Cesta do pekla a späť

Cesta do pekla a späť
23.10.2016 v kategórii Batoľa, autor Ivan Štúr, foto: istockphoto.com

Ľudia neveria na peklo, ale vedia si ho často doma vytvoriť...

Ten krásny manželský vzťah, ktorý mal byť „zmesou priateľstva, lásky, zmyselnosti a úcty“  (A. Maurois) sa často nepozorovane zmení na „smrteľný zápas dvoch egoizmov“ (V. Dyk), usilujúcich o zničenie druha, netušiac, že vlastné šťastie priúzko súvisí so šťastím partnera. Z takejto rodiny, kde sa nikto necíti dobre, každý uteká, iba malé deti nevinne nasávajú často celoživotnú neistotu.

Čo sa stalo? Partneri mali nereálne očakávania a požiadavky prevažne na druhého, bez ochoty k vlastnej zmene. Priskoro sa vzdali nádeje a zahodili pušku do žita. Chýbala vyššia idea, utopili sa v maličkostiach. Stratili záujem o spoluprácu aj vieru v sebavýchovu a možnú zmenu partnera. Zostáva však otázka, či vôbec existuje tá spiatočná cesta?

Vždy sa nájde optimálne východisko, len treba začať u seba. Mnohí si prinášame z detstva nejeden zradný komplex, pocit ukrivdenia, menejcennosti, nemilovania, či narcistický sebaobdiv a náročnosť. S tým sa nedá vybudovať pekný vzťah. Ale meditácie nepomáhajú, zdravé dospelé sebavedomie narastá v činnosti a v radosti z úspechov. Ani partnera nenapravíme každodennou kritikou, skôr podporou jeho dobrých vlastností. Čo očakávame má tendenciu sa uskutočniť, to platí i o dobrom i zlom, v manželskom i rodičovskom vzťahu. Ocenenie vedie k spolupráci, kritika k rozchodu. Rôzne nešťastie môže prekvapivo zmeniť rodinnú atmosféru, ale načo čakať na tragédie, keď máme osud aspoň čiastočne vo vlastných rukách?

Pravda, nemusíme sa vždy spáliť na pekelnom ohni nenávisti, možno sa vrátiť pri prvom závane nepríjemného tepla. Normálna rodina má v sebe viac príťažlivosti ako nepochopenia. Humor a hravosť charakterizujú priateľský vzťah manželov. Existuje však aj iné peklo, do ktorého sa nám vyberie mladá slečna či mladý pán s presvedčením, že ich čaká raj. Najväčšie nebezpečia dnešného dospievania sú drogy, vrátane alkoholu a cigariet, delikvencia a predčasný sex bez citového zakotvenia.

Dve životne najrozhodujúcejšie podmienky vývinu sú dobrí rodičia a sebavýchova, vo vzájomnej spoluzávislosti. Ak nám dospievajúce deti utečú za nevhodnými kamarátmi, chýbala nám doma láska, hlbšie porozumenie a častejšie ocenenie. Spoluprácu si musíme zabezpečiť ešte v ich predškolskom veku. Prvé roky vytvárajú úspešnú pubertu, ale nemusíme sa prehnane strachovať nad každým výchovným nezdarom, rozhoduje – ako vždy, prirodzený, otvorený vzťah a vlastný príklad. Bez chýb nie je žiadna životná aktivita.

Smutný je pohľad rodiča, ktorý vidí, ako sa jeho dieťa ničí. Snaží sa pritvrdiť požiadavky, ale väčšina detí obyčajne tým viac uniká. Cesta z toho nášho súčasného, ľudského pekla má podobu troch „V“. Vzor, výťah a výkon.

Predviesť deťom, ako sa dá pekne žiť, je tým najkrajším odkazom. Každodenne, v každej chvíli, ba dokonca aj vtedy, kedy nás deti nevidia, staviame svoju aj ich osobnosť. Ale budú nás s radosťou napodobňovať iba vtedy, ak nám budú dôverovať a vážiť si naše schopnosti, vrátane snahy porozumieť. Tretie „V“ znamená potrebu samostatného výkonu, bez čoho nikto nezíska zdravé sebavedomie. Dieťa si musí život vyskúšať samo, najlepšie bez priveľmi bolestivých omylov. Sprevádzajme ho od kolísky po dospelosť a učme sa s ním. Vždy sa dá niečo zlepšovať.

Základnou premisou vývinu nie je zbavovať sa negatívneho, ale pestovať pozitívne. Preto je ponuka pozitívneho programu rozhodujúcim faktorom výchovy. Ba aj tá najťažšia cesta z pekla je možná iba lákaním k lepšiemu, nie príkazom nerobenia zla. Myslíte si, že v dnešnej svetovej spoločnosti, kde sa vraždí, klame, korumpuje a ubližuje, má ešte dobrý človek nejakú hodnotu? Bez tejto viery by sme zahynuli. Základné hodnoty sú večné.

Vzájomnú potrebnú úctu s dieťaťom si rodič vytvára od prvých dní. Spočíva v nevtieravej pozornosti a láskyplnom porozumení. Tu nepomôžu všeobecné znalosti a hmlisté príkazy. Každá matka aj každý otec musia byť umelcami, tvorcami, ktorí každú situáciu riešia v konkrétnej závislosti od jedinečnosti dieťaťa, seba aj objektívnych možností. Keď predsa niečo nevyjde a dieťa si prisadne k čertovi do koča, niet inej sily, ktorá by ho privolala späť, než schopnosť obrátiť si ho k sebe tou pozitívnou stránkou. Nárek nad nevďačnosťou a zhrozenie nad nemorálnosťou sú neúčinné. Nemôžeš urobiť človeka lepším, než zbytkom toho dobra, ktoré v ňom je – vraví filozof Kant.

Kto neobjaví v druhom nič dobré, odsúdi ho k zničeniu. Delikvent dostal najprv trest, odopreli mu lásku a až potom vykonal zlý skutok, násilie. Isteže, nemôžeme deti chváliť za nevhodné činy, ale kritika a tresty znižujú len ďalej ich malé sebavedomie a negatívny sebanázor, čo sa nutne prejaví aj v zhoršujúcom sa správaní. Najlepšiu výchovu predstavujú životné kotvy – záujmy, ako dôvody lásky k životu. Kto sa nenaučí žiť tvorivo, žije deštruktívne. V tom možno vidieť najväčší problém života, odpovedať si na otázku čo robiť, ako naplniť svoj pozemský život, ubrániť sa čertovským sľubom ničnerobenia, oklamania druhých, klamlivého sebauspokojenia. Jediná obrana proti životnému peklu je radosť z každého dňa, láska ku každej prežívanej chvíli.

A keď sa všetko zrútilo a naše dieťa sa nevie akosi nájsť, vynáša nám veci i peniaze, nekomunikuje a my sme vyskúšali už všetky možné metódy, zostáva tu ešte reálna nádej, aby sme sami pekne žili. To vytvorí v našich blúdiacich deťoch obraz, ku ktorému sa budú môcť večne vracať a po ktorom skôr, alebo neskôr zatúžia. Ak bola cesta do pekla lemovaná dobrými úmyslami, cesta späť je možná iba s vedomím, že nás s láskou čakajú dobrí ľudia.

Mohlo by vás zaujímať aj: 100 spôsobov, ako svojej žene prejaviť lásku