Ako SONO ukázalo (alebo Postav dom, zasaď strom)

Mám brata. Je švárny, vtipný a rozmaznaný. Keď som si začala uvedomovať jeho poslednú vlastnosť, bolo už neskoro niečo meniť. A tak som sa vydala a svoju starostlivosť oňho vymenila za starostlivosť o svojho švárneho, vtipného a rozmaznaného manžela. Ako sme si tak nažívali, začalo mi všetko do seba zapadať. Syn má v rodine úplne odlišný status než dcéra. Hoci by tá dcéra bola švárna a vtipná, ako napríklad ja 

Keď som po prvý raz otehotnela, všetci sa šli pretrhnúť v predpovedaní bábätkovho pohlavia (chúďatko, ešte ani samo netušilo, že nejaké má). Nebudem sa ani snažiť vymenovať všetky tie bizarné kľúče, podľa ktorých ľudia postupovali (samozrejme, točeniu ihlou či prsteňom nad pupkom som sa len schuti zasmiala, cha cha cha). Bolo mi jedno, či sa narodí chlapček alebo dievčatko, a myslím to úprimne. Mená, ktoré sme vybrali, boli obe krásne, a keďže nie som nejako extrémne spoločensky zviazaná, predstava chlapčeka tlačiaceho kočík s bábikou či dievčatka s odretými kolenami visiaceho na konári susedovej čerešne ma neprivádzala do žiadneho výnimočného nepokoja.

Ako SONO predpovedalo, narodilo sa nám krásne, veľké dievčatko. Keďže sme to tušili už pár mesiacov pred pôrodom, manžel si stihol zvyknúť na predstavu, že aj dcéra môže hrať tenis a „skákať rampy“ na kolieskových korčuliach a Terezku prijal hrdo a s očakávaním budúcich spoločných dobrodružstiev. Zarazili ma skôr reakcie okolia, pričom „No čo už, nevadí.“ bola jednou z tých miernejších. Vypočuli sme si aj „To je dobré, keď je dcéra prvá, bude mať kto upratovať a variť.“ a „Škoda, možno to vyjde nabudúce“... Ako keby dievčatko bolo rodičovským neúspechom!

Z Terezky vyrástol miláčik okolia, rozdávajúci gaštanové pohľady a kývajúci neznámym okoloidúcim. Prešli dva rôčky a otehotneli sme – opäť plánovane – po druhý raz. Ako pri prvom, i pri druhom sa ľudia pokúšajú predpovedať, čo to nosím pod srdcom. Teraz sa však tlak okolia vystupňoval. Nehľadiac na tvar bruška, tehotensky prežiarenú tvár či iné „stopercentné znaky“, tety predavačky či dokonca známi mojich známych, ktorí sú mne absolútne neznámi, si na ulici dali tú námahu zakričať „Nech je to chlapec!“ Tí odvážnejší sa ku mne úskokom priblížia, dotknú sa mi brucha (čo mi je vonkoncom nepríjemné) a podaktorí i odpľujú, pričom do sliny balia slovo „chlapec“ ako magickú formulku z Harryho Pottera.

Pomoooooooooc! Čo vám všetkým šibe, ľudia?

Prišiel deň „D“ a my s manželom sme sa opäť vybrali na SONO, ktoré malo „určite ukázať“, čo za človiečika to v decembri privítame. A SONO ukázalo. Dievčatko ako vyšité :) Andrey od radosti onemel, už od kúpenia tehotenského testu mi šepkal, že chce ďalšiu dcéru, keďže Terezka je teraz stredom jeho vesmíru a keďže on ako chalan toho v detstve povyvádzal toľko, že mu z toho ako rodičovi stoja vlasy dupkom 

Čo však s novinkou v tom našom malom meste? Keď ma teraz ľudia pristavia a spýtajú sa, „či už vieme“, snažím sa hrdo odpovedať „Vieme, asi ďalšie dievčatko.“. Píšem „snažím sa“, pretože tie bezprostredné reakcie ľudí, na ktorých mi v podstate ani nemá prečo záležať, ma ubíjajú deň za dňom stále viac. Nerobím si žiadnu štatistiku (ako tehotná žena s malým dieťaťom som rada, že si viem urobiť nákup či umyť riad...), ale môžem zodpovedne prehlásiť, že 19 z 20 ľudí reaguje sklamane. Ako keby od pohlavia nášho dieťaťa závisel celý ich ďalší osud, alebo minimálne ich nálada v daný deň. Niektorí sa vyjadrujú v zmysle „Ste babráci“, iní sa ma snažia utešiť (???) či prejaviť súcit (!!!) a našlo sa i pár takých, ktorí „nestrácajú nádej“, že SONO v 30. týždni či samotný pôrod dokážu opak. Už som si aj predsavzala, že o stále nie istom pohlaví nášho druhorodeného vytúženého dieťatka nebudem rozprávať nikomu, kto bude mať tú drzosť sa spýtať, ale nedá sa to. Jednak sa neviem pretvarovať, a jednak – prečo to tajiť? Len preto, že sú ľudia takí obmedzení? Nehanbím sa za to, že čakám druhé dievčatko, a teším sa naň rovnako ako na prvé.

A tak tu sedím a píšem tento fejtón, a pripadám si ako „niečo je zhnité v štáte dánskom“, s tou útechou, že Hamlet bol chlapec, a aj tak mu to nepomohlo...