...a nič nám nie je!

Synček oslávil jeden rok a ja som si listovala v zošite so zápismi o tom, čo všetko sme zvládli. Za ten rok máme aj zbierku kritických reakcií a prevrátených pohľadov. Ani nečudo.

S manželom ako dvaja študovaní ľudia sme k nášmu rodičovstvu pristupovali doslova exaktne. Na poličke nám pribudlo niekoľko kníh a pekná kôpka časopisov. Deno-denne sme googlovali už od dvoch čiarok na tehotenskom teste.

Toľko sme čítali o potrebe dojčenia, postupného zavádzania príkrmov, nevhodnosti chodítok a ďalších trendoch v starostlivosti o dieťa, že sa nám to už zdalo ako samozrejmosť, ktorú každý moderný rodič ovláda.

Ozdobou oslavy nášho drobca bola krásna torta. Bola naozaj chutná, čokoládová s orieškovým krémom a vrstvou marcipánu. No dohodli sme sa, že z nej neochutná. Nechceli sme podporiť útočiace rodinné alergie a pokaziť polročné dôsledné úsilie pri postupnom zavádzaní príkrmov. Tŕpla som, kto sa proti tomuto rozhodnutiu postaví, ale starí rodičia buď rezignovali, alebo sme ich konečne vychovali.

Moja mamka nás našťastie od začiatku veľmi netrápila. Síce si neodpustila po čase poznámku: „Ja ťa rešpektujem, ale ty si už jedla všetko...“, ale o každej potravine sa s nami vždy poradila. So svokrou to bolo to isté, aj keď nevedomky nám v okamihu zrušila našu dôslednosť. Len čo pomiešala variaci sa mak v mlieku na plnku do koláča, už strčila lyžicu aj do zeleninovej polievky pre malého. „Uf,“ vzdychla som si, už je neskoro. Nemohla som jej nič povedať, veď s takou láskou načistila zeleninku z vlastnej záhradky. Pre vnúčika to najlepšie. Nuž, otestujeme si reakciu na mliečnu bielkovinu a mak.

Z rodiny nás najviac odpísala krstná mama spod Tatier: „Moj Miro, ked mau tri mesiace, daua som mu na gambu pocucat bryndzovu hausku....“. A bolo to, diskusia uzavretá.
Brala som to ako dobre mienené rady mám s vlastnými skúsenosťami, ktoré po tridsiatich rokoch predsalen na všeličo z tohto obdobia pozabúdali.

S kamarátkami v mojom veku to nebolo vôbec iné. Na vetu: „Vieš ako sa zlato tvári pri ochutnávaní medu (arašidovej chrumky, kávy... doplňte si ďalšie neodporúčané potraviny minimálne do troch rokov), som sa zmohla len na reakciu: „Fíha, začali ste zhurta.“ Jedna z nich ma zaklincovala odstrašujúcim príkladom jej známej, ktorá dojčila skoro tri roky, v stravovaní sa riadila knihami, chodítko deti ani nevideli a teraz má doma alergikov s úbohou imunitou, hypochondrov s krivou chrbticou nadopovaných umelými vitamínmi. A my sme vraj boli aj v chodáku, aj jedli všetko a nič nám nie je, tak prečo by malo byť jej dcére. Uznala, že síce jej pizzu ešte v deviatich mesiacoch nemuseli dávať. No zjedla ju s chuťou a nič sa nestalo. Aspoň dodala, že mňa ale chápe pri dodržiavaní zásad, lebo sa chcem vyhnúť alergii. Keby som sa nemohla odvolať na anamnézu manželovej rodiny, neviem veru, čím by ma ako dobrá kamoška ospravedlnila.

Zopár pre mňa prekvapivých názorov som sa dozvedela aj v šatni na plávaní dojčiat. Napríklad: „Moja malá si umývala zúbky už keď bola v chodáku.“ Hm, ústna hygiena chvályhodná, vývoj chrbtice a chôdze s otáznikom. Mne chodítko zakázala pediatrička, ortopéd, rehabilitačná aj neurologička. Ani krpcovi nechýbal, prvé kroky spravil týždeň pred prvými narodeninami. Aj keby nie, veď by sme sa snáď dočkali.

Ďalší interesantný rozhovor: „Doktorka povedala, aby som do roka malého odstavila. Potom si na to veľmi zvykne a už nebude chcieť prestať s dojčením.“ „To je pravda,“ podporila ju známa. „Ja som to tiež tak urobila. Kamarátky, ktoré dojčili dlhšie, sa hanbili chodiť von, decká im trhali tričká, lebo chceli mlieko.“ Tak, to som sa mala cítiť trápne, keď som musela malého nadojčiť u doktorky alebo v meste? Našťastie, moja doktorka ma vždy chváli kvôli dojčeniu a informuje ma o výhodách dojčenia a nie o jeho nevýhodách. Predsa som rozmýšľala, či ho po plávaní s hanbou nadojčiť, alebo vybrať z tašky radšej banán.

Alebo: „Moja malá má 8 mesiacov a nechce papať. A to jej nekupujem tie brečky, lebo ani mne to nechutí. Minule som jej zmiešala jahody s kiwi a pomarančovou šťavou, do toho som namrvila kopu piškót, aby to bolo fajn sladké. Mňam, také dobré a ona to vôbec nechcela!“ Rýchlo som sa odvrátila. Nevedela som, či jej povedať, že ju chcela vlastne nadopovať super kombináciou alergénov. Nadobudla som dojem, že dieťa má viac rozumu ako mama a tak som ju aspoň povzbudila, že keď ju dojčí, má len vyčkať a dcérka príde na chuť aj tuhej strave.

Aby som uviedla aj nejakého chlapa. Môj otec od všetkých známych s deťmi vo veku nášho zisťoval, čo jedia. Lebo, „veď oni mu nič nedajú.“ A to sme mali v jedálničku už zeleninu, ovocie, mäso, vajíčka, cestoviny, jogurt..., asi som mala menovať, čo sme nemali.

Berieme to s humorom. Ešte budeme nejaký čas všetkých upozorňovať, že náš drobec zatiaľ lízatká a čokoládu nepapá. Strážime si pocit, že sme zodpovední rodičia, ktorí postavili prvé tehličky zdravého životného štýlu nášho synčeka a vyzvali na súboj všetky hnusné choroby, ktoré trápia členov našej rodiny. Len sa traste!