Dá sa naozaj neklamať?

Každý z nás pozná staré príslovie „Lož má krátke nohy“. Jeho význam spočíva v poukázaní na to, že každé klamstvo bude odhalené a potrestané. Výchovou vedieme naše deti k tomu, aby neklamali, za klamanie ich dokonca trestáme. Dokážeme však aj my, dospelí neklamať? Sme pre deti v tomto smere dobrým príkladom? Nechceme mnohokrát náhodou niečo, čo sami nerobíme?

Prídeme domov z práce, usmejeme sa na deti, prezlečieme sa a odlíčime. Zrazu sa zmeníme z prísnej, dokonalej a sebavedomej manažérky na láskavú ženu s bledou pleťou, jemnými vlasmi a mnohými chybičkami. Celý deň sme za svoj make–up, dokonalý drahý kostým a chladnú tvár skrývali to, aké v skutočnosti sme. Klameme denne, keď sa snažíme nedať najavo, ako nás mrzí podraz priateľky, nespravodlivá klebeta či nezáujem partnera.  Klameme aj vedome, v snahe zabezpečiť si úspech, či zaistiť nejaké výhody. A to napriek tomu, že deťom tvrdíme, aké je klamanie nesprávne.  Mnohí z nás sa ohradia: „Niekedy je nutné klamať“, „Lož je niekedy nevyhnutná“. Je to naozaj tak? Dá sa niekedy lož ospravedlniť? Kedy?

Vtedy, keď na služobnej ceste podvedieme partnera a po návrate domov sa tvárime akoby nič a držíme sa starého známeho „zatĺkať, zatĺkať...“  – veď klameme, aby sme zachovali rodinu.
Alebo vtedy, keď súhlasíme s kolegami, no bojíme sa šéfovej pomsty, tak mu radšej pritakávame a povieme to, čo chce počuť?
Vtedy, keď v snahe nepohnevať si svokru radšej nepovieme svoj názor a len sa mlčky usmievame, hoci sa hneváme a zúrime?
Vtedy, keď sa po rokoch manželstva milujeme s manželom napriek tomu, že nemáme chuť a predstierame orgazmus, aby sa nenahneval?

Každý z nás niekedy zaklame. Niekto klame denne, iný len občas. Niekto na lož doplatil, inému prechádza. Neklameme len slovom, ale aj úsmevom, dotykom, odevom, pohľadom. Klameme, keď niečo zatajíme a nepovieme pravdu tak, ako ju vieme. Klameme, keď lichotíme tomu, kto sa nám nepáči, keď s úsmevom pozveme na večeru manželovho šéfa, ktorého nemôžeme ani vystáť. 

Toto všetko sú rôzne podoby lží. Deťom opakujeme: „Vždy radšej povedz pravdu!“, no samé sú mnohokrát svedkami našich tajomstiev, vyhýbavých pohľadov, dodatočných hádok a komentovaní, poloprávd. Toto všetko vidia, a učia sa od nás. Ostatných obyčajne zvykneme hneď obviniť z klamstva, svoje klamstvá sa snažíme ospravedlniť.

Námetom pre tieto úvahy sú práve otázky detí na túto tému. Deti sa totiž pýtajú na to, či dospelí a rodičia klamať môžu... alebo ako to teda s klamstvom vlastne je.  Ako sa teda s klamstvom v živote vysporiadame?  Dá sa naozaj v živote nikdy neklamať?