Aj taký je život...

Sme šťastná mladá rodinka :o)
Pred dvoma rokmi sa nám narodila malá Princeznička, ktorá nám rozžiari každý deň, aj keď je vonku zamračené. Podarilo sa nám splniť si sen o domčeku so záhradou, aj keď tá záhrada ešte nie je ako zo sna, ale všetko má svoj čas a nemôžeme mať všetko hneď – stále si musíme nechať túžby, ktoré sa snažíme naplniť, aby ten život mal svoje zmysel.

Náš sen nás síce dostal do finančných obmedzení, ale v dnešnej dobe sa to bez pôžičiek pri mladej rodinke ani nedá. To nútilo tatíka stráviť v práci stále viac a viac času, nakoľko bez práce by to naozaj nešlo. Bol viac v práci ako doma, ale aj taká je doba, aj taký je život a súčasný životný štýl. Až sme si niekedy kládli otázku, či nám tento sen stojí za to všetko, či by nám nebolo lepšie v nejakom byte, bez zadĺžení , ale spolu viac hodín denne... Aj napriek tomu si však myslím, že náš domček a záhrada vo výstavbe sú našou oázou a ak by sme si tento svoj sen nesplnili teraz, neskôr by to bolo ešte ťažšie.

Na všetko sme sa začali pozerať inak v jeden úplne obyčajný deň, keď prišli tatíkovi výsledky rozboru malej hrčky, ktorú mu museli vyoperovať. Správa znela: „Ide o zhubný nádor, je potrebné podstúpiť chemoterapiu.“ Očakávali sme aj takúto informáciu, aj keď človek do poslednej chvíle verí, že tá správa bude pozitívna a nerieši vopred situáciu „čo ak...“. Na krátky okamih sa človek snaží nadýchnuť, ale akosi to nejde...potom sa rozdýcha a zvyká si na novú informáciu. Po čase sa spätne pozerá na mnohé veci úplne inak.

Koľkokrát sme počuli a aj vyslovili vetu: „Kým to nezažiješ, nepochopíš a nič nezmeníš.“ Nejde o to, pochopiť, že sa to stalo práve nám a čo všetko to obnáša, skôr ide o tú zmenu pohľadu na všetko okolo nás.... Koľkokrát sme si s manželom pri dlhých večeroch vraveli, že by bolo vhodné zmeniť životný štýl a vrátiť sa späť do našich detských čias a preniesť ten kľud a pokoj a podmienky - aké sme ako deti mali, aj našim deťom. Samozrejme, že sa to dá, len každý rodič musí chcieť – zmeniť to, a aj pre to niečo spraviť. Nedopustiť, aby naše deti presedeli svoje detstvo pri telke a počítači, ale ich viesť k vonkajším aktivitám a hlavne im ísť aj príkladom, lebo to je najľahšia cesta... darmo budeme vodu kázať a víno piť... A čo iné, ak nie naše deti, by mali byť pre nás hnacím motorom a donútiť mnohokrát aj našu lenivosť k tomu, aby sme sa rozhýbali a spravili niečo pre naše telo a dušu...

Tatík má za sebou už 3. terapiu, raz je lepšie, raz je horšie, ale stále môže byť ešte horšie. Ide o 6 mesiacov liečby a obmedzení, a potom by malo byť všetko v poriadku, teda je vysoké % predpokladu úspešnosti liečby. Ide totiž o to najlepšie z toho najhoršieho s veľkým % úspešnosti liečby, tak veríme, že to tak bude a ani neriešime „čo ak...“.

Vieme, že to, čo sa nám stalo, sa može stať komukoľvek. Hľadať dôvody? A načo?! Snažiť sa zmeniť svoj život - to je výzva! Nežili sme zle, ale uponáhlane a materiálne, to je potrebné zmeniť – aby sme si mohli povedať, keď príde deň D, že sme žili šťastne a cítiť to skutočné šťastie každý deň nášho života.

Môj pohľad na to, prečo sa to stalo práve nám, je nasledovný: „Čo sa má stať, stane sa a všetko má svoj zmysel.“ Verím, že aj choroba nášho tatíka má svoj zmysel. Prinútila nás pozerať sa na mnohé veci z úplne iného pohľadu a niektoré veci už aj zmeniť. Ovplyvnila naše zmýšľanie, náš pohľad na svet. Vyznieva to možno necitlivo od niekoho, koho sa to úplne priamo netýka (keďže ja nie som chorá), ale aj manžel zdieľa so mnou tento názor. Je potrebné pozerať sa aj na tie menej potešujúce veci v živote cez to dobré, pretože dobro je všade. A koľkokrát v živote sme zažili situácie, keď sme opakovali rovnaké chyby a nepočúvali odporúčania iných, až kým sme sa nepopálili na vlastnej koži. Až po vlastnej zlej skúsenosti sme sa na danú vec začali dívať inak.

Nakoľko by sme chceli rozšíriť naše potomstvo, zabezpečili sme si genetický materiál zmrazením, keďže chemoterapia môže natrvalo ovplyvniť možnosť plodenia. Niekto tam hore nás má však rád, pretože som práve v 7. týždni tehotenstva, takže sa zadarilo ešte pred začatím liečby. O to ľahšie sa zdolávajú všetky ťažké chvíle, keď máme tak nádhernú víziu do budúcna.

Tatíkova liečba nie je ľahká, ovplyvňuje každého člena našej rodiny a čiastočne aj okolie, ale my vieme, že to zvládneme, pretože aj horšie môže byť a pretože naša budúcnosť ani zďaleka nekončí, ale len začína, tak si ju poďme spoločne tvoriť. Užívajme si každú chvíľku šťastia, ktorú nám  život prinesie alebo ktorú si sami vytvoríme, a ak nás na ceste životom aj niečo pribrzdí alebo zastaví, nedajme sa odradiť a berme tú prekážku skôr ako výzvu na jej zdolanie a pokračujme v našej ceste životom.