Hrdý otec a malý krtkoman

Neviem, ako ostatné ľudské mláďatká, ale to naše viac ako ročné je majster minimalista. Na minimum skracuje spinkanie, pravidelne o pol šiestej ráno už bľaboce v postieľke a na rozdiel od rodičov má v sebe energie na vystrelenie rakety. To isté s prebaľovaním, kedy z gauča netrpezlivo uteká s pančuchami na pol žrde, teda na pol plienky, alebo s papaním, kedy sa posledné sústo zásadne prehĺta pri vyliezaní zo stoličky.

Minimalistické poňatie sveta naše mláďa vypiplalo k dokonalosti aj v komunikácii. Susedina dcérka Pavlínka je "pa", babička je "ba", auto je "to", papanie "ham". Zaujímavosťou sú určité nuansy v tóne niektorých slov, ktoré ich od seba vzájomne odlišujú. Tak napríklad zmäkčené a dlhé "má" znamená, že chce niečo urobiť samo. Ale sekané, ostré "ma" znamená, že je tu tma. Niekedy tak v tomto minimalistickom svete môže dôjsť k istým kurióznym situáciám. Trebárs keď je na chodbe tma a mláďa chce samo rozsvietiť. "Má-ma! Má-ma! "Ozve sa na celé kolo. A zdesená mama pribehne, čože sa zase stalo, vyviedlo, rozbilo, rozlialo, oblialo.

Skratku si naše mláďa našlo aj pre svoju najobľúbenejšiu večerníčkovú postavičku – krtka. Úplne jednoduchou, a to "k". U "k" by dokázalo presedieť celé "h". Mláďa zvyčajne začne s "kk" pred obedom, kedy sa na krtka zvyklo pozerať, a tiež večer pred spinkaním. Keď bolo choré, malo teploty a kašeľ a nádchu, krtko bol jeden z mála spôsobov, ako ho udržať v pokoji tak, aby nelietalo nikde po dome ako splašené žriebä. Cez deň sedelo pri tejto kreslenej rozprávke niekoľkokrát a dlho. Choroba aj vďaka krtkovi rýchlo ustúpila, mláďa ale začalo krtka vyžadovať v rovnakej porcii, ako keď bolo choré. Stal sa z neho naprostý krtkoman. A akákoľvek nešťastná zmienka o "k" zapríčinila mraky revu a more slzičiek. Keď sme preto so ženou v rozhovore narazili na tému a slovo "krtko", nahradili sme ho termínom "čierny bezkrký", čím sme naše mláďa dokonale zmiatli. O krtkovi sme totiž vôbec nehovorili, teda pomaly upadol do zabudnutia. Teraz ho už má zase ako predtým: krtka a nohavičky na poludnie, krtka a autíčko večer pred spinkaním.

Autá má hrozne rado. Ono má vlastne rado všetko, čo vrčí, hučí či drnčí, autá však z tej rady interesantov jednoznačne vyčnievajú. Detská šmykľavka ho príliš nezaujala, predsa je to len po svojich hore a po plienke dolu, po svojich hore a po plenke dolu, teda nuda. Ale zato na parkovisku! Jedno auto vedľa druhého a jedno štartuje a ďalšie prichádza a hýbať sa a pán "pá" točí volantom, predné kolesá "ko" sa otáčajú a z výfuku sa fajčí. Ideme na parkovisko čistučkí, tam zaprášené a zablatené autá, odchádzame špinaví, tam nablýskané a naleštné autá. Aspoň do tej výšky, kde dočiahnu zvedavé detské rúčky. A čo potom v tatovom aute! Volant, radiaca páka, zrkadlá, všetko čo sa hýbe, tlačidlo a hlavne to tlačidlo s výstražnými svetlami, ktoré bliká, aj keď auto zrovna nevrčí. A tak mláďa roztomilo unesené zapína a vypína a točí a hýbe a strká pršteky. Mám dvakrát pozametanú garáž, než sa v aute dosýta vyblázni a chce ísť vyvádzať zase niekam inam.

Je až prekvapivé, pri čom všetkom sa to naše mláďa zabaví. A to na dlho. Napríklad ho baví stáť na schodoch a hádzať dolu malý oranžový balónik, kde ho pod schodami otec chytá a hádže mu ho späť. A mláďa sa pri tom erdží, až sa za bruško chytá, zvlášť ak otec balónik schválne pustí a robí sa, že ho niekde hľadá. Čo robí skoro zakaždým. Tiež vydrží pri odliepaní. Stačí niekde prilepiť akúkoľvek nálepku a mláďa pri nej sedí dovtedy, kým ju nechtíkom úplne neodlúpne. Nálepky tak už nie sú na žiadnej hračke, autíčku, chladničke, nábytku... Odliepacia mánia nakoniec postihla aj vnútro nášho vozidla, kde po nálepkách na tienidle o nutnosti vypínania airbagu pri cestovaní s autosedačkou na prednom sedadle nie je už ani pamiatka. Ale nám tie nálepky nechýbajú a mláďatku ich "zrušenie" urobilo radosť, takže čo.