Prekvapenie po pôrode: Dcérka menom Adam...
Nevedela som sa ubrániť tomu, aby som neustále neporovnávala moje pocity a ťažkosti v tomto tehotenstve s tým predchádzajúcim. Prvý bol chlapec a všetko bolo inak..
Starší syn mal takmer tri roky, keď sme zatúžili i po ďalšom dieťatku. Boli práve Vianoce, obdobie presiaknuté láskou, nuž splodenie dieťatka nám s manželom ani netrvalo dlho.
Tehotenský test som si urobila i keď mi menštruácia meškala len pár dní.. Vedela som, že výsledok sa ešte nemusí ukázať, je príliš skoro, ale túžba bola silnejšia. Jedna ružová čiaročka mi vtisla slzy do očí, čakala som ešte chvíľku, ale nič sa nezmenilo. Niekedy sa oplatí počkať, neunáhliť sa...
Nedalo mi to a po niekoľkých minútach som ešte s iskierkou nádeje nakukla do odpadkového koša a bolo to tam, druhá čiaročka, síce nie veľmi výrazná, ale predsa. Slzy sa mi opäť tisli do očí, ale boli to slzy radosti. Tehotenstvo potvrdila i moja lekárka, a po krátkej dobe aj únava.
Trojročný synček si vyžadoval neustálu pozornosť, ale únava mi tak tlačila na viečka, že som dokázala zaspať v akejkoľvek polohe. Akoby to nestačilo, pribudla aj nevoľnosť a príšerne nízky tlak. Nebola som schopná ísť do obchodu, vôňu pečiva, chlebíka a iných dobrôt, ktoré som predtým milovala, som nemohla ani cítiť. Aj varenie bolo pre mňa tvrdým orieškom, rôzne pachy šíriace sa pri varení ma desili. Toto našťastie trvalo len niekoľko dní a konečne som si mohla začať užívať vytúžené tehotenstvo.
Bruško mi rástlo statočne, v 5.-6. mesiaci som vyzerala ako niektoré ženy pred pôrodom. Neubránila som sa tomu, že som neustále porovnávala moje pocity a ťažkosti v tomto tehotenstve s tým predchádzajúcim. Prvý bol chlapec a všetko bolo inak, vtedy som nemala žiadne problémy, možno jediná podobnosť bola v tvare a veľkosti bruška, ale predsa som priberala pomalšie, snažila som sa vyhnúť tehotenskej cukrovke.
Máme malý domček, záhradku a pravdaže, neposedné chlapčiatko, ktoré mi každý deň vedelo uštedriť riadnu dávku telocviku. Nemohla som sa ani čudovať, keď ma začali trápiť bolesti v oblasti krížov. Nedalo sa mi ani vystrieť, keď som sa po niečo zohla. Asi najhoršie to bolo večer, keď som si ulietaná konečne ľahla do postele. Niekedy mi z postele musel pomáhať manžel, nemohla som ani nohami pohnúť, akoby ma niečo blokovalo.
FEJTÓN: Ako som (ne)začala cvičiť
Ráno som však bola opäť fit, preto mi aj pani neurologička mohla dať jedinú radu, vyhýbať sa záťaži a práci a oddychovať. Tak som si s touto bolesťou "užívala" až do pôrodu. V lete mi na tvári pribudli nepekné pigmentové fľaky, vyzeralo to ako zanedbaná špina. Na základe mnohých odlišností v mojich tehotenstvách, aj po vyjadrení lekárky, ktorá naznačila, žeby to mohlo byť dievčatko, sme s manželom vyberali hlavne dievčenské mená. Všetko vo mne kričalo a túžilo po dievčatku.
Pravdaže chlapčenské meno som mala "poruke" aj keď mala svokra proti nemu výhrady. Nerobila som si s tým starosti, ani som nemala na ne čas. Pôrodné bolesti ma zastihli v noci, asi 3 týždne pred termínom. Bolo mi akosi nevoľno, ako pri blížiacej sa menštruácii. Toto bolo pre mňa tiež novinkou, keďže som predtým 2 týždne prenášala a po vyvolávacích injekciách boli bolesti úplne iné. Keď už mi bolo jasné, že pôrod sa naozaj blíži, synčeka sme zverili starým rodičom.
Sľúbila som mu, že sa budem ponáhľať a domov sa vrátim so sestričkou.
Vysnívaná "sestrička" ma teda riadne potrápila, druhý pôrod vraj býva ľahší než prvý. Rýchlejší, to áno, ale bolesti boli také intenzívne, že som v slzách prosila o epidurál - na ten už pravdaže bolo neskoro. Konečne bolo dieťatko vonku: "Máte synčeka, aké meno dávate?," Moment prekvapenia, nebola som schopná slova. "Chlapec, vravíte?," nedôverčivo som sa spýtala s nádejou, že sestra snáď zle videla.
Začala som listovať v mojom virtuálnom kalendári s menami, v snahe neuraziť svokru nami vybratým menom."Adamko!" vyletelo zo mňa, pekné meno pre vytúženú dcérku. Keď som potom volala s manželom, už som sa z toho len smiala, ako túžba a nejaké porovnávanie tehotenstiev dokonale oklamali naše úsudky. Doteraz mi táto príhoda vyvoláva úsmev na tvári, hlavne keď vidím Adamka, teraz už 4-ročného, ako sa preháňa na jeho traktore alebo robí so starším bratom autíčkové závody.
