Perom našej čitateľky: Manuál na stráženie dieťaťa!
Termín môjho druhého pôrodu nezadržateľne cválal poslednou zákrutou do cieľovej rovinky, len ja som sa akosi nevedela uvoľniť. Kto by sa aj tesne pred finišom uvoľňoval, že?
Moje napätie sa však stupňovalo každou falošnou kontrakciou, pichnutím v boku či bolesťou v krížoch.
Pokojná by som bola iba vtedy, ak by mi povolili ku všetkým tým „prepotrebným“ veciam do pôrodnice pribaliť do druhej cestovnej tašky aj malého, dvojročného syna. Tak rada by som si ho so sebou zobrala, asi by som si ho posadila na nočný stolík k poháriku na čaj, alebo by som ho prepašovala do skrinky hneď vedľa uteráka, k ovociu a kalciovej masti. Možno by sa zmestil aj do kozmetickej taštičky, ak by som sa veľmi posnažila. Určite by som zvládla starostlivosť o neho, novonarodené dieťa aj o seba samú, matku popôrodnú.
Tehotná po druhýkrát: V čom je druhé tehotenstvo iné?
Ale, ako asi tušíte, nič z toho mi povolené nebolo. A tak ma týždeň, ktorý som mala prežiť bez neho (a on bezo mňa – najžiarivejšieho stredobodu svojho minivesmíru), strašil viac, ako samotný pôrod – taká malina! Zmierila som sa teda s tým, že mu URČITE bude v spoločnosti otecka, dvoch babiek, jedného dedka, mladej a vtipnej tetky, v spoločnosti svojich dobre známych hračiek a štyroch múrov bytu lepšie, ako si to predstavujem. Lebo pravda bola taká, že som si to vôbec nevedela predstaviť.
Keď už naozaj došlo na lámanie chleba, prebehlo to všetko asi takto:
Môj syn vôbec netušil, že sa v mojom obrovskom brušku (pomenovanie „bruško“ v tomto prípade skutočne nevystihovalo to, čo to naozaj bolo) ukrýva malé dieťatko, ktoré onedlho prinesiem len tak domov a predstavím mu ho ako jeho novú sestričku. Moje brucho totiž samo od seba rástlo a synček sa s ním zžíval do takej miery, že sa na nič nepýtal a tak som mu nič nevravela. Viem, možno to bol z mojej strany veľký risk, 9 mesiacov „tajiť“ takú vec a len tak si potom porodiť... Nakoniec však všetko dopadlo dobre.
Ráno mi odtiekla plodová voda, prezliekla som sa z pyžama do tehotenského „ancúgu“, zavolala svojej matke, že „už je to teda tu“ a synovi som s taškou v rukách a so slzami v očiach medzi dverami oznámila, že idem kúpiť chlebík.
Bola som na tom nákupe osem dní. Manžel zatiaľ zavolal svoju mamu, ktorá počas pôrodného týždňa sľúbila výpomoc s vnúčikom. Prišla, a skoro odpadla.
Na stene každej miestnosti našla návod na použitie, manuál alebo akokoľvek to nazvete, jednoducho podrobný opis toho, čo treba s milým chlapcom robiť.
Lebo tak som to robila ja a zmena režimu by v ňom vyvolala chaos a tak by to dieťa úbohé ten týždeň bezo mňa určite v zdraví neprežilo.
Návod – veľké červené písmená na bielom podklade – vyzeral asi takto:
Kúpeľňa: polož dieťa na podložku na práčke – vyzleč dieťa do naha – do vane umiestni protišmykovú podložku – polož dieťa do vane – pusti sprchu a namiešaj vodu ani teplú, ani studenú... a pokračovalo to takto: dieťa obleč do pyžama, náhradné nájdeš v skrinke v detskej izbe pri dverách, horná polička vpravo – umyte si zúbky v sprievode pesničky „išla babka z kopčeka“ prípadne inej – nakrémujte tvár – zamávajte si veselo sami do zrkadla – pri odchode z kúpeľne zhasnite.
Spálňa: polož chlapca na manželskú posteľ – natri riťku rybacou masťou – daj plienku (pozor, obrázok patrí na brucho, nie na chrbát) – postískaj dieťa a povedz mu, ako veľmi ho ľúbiš – pobozkaj na dobrú noc – nechaj ho, nech vlezie samo do postieľky – zabudla som, opäť si zamávajte do zrkadla na skrini oproti postele – zdvihni mriežku postieľky a zaisti – zaželaj dobrú noc a zhasni svetlo.
K tomu patrili ešte manuály v kuchyni, detskej izbe, na chodbe so šatníkom, áno, aj na záchode a na balkóne. Z balkónov špeciálne mám veľký strach a tak to tam vyzeralo asi takto: Nikdy nenechaj dieťa na balkóne samé – nenechávaj na balkóne stoličku – ak ju tam dáš, nenechávaj dieťa bez dozoru – ak ho chceš nechať bez dozoru, určite nie na balkóne...
Moja svokra musela padať do mdlôb, lebo vychovala tri deti a bola dokonca učiteľkou v materskej škole. Asi bola po tom všetkom na pochybách, či bol jej syn celkom triezvy, keď ma stretol.
Nakoniec však všetko dopadlo veľmi dobre, myslím tým syna a jeho týždeň bezo mňa. Na návštevách v pôrodnici som vyzvedala, ako sa mu darí a či mu je za mnou smutno. (Nebolo, pri odchode mi veselo kýval a nevyzeral, že by sa chcel rozplakať. Na rozdiel odo mňa.) Doma sa na mňa nepýtal, vždy všetko zjedol, moje manuály dodržiavali (možno len chceli, aby som sa po pôrode nestresovala, ale tvrdili to). Dieťa bolo jednoducho spokojné, zdravé a vysmiate aj bez svojej matky.
Tá mu za odmenu priniesla domov sestričku. Vôbec mu to nebolo zvláštne, kde sa len tak zničoho nič vzala. Dokonca sa mu veľmi páčila a často ju chodil okukovať. Z jedného dňa na druhý jej prepustil svoju detskú postieľku („ty si už teraz veľký braček a budeš spinkať vedľa maminky“ ...ocko pochopil aj sám, že jeho miesto bude dočasne v detskej izbe). Nikdy sa u neho neprejavila žiarlivosť tak, ako ma strašili, lebo som mu vraj mala všetko povedať vopred a pripraviť ho na to. Prvé dlhšie odlúčenie od mamy aj príchod svojej sestričky zvládol na jednotku.
Takto som to teda vyriešila ja. Na každého ale platí čosi iné, zvlášť, ak sa to týka detí. Každá mama si pozná svoje dieťa najlepšie. Neviem, či to aj u vás vypáli rovnako, ak nepriznáte vopred farbu a nepoviete mu pravdu o brušku. U nás to vyšlo.
