Rodičovská kreativita vo výchove: pomôže moment prekvapenia!

Rodičovská kreativita vo výchove: pomôže moment prekvapenia!
20.9.2018 v kategórii Dieťa, autor Mgr. Jarmila Hýroššová, foto: istockphoto.com

Viac odvahy na vyskúšanie neobvyklých riešení sa určite vyplatí. Dieťa je prekvapené, spolupracuje, vyhnete sa plaču a obe strany navyše zažijú kopec zábavy. Neveríte?

Náročné situácie možno odľahčiť fantáziou

Dieťa nechce ráno vstávať, nehovoriac už o obliekaní, čas beží, šéf čaká a v škôlke dieťa nestihne desiatu... Kto by to nepoznal? V takejto situácii by mohol pomôcť „ponožkový strašiak“.

Natiahnite si ponožku na ruku a vdýchnite jej život – vystrite pritom prsty a poklopkajte dieťa po pleci. „Ahooooj. Ja som ponožkové strašidlo! Vstávaj už, prosím ťa.“ Zvedavý pohľad dieťaťa je zaručený. Potom ukáže ponožkové strašidlo svoju temperamentnú stránku.

Humor vo výchove
Prečítajte si tiež:

Humor vo výchove

Vrieska „Všetci vstááávať!“ a intenzívne pritom šteklí dieťa. Potom ho začne lákať: „Ak vstaneš, pošepkám ti do ucha jedno tajomstvo...“ To môže byť niečo, čo dieťa poteší – napr. že dnes niekto príde na návštevu, na večeru bude jeho obľúbené jedlo alebo že ocko dnes príde domov skôr a pôjdu si spolu zaplávať, že si drobec môže domov priviesť svojho najlepšieho kamaráta a pod...

Pri obliekaní sa ponožková bábka pýta: „Čo myslíš, aká farba sa hodí k dnešnému dňu?“ Dieťa sa môže pozrieť z okna a vybrať si akúkoľvek farbu, ku ktorej si bude kombinovať oblečenie: „Chceš si obliecť modrú ako obloha? Chceš si dať k tomu niečo červené, ako ranné zore? Alebo radšej niečo žlté ako slniečko (pre milovníkov techniky: žltá ako poštárske auto, oranžová ako smetiarske auto, červená ako... obľúbený bager)?  

Čarovný nápoj na raňajky   

Ak dieťa ráno odmieta jesť a nedostane do seba ani jeden hlt, radšej rýchlo vyberte mixér a spýtajte sa: „Akú farbu má mať dnes tvoj čarovný nápoj?

Podľa priania môžete potom na báze pomarančov, kivi, banánov, zamrazených malín či jahôd, štipky cukru (medu alebo stévie) a s pridaním trochy mlieka alebo smotany vyčarovať za pár sekúnd „magický nápoj“, z ktorého si pár dúškov určite dajú aj tí najväčší odporcovia raňajok – najmä, ak poskytne deťom mimoriadnu silu, ktorá sa hodí k nálade dieťaťa („Zelená ťa rozveselí, žltá je dobrá, aby si mal veľa nápadov, červená ti dodá silu“).

Najťažší akt ranného divadelného predstavenia tvorí väčšinou obúvanie topánok a obliekanie kabáta alebo vetrovky.

Tu vedia deti zaradiť turborýchlosť, ak vonku čaká na kozmonautov „raketa“ (auto), ktorá môže vyštartovať len vtedy, ak majú svoje „skafandre“ a „mesačné čižmy“. V aute potom treba pred odjazdom počítať od 10 do 0.

Alebo môžeme zmeniť pešiu cestu do materskej školy na hraciu dráhu. „Ak vyjdeme načas z domu, určite po ceste zvládneme 3 hry.“ Napríklad „pri každom modrom aute treba poskočiť, pri každej smetnej nádobe sa otočíte okolo svojej osi, budete si spievať práve vymyslené veselé pesničky o počasí, budete hľadieť na okoloidúcich psov – ak uvidíte psa s krátkymi nohami, získava bod dieťa, ak uvidíte dlhonohého, pripočíta sa bod mame alebo otcovi, spolu sa rozbehnete a ruka v ruke preskočíte každú veľkú kaluž a pod.

Lietajúci koberec

„Choď si už konečne umývať zuby!“ Táto výzva často zaniká medzi stenami bytu. Deti však môžete nalákať na túto neobľúbenú činnosť nasledovne: zmeneným jarmočným hlasom a zvolávaním: „Lietajúci koberec, lietajúci koberec! Všetci nastupovááááť, dvere sa zatvárajú, dajte pozor pri odlete!“

Ak dieťa zvedavo pokukáva za rohom, hoďte na zem deku, deti si na ňu sadnú a potiahnite ich cez chodbu do kúpeľne. Deti si teraz ochotne zuby umyjú, aby nezmeškali „spiatočný let“ do detskej izby (samozrejme, opäť na koberci).

A ak si majiteľ mliečnych zubov náhodou zase raz zmyslí, že on si ich umývať nebude, potom nastáva čas prepožičať hlas „neuznávaným“ zubným kefkám: „Kefáčik“ a Kefôčka“ sa môžu napríklad hádať o to, kto z nich smie umyť dieťaťu zuby („Ja som Miškova kefka! Nie, ja! Čo si ty vlastne myslíš, že kto si, ty jeden!“).

Kefka sa však môže s dieťaťom i zabávať: „Ja som dnes taká ospalá, sú tvoje zúbky veľmi špinavé? Môžem sa pozrieť? Ojé, to ale budem mať roboty. No dobre, poďme teda na to. Kde mám začať?“ Alebo môže vystupovať veľmi bojovne: „Dnes ale ukážem tým hlúpym bacilom „Kariusovi“ a „Baktusovi“. Už jeden vidím, tu vzadu v tvojich ústach. Akurát sa chcel schovať, mám ho zničiť? Aha, tu je ešte jeden a ešte jeden!“

A čo nakupovanie?

Hanba, zlosť, zúfalstvo: Záchvat vzdoru alebo lepšie povedané nápor frustrácie u dieťaťa vyvoláva u rodičov veľké emócie – najmä vtedy, ak je prítomné aj zaujímavé publikum.

 Záchvat vzdoru alebo plaču možno zmierniť tým, že zareagujeme úplne neočakávane: malého zúrivca môžeme chytiť, zdvihnúť do výšky a štekliť ho alebo hojdať sem a tam. Pritom hovoríme: „Áno, ja viem! Je to strašné, že ti teraz nekúpim tieto žuvačky. Chutia fakt dobre, ale ja to nemôžem, nemôžem a nemôžem urobiť!“

Vnútorný pokoj prináša aj metóda, ktorú odporúča Sabine Bohlmann vo svojej knihe „Princíp Mary Poppinsovej“: „Pozerať sa a premýšľať!“ Ak dieťa ovláda hnev, mali by sme sa len prizerať, premýšľať a inak nerobiť už vôbec nič. Tým, že urobíme vnútorne krok späť, príde pochopenie. A tak či tak tento výbuch hnevu u dieťaťa prejde úplne sám od seba.

Najneskôr v rade pri pokladni sa u mnohých detí prebudí „zlý čert“. Namiesto obyčajných napomenutí tu pomôže nejaká činnosť. Najskôr by sme však mali vyjadriť pochopenie:  „Áno, máš pravdu, je to ozaj nuda, ani mňa tu nebaví čakať.“ Potom môžeme dieťaťu povedať, koľko to ešte približne bude trvať. „Myslím, že to ide dosť rýchlo.




Pravdepodobne to bude trvať už len pár minútiek. To je tak dlho ako večerníček v televízii.“ Potom môžeme dieťa poprosiť o pomoc: „Nechcel/a by si mi pohľadať v kabelke peňaženku? Vidíš tamtú blúzku na vešiaku? Nie je pekná? Mohla by si mi ju priniesť, aby som ju lepšie videla, ja teraz nemôžem odísť z radu.“ Ale aj pohyb zaháňa nudu: „Myslíš, že zvládneš prejsť okolo tohto stojana, kým napočítam do 5? Vieš prejsť skokom až tam k tomu zrkadlu?“

Pri rodinnom stole: chlípanie, mľaskanie, jedenie rukami a pod.

Všetci poznáme konflikt medzi rodičovským zákonom o čistote a detskou chuťou „babrať sa“ s jedlom. Túto potrebu hrania sa s jedlom možno usmerňovať pri „rytierskom jedle“ raz za týždeň. Ak počas šiestich ostatných dní platia zvyčajné pravidlá správania sa, možno počas rytierskeho dňa jesť bez zábran rukami, hrať sa s jedlom a utrieť si rúčky do trička. Ako rytierske jedlá sa núkajú napríklad kuracie stehná, ale aj pizza, pečené rebierka ako i kúsky zeleniny s dresingom.

Počas iných dní bude slušné správanie pri stole zábavnejšie, ak ho trošku zaženiete do krajností. Napríklad sa zahráte na „fajnovú“ reštauráciu a budete afektovaným hlasom žiadať: „Mohli by ste mi, prosím, priniesť servítku?“ Utriete si ňou ústa a budete jesť extra spôsobne. Ak sa hosťovi stane malá nehoda, mal by prísť malý pomocník a pomôcť pri odstránení nepríjemnosti.

Aby sa už pri nesení jedla neozývalo „Blééééé, to ale neľúúúúbim!“, malo by mať každé dieťa možnosť vybrať si aspoň jedno jedlo týždenne, ktoré má rado. Alebo už pri nákupoch by mohlo spolurozhodovať, čo sa bude variť.

Dieťa, ktoré si samo vyberie v supermarkete fialový lesklý baklažán alebo červenú papriku, je aj skôr ochotné okúsiť ich v pripravenom stave. Voči všeobecnej nechuti k zelenine pomáha aj paradoxná metóda: Krémová zeleninová polievka alebo aj príloha zo zeleniny sa naloží len na taniere dospelých s odkazom: „To smú jesť iba dospelí, to nie je pre teba!“ S 99-percentnou pravdepodobnosťou bude trvať vaše dieťa na tom, aby z tejto zakázanej „pochúťky“ dostalo aspoň trošku – a to hneď.

S neslušnými výrazmi rovno do „škarednice“!

Z úst dieťaťa doteraz nevyšlo jediné neslušné slovo. Ale sotva strávilo v materskej škole 3 týždne, zrazu používa slová ako „debil, krava, idiot, sprostý“ a pod. Reflexne sa človek pýta, od akého nevychovaného dieťaťa to naše slniečko tieto výrazy pochytilo?

Namiesto toho, aby sme ho teraz napomínali a sťažovali sa naň, je lepšie tento problém konkrétne riešiť. Napríklad malou uzatvárateľnou „škatuľkou na škaredé slová“. Vezmeme škatuľu (alebo zásuvku v stolíku) a vyzveme z času na čas dieťa, aby do nej vykričalo všetky neslušné výrazy, ktoré pozná.

 Potom ju treba zatvoriť. Keď bude dieťa nahnevané a zúrivé, môže si z tejto „škarednice“ v prípade núdze „vybrať“ jedno slovíčko. Ak sa dieťaťu občas vyskytne, že mu z úst vyletí neslušný výraz, podrží ho v dlani alebo ho strčí do vrecka na vetrovke, aby ho doma opäť strčilo tam, kam patrí.  

Áuuu! Útecha pri malých katastrofách

Ľudia boli odjakživa fascinovaní tajomným bohatstvom. U detí je čaro neviditeľného obsahu truhlíc, debničiek a kufrov ešte výraznejšie. Preto odreniny a modriny po nehodách bolia oveľa menej, keď si môže dieťa pohľadať nejaké prekvapenie v „škatuli pre malé katastrofy“.

To môže byť drevená debnička alebo kartónová škatuľa od topánok, ktorú oblepíme pekným darčekovým papierom alebo pomocou servítkovej techniky. V nej sa môžu nachádzať maličkosti, ako napr. minipuzzle, zvieratká z dreva, malé píšťalky, bublifuk, bábiky, autíčka alebo spony do vlasov. Maličkosť zo škatule sa núka aj vtedy, ak dieťa urobilo niečo odvážne, ak napríklad samo od seba pomáhalo alebo aj preto, lebo malo zlý deň.

Zaspávanie – lístky do krajiny snov   

Zlá správa: Ani v čase kvantovej fyziky veda ešte nevynašla zázračný prostriedok na rýchle zaspávanie. Ale existuje niekoľko „fínt“, ktoré deťom uľahčia prechod na „nočný modus“.

 Už nástup do postele padne ľahšie, ak mama alebo otec zapískajú na píšťalke a zavolajú: „Nočný vlak práve odchádza, prosím rýchle nastúpiť, odoberte sa do spacieho vozňa!“

Potom môžete spolu s dieťaťom prebrať, čo najkrajšie a najúžasnejšie v ten deň zažilo. („Pamätáš si ešte, aké krásne kvietky sme videli cestou do školy?“) Na nočný stolík patrí i knižka s pesničkami alebo s rozprávkami. Dobre padne i listovanie vo fotoalbume, kde vidieť mamu alebo otca ako malé dieťa. Aj krátke príbehy o tom, aké to bolo „kedysi“, keď boli ešte rodičia deťmi, pomáhajú dostať dieťa rýchlejšie do ríše snov.

Niektoré malé deti vedia napriek tomu zaspať len vtedy, ak sa pritom môžu hrať s maminými vlasmi, držia ju za ruku alebo otca za rameno. Iné sú rady, ak ich niekto hladí po hlávke. Ďalšiu skupinu tvoria deti, ktoré nevedia zaspať, keby ich mama nezostala chvíľočku sedieť pri ich posteli.

Namiesto nervov, ktoré sa nás zmocnia alebo mocenských bojov s plačúcim dieťaťom, môžeme zdanlivé mínus, ktoré dostaneme sedením pri posteli premeniť na plus a považovať ho za „quality time“. Tento čas, kedy dieťa hľadá rodičovskú blízkosť, prejde veľmi rýchlo – a raz vám bude ešte chýbať.

Chcem domáce zviera! Byť mačke krstnou mamou

„Ja chcem psa!“ (prípadne mačku, škrečka alebo zajaca) – ani jedna generácia rodičov nie je ušetrená od toho, aby nemusela reagovať na takéto požiadavky zo strany detí. Kto si zviera nechce alebo nemôže obstarať, musí sa pripraviť na menšiu duševnú krízu dieťaťa.

Tú možno zmierniť tým, že sprostredkujete dieťaťu najskôr „zviera – krstňa“. Možno sa zamestnaný (alebo starý) sused poteší, ak mu dieťa raz alebo dvakrát do týždňa vyvenčí psíka.

Alebo osamelá dáma s mnohými mačkami dovolí, aby  dieťa – ako „krstný rodič“ občas navštívilo, očesalo a nakŕmilo svojho štvornohého zverenca. Aj keď sa spolu s dieťaťom postaráte známym alebo priateľom o zviera, kým oni budú na dovolenke, môžete zažiť a spoznať, ako vyzerá všedný deň so zvieraťom.

Na záver:

Milí rodičia. Ak sa vám zapáčili niektoré z ponúknutých nápadov, neváhajte a vyskúšajte ich. Treba len prekonať strach z neznámeho a z toho, že tým padne naša rodičovská autorita. Nepadne. Ak dieťa ráno vstáva s úsmevom, veselo si vykračuje do škôlky, pri nákupoch sa nepaprčí od jedu a večer si s radosťou umyje zuby, hoci to doteraz úporne bojkotovalo – potom je úplne jedno, akým spôsobom sa nám to podarilo. A určite i vás poteší, že to ide aj bez kriku, plaču a vyhrážania. Stačí len trošku fantázie a odvahy.