Malé zastavenie...

Malé zastavenie...
1.11.2013 v kategórii Mama, autor Dagmar Baluchová, foto: istockphoto.com

Editorial našej redaktorky Dagmar Baluchovej je pozvánkou na listovanie novembrovým vydaním MAMA a ja.

„Som pekná. Som kočka...“ povedala si nedávno sama pre seba moja 4-ročná dcéra, upravila si neposlušnú ofinu a odišla sa hrať k svojim minibábikám, ktoré češe ružovým minihrebeňom. V nemom úžase som hľadela na tú kráčajúcu spokojnosť, ktorá v tomto čase ešte nemá definitívne vyriešené, či keď vyrastie, bude princeznou alebo nevestou...

Hoci nás jazýček nepočúva a písmenká v ústach si skáču ako chcú, o ťažkostiach s jedením by sme tiež mohli dlho rozprávať, moja dcéra sa stala pre mňa veľkým vzorom.

Uvedomila som si to nedávno, keď ma prepadla tá hnusná „kríza stredného veku“. Ešte ho nemám, ale postupne sa blíži a mňa občas ovládne potreba myslieť na zlé, neveriť si, nečakať na dobré, pochybovať... Stačí však jeden úsmev môjho dieťaťa (mimochodom, mám ich tri ☺) a ja zisťujem, že so mnou, s týmto svetom, to nebude až také zlé. Kým sú tu deti...

November patrí aj tým, ktorí odišli... Rada si spomínam na ženu, ktorú osud veľmi ťažko skúšal. V koncentračnom tábore prišla o väčšinu svojich blízkych, jediná z rodiny prežila. Keď som ju navštívila, mala vyše 85 rokov, na tvári perfektný make-up, manikúru lepšiu ako moja a práve sa rozčuľovala nad pomalým internetom. Všetko ju zaujímalo, a pritom bola nesmierne ľudská... Na jej tvári bol pokoj a v srdci radosť.  Keď o pár mesiacov „odišla k svojim“, bola som presvedčená, že s úsmevom...

Ráno – večer, pondelok – piatok, začiatok mesiaca, a už jeho koniec. Mám pocit, že všetko letí tak strašne rýchlo a o problémoch vo svete toho vieme viac ako o problémoch tých, s ktorými jeme za jedným stolom.

Život ma však učí, že keď sa obloha mračí, my sa mračiť nemusíme.

Keď naši politici strácajú súdnosť a slušnosť, my nesmieme.

Keď sa všetci okolo nás kdesi plašia, rozvádzajú, nebavia sa o ničom inom len o biznise, peniazoch atď., my nemôžeme.

Lebo sú dôležitejšie veci na svete, ktoré tu dnes sú, a zajtra nemusia byť. Len si ich všimnúť, tešiť sa z nich a nedať si ich ukradnúť...

V akejkoľvek životnej situácii ste, čokoľvek prežívate, sme radi, že sme v tom s vami. Potešia nás vaše riadky o tom, ako sa tešíte zo života a ako nestrácate optimizmus. Všetci sme predsa na jednej lodi.

Za celú redakciu vám prajem veľa oddychu, pookriatia a relaxu pri čítaní vášho a nášho Mama a ja.

Dagmar Baluchová