Ako som sa z veveričky stala veľrybou

Ako som sa z veveričky stala veľrybou
3.1.2018 v kategórii Mama, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

V posledných týždňoch sa konštelácia v našej rodine zmenila, začala som znovu chodiť do práce. Aj keď nerobím na plný úväzok, je to citeľná zmena.

Hlavne vstávanie o 5.00 ráno dá zabrať a keď idem po deti na dvakrát do školy a škôlky, som už parádne unavená. A to deň zďaleka nekončí. Treba navariť, lebo deti nemajú v škole obedy (mali by v kombinácii s celodennou výučbou, no nechcem, aby sa doplazili domov o pol piatej, keď môžu byť doma o jednej). Potom robíme domáce úlohy, idem po dvoch mladších súrodencov a do večera robíme staré známe – nič. Ideme do záhrady, na ihrisko, prechádzku, leňošíme, hráme sa hry a keď je fakt hnusne, zapneme si rozprávku + pukance a máme relax.

Áno, som maximálne lenivá matka. Musím byť.

Pri 4 deťoch máte len 2 šance – snažiť sa zvládať úplne všetko a mať vygruntované, úsmev na perách, deti ako z katalógu a napečené 5 druhov pečiva – stanete sa hyperaktívnou vevericou, ktorej o pár rokov dôjde dych...

Alebo sa naučiť akceptovať určitú úroveň neporiadku a stať sa flegmatickou veľrybou. No a ja som za posledné roky zmutovala z veverice na veľrybu. Nie som ochotná každý deň za deťmi v izbách behať, okamžite spratávať všetko, čo kde spadne a pomedzi každý doma zjedený chod jedla vysávať a umývať dlážku – áno, bolo by to treba, sú ako banda prasiatok v zácviku, ale ja to robiť odmietam!

Tak by mi na nič neostal čas. Upratovanie mám zredukované na spratanie vecí do umývačky a spustenie práčky a varenie. Zvyšok robím večer, keď deti zaspia. Vtedy je upratovanie rýchlejšie a je to aj vidno! Robiť to priebežne nemá význam, lebo prebehnú cez miestnosť a ste tam, kde ste boli.

Žena doma: Mamka moja
Prečítajte si tiež:

Žena doma: Mamka moja

Neupratujem ani pred návštevou kamarátok. Nikdy. Uvarím kávu a kúpim koláč. Sadneme si a pokecáme na terase, deti vyženieme von či do izieb. V pokoji. NIKOMU tá neposkladaná bielizeň na kope nevadí a nikto nerieši, že má Rosalie v rohu skopnuté dve ponožky a rozhádzané hračky.

Pretože aj kamarátky majú deti. Pretože aj ony sú rady, že sa doma na nič nehráme a ostávame pri realite materstva – nekončiaci neporiadok zas a znova. Pretože vedia, že keď prídeme my k nim, ani ja nebudem riešiť, kde čo leží a či je dlážka umytá a preleštená. Nerobím zbytočný tlak a ilúziu, že sa dá žiť s deťmi v dokonalom poriadku. Na čo by to bolo dobré? Pred kamarátkami? Rodinou? Veď to sú najbližší ľudia.

Samozrejme, aj u nás sa upratuje... Keď príde manžel z práce a uložíme deti spať, ideme svorne ako taká upratovacia čata. Odkladáme topánky, bundy, spraceme obývačku, naložíme ešte raz umývačku a práčku, zvesíme bielizeň a muž si k tomu sadne a skladá, ja to potom poroznášam. Pri 13 práčkach týždenne je toho dosť. Porozprávame sa o tom, čo sme zažili cez deň a netrvá nám to často všetko ani hodinu. Prejdem dlážku umývacím vysávačom a je čistučko, deti sa ráno budia do čistého domu...

Detské izby upratujeme raz do týždňa. Po škole nie sú v piatok úlohy, takže tento čas investujeme do poriadku v izbách. Nie je dôvod robiť to častejšie, jesť tam nejedia, oblečenie spracú večer pred spaním, na to si potrpím, špinavé do prania, čisté na stoličku (ja ho potom zložím, do skríň ich nepúšťam, aspoň tam je to naskladané uhladene). Dá sa to a naháňať ich každý deň s tou istou témou – uprac si izbuuu, na to nemám chuť. Navyše, upratujeme vždy spolu, jednu izbu po druhej.

Výhodu vidím v tom, že dohliadajú, aby ani súrodenec izbu toľko nezabordeloval, lebo upratovať budú spolu. Aj tak majú chlapci vždy väčší poriadok, ako je u dievčat. Cez víkendy stihneme vydrhnúť kúpeľne, umyť schodiská, upratať záhradu, vyčistiť zverincu klietku, akvárium a mačací záchod.

Základný stupeň čistoty je dodržaný, netreba sa báť k nám chodiť.

Od malička vedieme naše deti k samozodpovednosti za vlastný neporiadok a teda aj v domácnosti pomáhajú aktívne. Každý má niečo, čo je jeho zodpovednosť, zvieratko, ktoré kŕmi, činnosť, ktorá je len jeho. Syn nakladá a vykladá umývačku a čistí/kŕmi mačku, dcéra kŕmi myšky, vynáša smeti. Najmladší kŕmi rybku Emila a odnáša/prináša veci so mnou na stôl, keď ideme jesť. Pomáhajú.

Vedia, že ak si sadnú so založenými rukami, ani ich neobslúžim. Nie sú v hoteli – ale v rodine.  Fungujeme len spolu. Ale nepreháňame to a nestresujeme sa kvôli neporiadku. Ono to totiž vždy počká. Ale momenty strávené s deťmi sa už nezopakujú. Takže si treba poriadne určiť priority. Aj ochotu makať stále ako stroj z pozície matky. Nestojí to totiž za burn out mať všetko „dokonalé“.

A áno, je mi úplne jedno, ktorá suseda/známa/žena na FB a im podobné to zvládajú lepšie. Ony u nás nežijú. Len my musíme byť spokojní. A to sme presne takto, ako to je.