Leto u babičky: Aké máte skúsenosti, mamy a staré mamy?
Stráviť pár dní či týždňov mimo domu, môže byť pre deti benefitom. Nehovoriac o tom, že aj starí rodičia "ožijú". Aké sú vaše skúsenosti?
Leto u starkých?
Mama Zuzka (dve deti 3 a 6 rokov)
Deti by som veľmi rada dala na prázdniny starým rodičom, a aj deti by sa tešili. Problémom sú však paradoxne starí rodičia, ktorí nerešpektujú potravinové obmedzenia mojich detí, dávajú im úplne všetko, hoci dobre vedia, čo moje deti nesmú jesť. Samozrejme, nedodržanie diéty sa prejaví na zdraví a dôsledky nezmiznú z večera do rána. Takže hoci by som rada, zatiaľ deti starým rodičom na prázdniny nedávam. Možno opätovne skúsime na 1-2 noci, s tým, že rodičov dôrazne poprosíme, aby rešpektovali, čo im poviem.
Mama Žofia (dve deti 3 a 5 rokov)
Syn bol prvýkrát u starých rodičov na nočný spánok ako dvojročný. Vydržal týždeň. Teraz má 5 rokov, sám sa pýta, kedy by mohol ísť k starkému. So starými rodičmi máme veľmi dobré vzťahy, dokonca pri odchode od nich, syn zalezie pod posteľ a so slzami v očiach ho nasilu dávame do auta – tak veľmi ľúbi starkého. Takže je jasné, že by tam ostal kľudne aj mesiac.
Mladší syn má problematickejšie noci, keďže je ešte dojčený, ale pobyt cez deň zvládne bez problémov. Keď sú moje deti u starých rodičov, viem, že je o nich perfektne postarané, nemám najmenšiu starosť, či to starí rodičia alebo deti zvládnu. Svokrovci sa dokonca veľmi zdravo stravujú, takže vždy deti naučia jesť aj na nejaké nové zdravé jedlo, príp. zeleninu. Mám pocit, že deti ich poslúchajú viac ako mňa.
Prázdniny u svokry a ďaleko: Áno alebo nie?
Staré mamy sa chcú o vnúčatká postarať
Babka Mária:
Deti som prvýkrát varovala, keď mali 4 a 6 rokov, boli vtedy obaja prvýkrát na noc mimo rodičov. Bola to síce len jedna noc, ale teším sa, že to bolo úspešné. Deti sa už pýtajú, kedy môžu ísť zase spať k babke. Uľahčila som si to tým, že som im večer napustila plnú vaňu vody (doma majú len sprchový kút), hodinu sa čvachtali a potom úplne spokojne odpadli do postele.
Babka Janka:
Som mama piatich detí a babička dvoch vnukov. Prvýkrát sme varovali vnuka Kubka pred narodením jeho bračeka. Všetko prebehlo v pohode. „Ahoj mami, ahoj tati“, pusinky na rozlúčku a išli sme....tak sme si hovorili, že plač za rodičmi príde asi až večer pri ukladaní na spanie. Všetci sme boli v obavách ako dopadne naše prvé varovanie v noci bez rodičov. Prišlo večerné ukladanie do postieľky. Kubko bol už uložený v postieľke, ešte som bola pri ňom, keď prišiel manžel s mobilom, že dcéra nemôže vydržať bez Kubka, že ho musí počuť aspoň cez telefón, pre ňu to bolo ťažšie ako pre malého. „Ahoj maminka...mám sa doble, doblú noc, ľúbim ťa“.
Na druhý deň počas dňa, keď dcéra zase telefonovala, Kubko už nemal ani záujem o rozhovor. Sme radi, že môžeme pomôcť s vnúčatami, i keď už cítiť že nie sme mladí, že nás tie deti viac unavia.
Volať, či nevolať každý deň?
Skúsenosti ukazujú, že potrebu volania majú skôr rodičia ako deti. Rodičia chcú mať pocit, že majú všetko pod kontrolou. Potrebujú sa uistiť, ako spalo, čo a ako jedlo. A či vôbec. Deti zvyčajne nemajú čas telefonovať s rodičmi, nakoľko majú čas vyplnený inými aktivitami, na aké sú doma zvyknuté. Dobré je pamätať, že pri rozhovore s rodičmi nie sme v pozícií kontrolórov, ktorí hodnotia každý ich krok.
