Chrípka to vyriešila za mňa

Syn už oslávil svoje druhé narodeniny, keď som si povedala, že by už bolo načase prestať s dojčením. Ale ako to uskutočniť?

Dlho som nad tým rozmýšľala, pýtala sa iných mamičiek, hľadala na webe. Vyzbrojená množstvom trikov a nápadov som začala skúšať odnaučiť synčeka dojčeniu. Ako som dopadla? Vždy zvíťazil syn, každý môj zúfalý pokus odmietal srdervúcim plačom. Nuž čo, povedala som si, večne ho dojčiť nebudem a raz sa to musí predsa skončiť. Nestálo to zato, nakoniec som si pripadala ako krkavčia mať, ktorá odvrhuje svoje mláďa. Nechala som to na prírodu...a tá sa veru postarala.

Bol koniec zimy, syn mal už 2,5 roka a materského mliečka sa stále nevzdával. Chrípka práve lovila svoje obete a ja (možno oslabená neustálym dojčením) som tiež padla do jej sietí. Pre mňa to bola chrípka s veľkým CH, so všetkým, čo k tomu patrí. Vysoké teploty, vyčerpávajúci kašeľ, bolesť hlavy a svalov, nechutenstvo, únava. Mala som čo robiť, aby som sa postarala sama o seba.

Prvé dva dni som s chrípkou zápasila vyzbrojená vitamínmi a čajom, ale keď mi už bolo jasné, že s týmto súperom si sama neporadím, nastúpila návšteva lekára a liečba antibiotikami. Keďže cez materské mlieko by sa lieky dostávali i do organizmu dieťaťa, nastal čas na ukončenie dojčenia. Synček musel ísť na nútené prázdniny. Mala som z toho obavy, ešte nikdy predtým nebol preč od mamy a mliečka, iba ak na pár hodín. Pri odchode držiac sa s babkou, mojou mamou, za ruku, mi poslal pusinku, zamával a už sa ani neobzrel.

Večer som očakávala zúfalé telefonáty - aspoň jeden, ale nič! To isté sa dialo, či skôr nedialo ráno i dopoludnia. Po obede som už nevydržala a zavolala som mame. "Prespal celú noc, na teba si ani nespomenul!" hlásila mi mama. Ten súboj citov ani neviem opísať, bilo sa to vo mne, myšlienka, že syn ma už nepotrebuje a to puto sa raz navždy pretrhne...slzy sa mi tisli do očí.

Prešlo pár dní, mliečko sa mi stratilo, chrípka bola na ústupe, keď vtom zazvonil telefón od mamy. Synček už chce ísť domov, noci vraj boli v pohode, ale cez deň začal spomínať maminku a posledný deň už viac- menej preplakal. Tak predsa to nebude také zlé s tým "putom". Najviac ma prekvapilo to, že u babky si na mamine mliečko ani nespomenul, stačila fľaša, ale ihneď, ako ma zbadal, začal ma ťahať do kresla, kde som ho zvykla dojčiť. Dožadoval sa mliečka, ktoré som už nemala, naťahoval mi tričko, plakal. Teraz sa mi hodila zásoba trikov a rád, ktoré som mala pripravené pri mojich prvých pokusoch o odstavenie. Keď už vysvetľovanie, že maminka bola chorá a mliečko už nie je nezabralo, skúsila som bradavky potrieť čiernym korením (zúfalý pokus ešte zúfalejšej mamy).....a konečne pochopil, či skôr uveril tomu, že mamine mliečko je už minulosť. Odvtedy len s úsmevom spomínam na tieto chvíle, synček si vystačil aj s fľaškou a moje obavy, že niečo stratím tým, že prestanem syna dojčiť, sa ukázali ako zbytočné. Láska medzi matkou a dieťaťom je, a verím tomu, že i bude vždy citom, ktorý sa nedá len tak ľahko naštrbiť či oslabiť.