Ako sa z toho nezblázniť

15.6.2010 v kategórii Mama, autor Pat Reich, foto: istockphoto.com

...a naše súdnictvo, sociálne úrady, polícia, nie sú nastavené tak, aby chránili obeť, ale tak, aby obete nezmohli nič, lebo niekomu to takto vyhovuje.

Nerozumela som vete: „Súdy nič neriešia... nevyriešia Váš problém.“
Hm...a kto potom?

Za všetky spomeniem iba jeden, stretávanie sa jedného z rozvedených rodičov, ktorému nebolo zverené dieťa. Píšem takto zámerne, pretože vám rozpoviem príbeh môj a môjho brata, veľmi podobný a hovoriaci o tom, že zákon je u nás alibistický, postihnutý, neriešiaci paragraf...

Rozviedla som sa a keďže s bývalým máme dve deti, prišla na rad, popri ostatnom, aj otázka stretávania sa detí s otcom. Dohodnúť sa nechcel. Jeho predstava bola, že ja budem kedykoľvek v pozore pripravená dať mu deti, no a keďže nič také sa nekonalo, nedohodli sme sa. Samozrejme, že on tvrdí, že ja som sa nechcela dohodnúť (veď kto iný), avšak moja predstava spočívala v stanovení pravidiel a ich dodržiavaní. Je potrebné ešte dodať, že on je pracovne extrémne vyťažený a často v zahraničí.

Kým o úprave styku nerozhodol súd, bolo peklo. Podával na súd predbežné opatrenia (celkovo 4) na úpravu styku napriek tomu, že sa pravidelne s deťmi stretával. Každé jedno jeho stretnutie s deťmi som mu nechávala podpisovať v podobe rodičovskej dohody. Keďže u nás je to tak, že v prípade predbežného opatrenia sa vy ani nedozviete, že niekto niečo také podal, aj keď Vás sa to bezprostredne týka, v prípade rozhodnutia súdu Vám domov príde až konečný verdikt. Nikto sa Vás na nič nepýta, no a v mojom prípade druhá strana nemusela nič dokazovať. On iba tvrdil a klamal.

Číhala som na súde, či znova nepodal návrh na predbežné opatrenie (už štvrtý) a rýchlo som súdu k danej spisovej značke poslala všetky rodičovské dohody ako dôkaz, že sa s deťmi pravidelne stretáva, keďže on tvrdil, že nie. Až vtedy mu to súd zamietol ako neodôvodnené. Samozrejme, reakcia bola, že mi odmietal podpísať rodičovské dohody. Tak mám fotky a svedkov.

Ako to býva, rozhodol súd...po dlhom súdnom spore stanovil štandardnú úpravu. Všetko bežalo (naivne sa domnievajúc) normálne, presne podľa rozhodnutia súdu, kým mi domov neprišiel papier zo súdu. Bývalý podal návrh na výkon rozhodnutia, kde tvrdil, že mu deti nedávam.

V takýchto veciach zvykne rozhodnúť vyššia súdna úradníčka, ktorá si jeho návrh ani neprečítala, lebo ak by tak urobila, tak by zistila, že dátumy, ktoré tam uvádzal nemá byť podľa rozhodnutia súdu s deťmi otec, ale ja - matka.

Nie, nikto sa ma nepýtal ako to je a bolo...jednoducho prišiel papier „výkon rozhodnutia-výzva“, aby som mu v najbližší párny víkend dala deti pod hrozbou 60 eurovej pokuty. Predbežné opatrenia boli mimo hru, tak si vymyslel niečo nové.

Nikdy sa nestalo, aby som mu deti nedala, keď ich podľa rozhodnutia súdu mal mať. Dokonca sa so mnou vždy dalo dohodnúť. Chcel ísť so synom na finále v hokeji? Šiel. Chcel ísť na týždeň na lyžovačku s deťmi do Álp? Šiel. Samozrejme mimo termínov určených súdom. Deti mi vtedy vrátil bez jediného telefonátu o 1 deň neskôr...

Čo tým chcem povedať? Len toľko, že ak je niekto bezcharakterný, pomstychtivý a nevadí mu, že trpia v konečnom dôsledku deti, nikto (a už vôbec nie súd) Vám v tom nepomôže. Na dohodu sú potrební dvaja. Ak jeden chce druhému škodiť a robiť zle, občas mu v tom aj súd pomôže. Títo majú priestor a stačilo by tak málo...stačilo by, keby krivé obvinenie bolo na každej úrovni neprípustné – trestné!

Úprimne sa priznám, že nenávidím, keď mi niekto povie v dobrej viere: „Musíte sa dohodnúť vy dvaja.“ Čo by som za to dala!

Môj brat je opačný prípad. Po rozvode má on súdom upravený styk so svojou dcérou. Myslíte si, že sa s ňou stretáva? Napriek všetkej snahe, pravidelným návštevám pred bytom, kde žije so svojou matkou mu ona neumožňuje stretávať sa s vlastnou dcérou. Napriek tomu, že má na to papier, tzv. súdne rozhodnutie. Robil všetko možné. Chodil na políciu, tam to nahlasoval, chodil so svedkami, aby mal dôkazy, keďže ona všetko popierala. Nikto a nič mu v tom nepomohlo. Kto bol najviac traumatizovaný? Myslím, že všetci poznáme odpoveď.

Tu nejde o to, či matka alebo otec, tu ide o to, kto je ten konfliktný, kto je ten, kto sa rozhodol robiť problémy... a naše súdnictvo, sociálne úrady, polícia nie sú nastavené tak, aby chránili obeť, ale tak, aby nezmohli nič, lebo niekomu to takto vyhovuje.

Dotknem sa otázky striedavej výchovy. Čo myslíte, ak sa dvaja nedohodnú na striedavej výchove a jeden bude taký, ktorý tento inštitút bude chcieť využiť iba na to, aby sa pomstil svojmu bývalému partnerovi... kto na to všetko doplatí? Deti.

Striedavá výchova je tak citlivá záležitosť, že tam, kde nie sú rodičia schopní vychovávať svoje deti v pokojnej atmosfére, každý má inú predstavu o výchove, tam na to doplatí dieťa. Jeden napcháva dieťa hamburgermi a druhý to neuznáva, jeden chce, aby dieťa hralo tenis, druhý, aby tancovalo, jeden dáva dieťa spať o 23-tej, keď už samo zaspí s miskou čipsov pri telke a druhého ide z toho poraziť, jeden dodržiava liečebné postupy lekárov, druhý na ne kašle a znevažuje ich... Dva týždne tak a dva inak. Panebože, čo z toho dieťaťa bude? Astmatik? Epileptik? Schizofrenik?

Nie nepreháňam... toto sú skutočné dôsledky striedavej výchovy tam, kde ide iba o nástroj pomsty. V takomto prípade striedavá výchova zásadne nie. Striedavá výchova iba tam, kde to naozaj obaja chcú, kde sa po rozvode dokážu rozprávať a správať v záujme dieťaťa. Kde ostala vzájomná úcta a rešpekt. Tam kde to nie je, pôjde o nebezpečnú hru s vlastnými deťmi.

No a tu nie je potrebný súd... kruh sa uzatvára. Kde sa dvaja dohodnú súd nepotrebujú.

Viem ako to je... aj ja, aj môj brat sme obeť. Ja som obeť toho, že vždy všetko chcem, aby dobre bolo. Rešpektujem otca svojich detí, aj to, že sa s nimi chce stretávať, tak sa stretáva. Ako je možné, že spoločnosť – zákon pripustí, aby mi škodil? Prehltla som všetku tú horkosť a deti mu vždy a pravidelne dávam. Neznížim sa na jeho úroveň a primitívny boj.

Môj brat. Dobrý starostlivý otec. On nechce striedavú starostlivosť, je si vedomý, že pre dieťa je lepšie, aby bolo s mamou. On je veľmi zaneprázdnený, rozlietaný a nedokáže zabezpečiť režim svojej dcére tak, ako by bolo potrebné. On chce iba to, že keď raz súd rozhodol, tak to tak má byť. Miluje svoju dcéru a chce sa s ňou stretávať. Je úplne zvrátené a choré, že súdne rozhodnutie je možné nerešpektovať, obchádzať a mať ho za nič. Tu vzniká problém našej spoločnosti, a kým sa neodstráni, nič nepomôže. Tam kde sa dvaja nedokážu dohodnúť, tam vždy trpia deti.

Dnes už tomu rozumiem čo mi tým chcel – už ani neviem kto – povedať. A mal pravdu. Súd môj problém nevyrieši. Kým nebude chcieť otec mojich detí prestať robiť problémy, dovtedy ich robiť bude. Už sa vyhrážal, že keď mu nedám deti kedy on chce, požiada o striedavú starostlivosť, vraj jemu nebude nikto rozkazovať (ani súd a nejaké súdne rozhodnutia)... Čo myslíte, čo je za tým? Žiadny úprimný záujem o deti. Vie, že nemusí dostať čo chce, avšak za tie nepríjemnosti a ťahanie sa po súdoch mu to stojí. On sa v tom totiž vyžíva.