza, iba náhle je
a skrze bolesť nenáhlivo trvá.

Takto udrie bič.
Tak tragédia vypaľuje čísla
na chrbty svojich.

A že si pri tom bolesť prosí meno,
pokrstíš si ju.
Zuzanka.

Rúfusova báseň zo zbierky Zvony (1968) má už pomaly 40 rokov, pomaly 40 rokov bude mať teda už aj dcéra Rúfusovcov, Zuzanka. Zuzanka sa narodila s Downovým syndrómom a jej otca v prvej chvíli zabolelo, keď sa dozvedel, že Zuzanka sa narodila chorá, nuž preto napísal báseň Bolesť.

Som však presvedčený, že po tých štyridsiatich rokoch, čo sa Milan Rúfus pozná so svojou dcérou Zuzankou a ona s ním, dnes by už asi nedal svojej básni názov Bolesť – nahradil by ho názvom Radosť. Nevedno, prečo Boh niektorých svojich maličkých postihol Downovým syndrómom – ale isté je, že ich za údel, ktorý im dal niesť, aj odmenil. Odmenil ich radosťou – tou, ktorú vedia sami prežívať, i tou, ktorú vedia šíriť. Neraz som bol u Rúfusovcov na návšteve a býval som svedkom i účastníkom tej radosti. Keď som venúval Zuzanke nejakú svoju knižku a keď som jej pri tej príležitosti niečo z nej nahlas prečítal, i ja som sa musel tešiť z toho, ako sa tešila ona. A pravdaže, mal som a mám radosť aj z toho, že sa stala múzou rozprávkových kníh Milana Rúfusa, ktoré by bez nej a bez jej radostného očakávania pravdepodobne nikdy nevznikli. Vďaka Ti, Zuzanka, za tie krásne Milanove knihy!

Detí s Downovým syndrómom som stretol v živote viac, a tak som sa mohol presvedčiť, že ich schopnosť prežívať a rozdávať radosť nie je ojedinelá – aj keď iste aj ony bývajú smutné, roztržité, nahnevané, môže ich „veľmi  bolieť srdce“, ako to napísala Katarína  Polášková v básni Priateľstvo, alebo môžu byť „neuveriteľne zaťaté“, ako to napísala Corinne Junod o svojom bratovi. No a čo? Veď rôzne nálady sa striedajú u každého človeka, aj u mňa. Ale aj tak verím, že u detí s Downovým syndrómom víťazí tá radosť.

Keď jeden môj priateľ, básnik Ján Ondruš, býval v Ústave sociálnej starostlivosti v Olichove (je to hneď vedľa motorestu Zubor, neďaleko Zlatých Moraviec), aj jeho som chodieval navštíviť. V tom ústave mu zabezpečil bývanie Slovenský literárny fond, on jediný tam mal samostatnú izbu, on jediný tam bol s inou diagnózou ako ostatní – inak boli v tom ústave len deti s Downovým syndrómom. Zo dve mali vždy službu na vrátnici a vždy ma už zďaleka vítali. (Takisto moju ženu a deti – zastavovali sme sa tam i vtedy, keď sme spoločne cestovali autom na prázdniny na Oravu.) A keď som vkročil do areálu ústavu, zbiehali sa deti z celej záhrady, ťahali ma za bradu a kričali „videli sme vás včera v televízii!“ alebo niečo podobné.

Tá radosť nebrala konca-kraja –  a jediný smutný človek v celom ústave bol práve môj priateľ, básnik Jano Ondruš. Mal smutnú chorobu – ale aj smutná choroba sa musela dať na ústup pred detskou radosťou. Keď sme už sedeli v jeho izbičke, zavolal občas niektoré z detí a predviedol mi jeho vedomosti. „Tohto som včera naučil rátať do desať!“ povedal napríklad hrdo. Kývol – a jeho žiačik veselo rátal, a inak ustavične smutný Jano sa zrazu usmieval. Nepoviem dva razy, že pobyt v Olichove bol najšťastnejším obdobím jeho básnického života.

Takto by som mohol v spomienkach na svoje stretnutia s deťmi s Downovým syndrómom pokračovať, ale mám inú úlohu. Môj priateľ Demo Vizár mi poslal literárne práce detí s Downovým syndrómom a očakáva, že sa k nim vyjadrím, a že urobím aj akési ich poradie. Nuž, tu je moje vyjadrenie: všetky tie práce ma chytili za srdce. 
Ale poradie? To teda nikdy! Keď ma niečo chytí za srdce, nie som v stave robiť nijaké poradie. 

Všetci ste prví! 

Spoločnosť Downovho syndrómu na Slovensku Vás pozýva na ďalší ročník celoslovenskej prehliadky výtvarných a literárnych prác „UROBME SI RADOSŤ"!, do ktorej sa môžete prihlásiť aj Vy. Ak Vaše deti radi kreslia, maľujú alebo dokonca píšu, zapojte sa a dajte o sebe vedieť.

Kresba: Portrét, Natália Šebová, 16 rokov, Downov syndróm