Bezbariérovosť

Bývame v malej dedinke 30 km od hlavného mesta našej milovanej vlasti. Už 19 mesiacov som mamičkou, a to nie jedinou v našej malej dedinke. Žije tu veľa mladých rodiniek, a tak tie naše dietky pribúdajú ako huby po daždi. Tomu sa my - rodičia, tešíme, avšak čo nám (hlavne mamičkám) nerobí radosť, je "bezbariérovosť" dôležitých miest v dedine.

Tak teda poďme na to:

1. Obecný úrad - ak by mamička chcela vybaviť určité náležitosti, s kočiarikom je to hotová posilňovňa = zdolať nemálo schodov s kočiarikom v ruke...a tak neostáva nič iné, ako poprosiť manžela o vybavenie alebo opatrovanie dieťaťa alebo použiť v dnešnej dobe tak populárnu babyšatku (nič proti babyšatkám, je to úžasná vec, ale teraz nám ide predsa o "bezbariérovosť").

2. Pošta - ach ten kočiar, je vôbec potrebný, keď nám všade spôsobuje problémy?! Päť schodov do budovy som zvládla (na úkor nadmerného zaťaženia konštrukcie kočiara), a potom som zistila, že šírka dverí nezodpovedá rozmerom nášho kočiara, a to nemáme dvojičky... Nevzdala som sa a snažila sa otvoriť aj druhé krídlo dverí...úspešne, tak teda nie je to až také zlé... Dôležité je nevzdávať sa! Niekedy to aj pomôže :)

3. Obchod - výber síce nič-moc, ale ak potrebujete v kuchyni "prvú pomoc", zíde sa. Ste matka s dieťaťom a chcete vojsť do obchodu s kočiarikom...na to zabudnite! Zákaz vstupu s kočiarom Vás zamrazí hneď pri mini závore v obchode. Čo teraz?! Stojím a pozerám na nezmyselný znak prečiarknutého kočiaru a neviem akosi pochopiť, čo tým asi tak myslia... Vy áno? Tak mi dajte vedieť. Opýtam s predavačky, čo to má znamenať, že predsa nenechám kočiar s dieťaťom pri vstupe do obchodu - aj keď pri pokladniach. Proste mám dieťa, ktoré keď ma stratí z dohľadu, nebude poslušné, a to sa asi nikomu v obchode nebude páčiť. A tak som drzo vošla do predajne aj s kočiarom, aby som nakoniec zistila, že aj tak nemajú to, čo potrebujem. A tak náš obchodík už radšej nenavštevujem a spolieham sa na dobré susedské vzťahy v núdzových situáciach.

4. Nemamičkovský bonus na záver - bezbariérový verejný telefón pre invalidov je umiestnený pred poštou a je super, že ho tu máme, avšak...asi by bolo vhodné myslieť aj na bezbariérový prístup k nemu. Neviem si totiž veľmi dobre predstaviť vozičkára túžiaceho po telefonovaní (nedajbože v núdzi), ktorý musí najprv zdolávať trávnatý a nerovný terén, aby sa k telefónu doslova "prebojoval". Ešte že máme mobily :)

Ale inak sa tešíme z toho, že tu máme futbalové ihrisko a nové ihrisko na loptové hry, ktoré v zimných mesiacoch slúži ako klzisko; že máme škôlku a školu, ktorej budova sa každú chvíľu rozpadne a okná nepoznajú význam slova "tesnenie"; že je tu málo chodníkov, a ak aj áno, tak v nepoužiteľnom stave (a to nielen čo sa týka kočiarikov). Nažívame si tu v pokoji a viere, že raz bude aj lepšie.