Ako som pôrod vnímala ja

Ako som pôrod vnímala ja
2.4.2016 v kategórii Mama, autor Eva, foto: istockphoto.com

Od môjho prvého pôrodu ubehlo takmer 9 rokov. Na mnohé veci z tej doby som zabudla, ale pôrod vidím pred sebou ako teraz.

...vaše príbehy...

So začiatkom pôrodu mi mala pomôcť injekcia - vyvolávačka, keďže sa môjmu dieťatku nie veľmi chcelo ísť na tento svet. Ešte 14 dní po termíne si spokojne hovelo v teplúčku môjho tela. Vyvolávačka spôsobila slabé opakované sťahy, nič viac. Ako prvorodička som nemala ani tušenia, do čoho idem. Špekulovala som aj na epidurálkou, ale nakoniec som sa rozhodla, že najprv si to vyskúšam tak, ako rodili naše staré matere - bez nejakých oblbovačiek. Pri ďalšom pôrode by som už mohla vyskúšať aj epidurál, všetko závisí od toho, ako bude prebiehať tento  môj prvý krok do neznáma.

Pôrod sa po prvej injekcii nerozbehol, nasledovala druhá. Tak tá konečne zabrala. Sťahy boli pravidelné a to, čo som pri nich cítila, sa dalo nazvať i bolesťou. Po nejakej dobe nasledovalo presťahovanie na vzdycháreň, vyšetrenia a nekonečné čakanie na príchod dieťatka. Hĺbkové vyšetrenie lekárom mi vtislo slzy do očí, ak by som toto nazvala vrcholnou bolesťou,  čo potom budem cítiť pri samotnom pôrode?? Začala som sa trochu báť, čo ak mám nízky prah bolesti a nezvládnem to, zosypem sa ako domček z kariet?

Na vzdychárni bolo dosť čulo, ale rodičky postupne odchádzali, večer sme zostali len dve. Rodička vpravo odo mňa sa trápila už niekoľko hodín, kričala od bolesti pri každej kontrakcii, avšak nikto si to veľmi nevšímal.  Až som si začala namýšlať, že je to kvôli tmavšej farbe jej pleti...  Sestrička k nej bola odmeraná, na jej výkriky reagovala  mrzuto, vraj nedýcha správne, míňa si sily, ktoré bude potrebovať pri pôrode atď. Bolo mi jej ľúto, aj keď som si tiež pomyslela, že by sa mohla viac ovládať. To som ani netušila, že ja budem kričať ešte hlasnejšie. 

Po niekoľkých  hodinách mi prepichli plodovú vodu, čo je bezbolestný zákrok, ale po ňom sa vrece bolestí akoby roztrhlo. Ešte chvíľu som sa dokázala sústrediť a predýchavať podľa inštrukcií sestry, potom ma plne ovládla bolesť. BOLESŤ bola to jediné, na čo som sa dokázala sústrediť. Vedela som, že je tu, bola a príde ďalšia, ešte horšia. Hodinky akoby sa mi vysmievali, ručičky priam šprintovali, keď som si mohla od bolesti vydýchnuť a počas kontrakcie sa vliekli slimačím tempom, akoby sa mi prihovárali: "Uži si to, hrdinka!“  Ženám bolo súdené privádzať deti v bolestiach, je to náš údel, ale že to bude až taký extrém, to som teda netušila. Ako neskúsená prvorodička som sa počas tehotenstva vypytovala známych, ktoré to už mali za sebou, aké to je a či sa tá bolesť dá vydržať. Väčšinou sa len uškrnuli, vraj si to musím odskúšať...

Fit lopta, pre mnohé rodičky dar z nebies, pre mňa nevydržateľná poloha. Sestrička mi odporučila polohu v posteli na boku so skrčenými nohami, v nej som tiež dlho nevydržala. Vraj sa mám prechádzať, aj som skúšala, ale intervaly už boli také krátke, že sa mi ani veľmi nechcelo a ten pocit tlaku v panve - keď som stála, zdalo sa mi, že dieťatko je už na krajíčku a čo ak...? (Naozaj som sa bála, že mi vypadne). Zostala som radšej len pri posteli, striedala som polohu v stoji a v ľahu, neskôr  som už len ležala a ak som sa na chvíľu dokázala odpútať od bolesti, ktorá plne zamestnávala moju myseľ, modlila som sa, aby bol už koniec. 

Vtedy som túžila mať pri sebe niekoho, kto by ma držal za ruku a aspoň tak so mnou zdieľal toto utrpenie. Manžel je typ, ktorý pri pohľade na krv okamžite zbledne a ľahko dokáže podľahnúť gravitácii, preto aspoň moja myseľ na chvíľu zaletela k nemu, keby tu tak mohol byť... Z týchto myšlienok ma vyrušila sestrička, ktorá ma prišla vyšetriť.  Ani netušila, ako ma tým potešila, už len jej príchod bol pre mňa nádejou, že sa to snáď blíži ku koncu. Ďalšia kontrakcia zo mňa opäť spravila na chvíľu netvora - aspoň ja som si tak pripadala s tým krikom, ktorý sa zo mňa dral. "Sestrička, dajte mi čosi, prosím vás, ja to snáď nevydržím!“  slzavými očami som sa prihovorila sestričke. "Už nebude treba, ideme na to!“  povedala tú najkrajšiu vetu, akú som v poslednej dobe počula. Všetko nabralo rýchly spád, zrazu som ležala na pôrodnom stole, predo mnou lekár  v rukaviciach, už aj tie kontrakcie sa mi zdali kratšie a menej bolestivejšie - a to mi stačilo len počuť o blížiacom sa konci. Po 3 zatlačeniach sa moja 9 hodinová "krížová cesta" skončila, na jej konci som držala v náručí svojho synčeka a bola som najšťastnejšia mamina na svete. Ale aj najvyčerpanejšia. Ktovie, ako by som vládala tlačiť, keby sa pôrod ešte o pár hodín predĺži?!

Druhý pôrod som sa opäť rozhodla zvládnuť bez epidurálky (hrdinka) s nádejou, že reči o tom, že býva  oveľa rýchlejší a menej bolestivý, sú pravdivé. Bol rýchlejší, ale tá bolesť bola dosť podobná tej pri prvom pôrode. Chvíľami som si vyčítala to hrdinstvo a prijala by som hocičo, len aby bol už koniec. Pri samotnom tlačení som bola na dne so silami. Keď počúvam príbehy mamičiek, ktoré po príchode do pôrodnice mali o 10 minút "odrodené" - nechápem, a po chvíli si uvedomím, že mám ešte stále otvorené ústa.

Zrejme patrím k ženám s nízkym prahom bolesti, preto dosť vážne zamýšľam nad epidurálkou. To, či ešte budeme mať tretie dieťatko, netuším, ale isté je, že ak sa zadarí, hrdinstvo musí ísť bokom. Dvakrát som tie najkrajšie okamihy vnímala v stave úplného vyčerpania, do tretice si to chcem naozaj užiť v pokoji a bez bolesti.

Aký bol váš zážitok z pôrodu? Chcete sa oň podeliť, povzbudiť iné mamičky - čakateľky? Môžete tak urobiť v diskusii pod článkom, alebo nám napíšte na twiggy@mamaaja.sk. Zaujímavé príbehy uverejníme!

Môže vás zaujímať:

Prečo by som už nechcela rodiť s epidurálkou...
Nebojte sa pôrodu - 1. časť
Pôrodný plán