...a že zázraky sa nedejú - SKUTOČNÝ PRÍBEH

...a že zázraky sa nedejú - SKUTOČNÝ PRÍBEH
23.9.2016 v kategórii Mama, autor Redakcia, foto: istockphoto.com

„Nikdy som nechcela mať doma jedináčika. Mám síce len jedného brata, ale život v detstve so súrodencom je podľa mňa zaujímavejší. Preto mi bolo ľúto mojej dcéry, ktorá vyrastala sama, nakoľko sa nám nedarilo „dopracovať“ sa k druhému dieťaťu,“ začína svoj príbeh Miriam.

Po skutočných príčinách som však  nikdy nepátrala. Vysvetľovala som si to neprítomnosťou môjho manžela, ktorý odchádzal najprv za prácou na týždňovky a potom odišiel pracovať do zahraničia na dlhší čas. Uvedomovala som si, že roky nám pomaly ubiehajú (obaja sme mali takmer 39 rokov), ale nevzdávala som sa túžby po druhom dieťatku. Pred dvoma rokmi som zmenila zamestnávateľa a prešla do pokojnejšej atmosféry. Jarné prázdniny sme s dcérou trávili pri manželovi v zahraničí. Viete si predstaviť moju radosť, keď sa mi po príchode domov na tehotenskom teste objavili vytúžené dva pásiky. Môj gynekológ, MUDr. Harčár, tehotenstvo potvrdil, a tak sme sa mohli podeliť s blízkymi o našu radosť. Reakcie okolia boli rôzne. Od srdečného – „konečne“, až po roztržité – „ešte si trúfaš“. No snáď najviac sa tešila naša dcéra, ktorá málokedy dáva najavo svoje vnútorné pocity, ale tentoraz nás oboch vybozkávala.

Tehotenstvo prebiehalo pokojne, až...

Teda, ak nerátam poludňajšie nevoľnosti. Ale prišiel osudný 16. týždeň a s ním AFP testy. Ich výsledky vykazovali poškodenie plodu. Nepríjemným myšlienkam sa v takýchto chvíľach dá ťažko ubrániť, ale napriek všetkému sme sa snažili myslieť pozitívne a presviedčali samých seba, že všetko bude v poriadku. Ďalšie nemilé prekvapenie prišlo asi o týždeň pri 3D ultrazvuku u MUDr. Vaškovej v Prešove, ktorá zistila pre ňu neidentifikovateľný útvar v brušnej dutine. Ešte v ten deň sme na jej odporúčanie navštívili špecializovanú gynekologickú ambulanciu MUDr. Dankovčíka v Košiciach. Ten po vyšetrení stanovil niekoľko diagnóz – buď ide o plúcnu sequstráciu (oddelenie pľúcneho tkaniva v brušnej dutine) alebo je to nádor. Počas ďalších pravidelných vyšetrení sa viac prikláňal k prvej možnosti, nakoľko sa útvar postupne zväčšoval spolu s bábätkom. S očakávaním, ako to všetko dopadne, sme prežívali ďalšie dni môjho vytúženého tehotenstva, ale ani raz nám nenapadla myšlienka, aby som si ho dala vziať. Odmietla som aj amniocentézu s vysvetlením, že nech bábätko bude akékoľvek, bude naše vytúžené.

Valibuk

Pre pôrod sme sa nakoniec po mnohých odporúčaniach rozhodli vo Fakultnej nemonici v Košiciach, kde sa nás ujal MUDr. Peter Krcho, prednosta Kliniky neonatológie. Hospitalizovali ma v 37. týždni tehotenstva a 21. 11. 2008 o 10.37 h. som podstúpila sekciu. Prítomný bol aj Dr. Krcho, nakoľko do poslednej chvíle nebolo jasné, či sa útvar nachádza nad alebo pod bránicou, t. j. či bábätko dokáže samo dýchať. Pri pôrode som syna nevidela, len som počula slabé zaplakanie a hneď ho brali na neonatológiu. Po oznámení sestry, že máme syna, jeho miery boli  3 970 gramov a 58 cm, som bola naozaj šťastná. Doktor Krcho ma navštívil asi po hodine na izbe, kde mi oznámil, že bábätko dýcha samo, nemusí byť na prístrojoch. Vyšetrenie CT a ultrazvuku potvrdilo, že Samuel má nádor medzi slezinou a nadobličkou obkružujúci brušnú aortu, pričom je veľký približne ako ping-pongová loptička. A opäť sa mi v mysli prehnalo množstvo otázok – či je to lepšie ako predošlá diagnóza, veď len samotné slovo nádor vyvoláva vo mne zimomriavky..., čo to znamená pre synčeka a pod.

Nutná operácia

Samuel bol po celý čas sledovaný na neonatológii. Javil sa ako zdravé bábätko a medzi tými drobcami vynikal svojou veľkosťou. Po piatich dňoch nás z pôrodnice prepustili so záverom, že budeme ďalej sledovaní v onkologickej ambulancii a sme objednaní na vyšetrenie u primárky MUDr. Oravkinovej. Počas celých dvoch týždňov doma nebolo badať na Samkovi žiadne známky bolesti ani ničoho iného, čo by svedčilo o jeho chorobe. Naplno sme si užívali prítomnosť nového člena rodiny. Pri návšteve v onkologickej ambulancii nás p. primárka zarazila otázkou, či máme veci na hospitalizáciu, nakoľko je nutná operácia – odstránenie nádoru. Bolo potrebné vykonať ju čím skôr, ale pani doktorka prisľúbila, že do Vianoc sme určite doma. Nevedela som si predstaviť nášho malého drobca pod skalpelom. Ale keď je to nevyhnutné... Musím sa priznať, že hospitalizáciu na onkológii som zvládala dosť ťažko, preto správa hneď ráno na druhý deň, že operácia sa odkladá až po sviatkoch, aby Samuel trošku zmocnel, ma naozaj veľmi potešila.

Šok... a radosť

V ten deň sme absolvovali ešte ultrazvuk brucha, no neúspešne, keďže Samuel bol veľmi zaplynený a nedalo sa bližšie sledovať nádor. Ten istý záver uviedla p. doktorka aj po opätovnom ultrazvuku o pár dní, aj keď sa jej nepozdávalo, že nádor takejto veľkosti nie je vidieť. Po 24-hodinovom odbere moču a niekoľkých krvných odberoch nás hneď v pondelok prepustili, nakoľko hospitalizácia nebola naďalej nutná. Prvé Vianoce sme si naozaj vychutnali v prítomnosti nášho malého drobca a bola som veľmi rada, že ich nemusíme tráviť na onkológii.

Kontrola po sviatkoch predpisovala opäť najprv ultrazvuk brucha a tentokrát už Samuel zaplynený nebol, ale aj napriek tomu nádor vidieť nebolo. Viete si predstaviť našu radosť. Keď po kontrole na novorodeneckom oddelení detailnejším ultrazvukovým vyšetrením MUDr. Krcho potvrdil, že nádor je preč, bola to jedna z najšťastnejších a naozaj nezabudnuteľných chvíľ v našom živote. Odvtedy pravidelne absolvujeme kontroly v onkologickej ambulancii s pravidelnými odbermi a USG vyšetreniami so záverom, že nádorové ochorenie je vylúčené!