Ako som čakala (na) svojho princa

26.9.2008 v kategórii Mama, autor Gabriela Divékyová - Stupková, foto: istockphoto.com

Konečne som tehotná. Zostávam v nemocnici, vraj to vyzerá na dlhší pobyt.

Niekedy v januári 1986

Konečne som tehotná. Zostávam v nemocnici, vraj to vyzerá na dlhší pobyt. Vzhľadom k doterajšej anamnéze sa nikto nečuduje. Najmenej ja. Čo už, vydržím všetko, nielen zopár mesiacov odrezaná od normálneho života.

Nastupujem teda do života nemocničného. Trojka izba, dolu v záhrade. Vonku treští január s kopou snehu na svojich neveriacich očiach. Ale áno, som to ja! Mám svoju posteľ, bielu, aj bielu nemocničnú košeľu a tmavomodrý plátenný plášť. Začína taká  obyčajná nemocničná klasika. Meranie tlaku, odbery krvi a iných tekutín. Každý týždeň sa vážime na starej chodbovej váhe. Každý pondelok veľká vizita. Naklusať do lekárskej izby a vyliezť na kozu za asistencie slušného počtu slušných lekárov. Sú milí a tvária sa väčšinou dosť múdro nezúčastnene. Ideme ako na bežiacom páse. Taká malá vizita býva každý deň, jedna hneď ráno, druhá podvečer.

Všetko v poriadku? Bolí vás niečo? Pohyby cítite? Otázka pre tie, ktoré sú už tehotné dlhšiu dobu. Ja ešte nemám nárok. Sledujem sa však viac ako tie druhé. Pre istotu, aby som niečo nezmeškala. Lieky na ukľudnenie vyhadzujem trpezlivo do záchoda. Veď som pokojná, aj spokojná. Pre dieťa urobím všetko čo bude v mojich silách. Kolegyne na izbe mi môžu byť príkladom. Obidve sú silné diabetičky. Každý deň im niekoľkokrát pichajú do prsta kvôli glykemickej krivke. Jedia  planú stravu, ale s veľkou chuťou. Akoby im chutila. Hlad je fakt najlepší kuchár.

Zima pomaly mizne. Na jej miesto sa čoraz nástojčivejšie tlačia jarné lúče. Už chodíme do záhrady na prechádzky. Už cítim pohyby. Naberám na hmotnosti, pomaly, ale predsa. Dieťa vo mne rastie, tiež pomaly. Podľa normy. Raz mesačne idem na ultrazvuk. Už sa to podobá na človeka... Piaty mesiac, šiesty, siedmy... Dni sa vlečú ako staré jarmo. Aj keď si ich spestrujeme rozprávaním, vyšívaním, čítaním, pletením, sledovaním televízie  a návštevami.

Vonku zúri horúce leto. Naša izba je našťastie orientovaná na severnú stranu a vonkajšiu teplotu vnímame len okrajovo. Pacientky na druhej strane sa však potia od rána do večera. Sprchy sú v permanentnej prevádzke. Ešte dobre, že sú a spoľahlivo fungujú. Niektoré baby sa v záhrade normálne opaľujú, oblečené v tenkých bielych košeliach. Snažia sa zakryť veľké bruchá. Nejako sa mi tento spôsob užívania leta nepáči. Kvôli D vitamínu treba na slnko občas vyliezť, ale opaľovať sa? Veď vydržím, do budúceho leta...

Moje spolubývajúce už kočíkujú. Osadenstvo na izbe sa vymenilo. Len ja som ako ležiak, ktorý sa nevie dočkať svojho konca. Ešte mesiac...Mesiac posledný, mesiac najťažší. Chodím ako kačica alebo veľryba. V kalendári si odpisujem každý deň. Ako vojaci na vojenčine. Mám to za pár... týždňov.

Koniec tehotenstva sa blíži čoraz rýchlejšie. Ešte kontrolný ultrazvuk, ktorý už tretíkrát potvrdil polohu koncom panvovým. Vzhľadom na doterajšiu anamnézu sa lekári rozhodli pre sekciu, čiže cisársky rez. Takže nič „ normálne“. Nuž čo, aj takto sa privádza život do života...

Otváram oči...všetko je akési rozmazané... v hlave mi hučí... sestrička  kladie vedľa mňa  malý batôžtek s bábätkom. Máte syna! Neverím...hladkám jeho riedke plavé vlásky, spiace očká, drobučké rúčky... Moje dieťa, krásne, spokojné, nádherné. Tak teda vitaj pri mne, pri svojej mamine, princ môj!