Diskusie

Bútľavá vŕba

anonym, 06.04.2011 14:03

Úzkosť

Ahojte dievcata. Chcem sa vas opytat, ci mate s touto chorobou(utkostna porucha, popripade strach a deperesie)skusenosti. A v podstate chcem vidiet len dobre konce a povzbudenia. Chcem len vediet vase skusenosti a co vam pomohlo zbavit sa toho. Nejake rady, recepty na caje, prirodne lieky. Ci staci len psycholog alebo je nutna aj medikamentozna liecba. A ci sa da toho zbavit navzdy!!! A este ci mi hrozi poporodna depresia, ked mam nabeh na taketo problemy. Dakujem .

  • anonym
    06.04.2011, 19:59

    ahoj, mam nieco take (nevysvetlitelne busenie srdca v istych situaciach, neschopnost normalne rozpravat, trasiem sa, musim z toho miesta okamzite odist..) - myslela som ze mam problemy so stitnou zlazou alebo srdcom ale som absolutne ok. nasla som jeden odborny clanok, zaregistruj sa na http://vydavatelstvo-f.sk a daj si vyhladat "panicka porucha" (od E. Tomasovej) a stiahni si to. mne to dost pomohlo, rozhodla som sa vtedy (dva roky dozadu) ze to skusim sama - vyliecit, a ak to nepojde pojdem k psychologovi/psychoterapeutovi. cielene som vyhladavala tie situacie, v ktorych sa mi to dialo, a ucila som sa zvladat ich. strasne mi ten clanok pomohol, uz len to ze som vedela co sa vlastne deje. drzim palce. nenechaj si tym nicit zivot

  • anonym
    06.04.2011, 20:01

    este som zabudla - ta poporodna depresia - nepises ci mas uzkostnu poruchu, ozajstne depresie a podobne. byt tebou tak ci tak idem k psychologovi, nie je to ziadna hanba a budes mat fajn pocit, ze si pre to urobila vsetko..aby si mala kvalitny zivot

  • anonym
    06.04.2011, 21:11

    Každý problém sa dá riešiť. Ak si nevieš dať rady sama, navštív odborníka, ktorý ťa usmerní. Ja mám napríklad problém so strachom a úzkosťou, ktoré ma prepadnú z ničoho nič. Napadne ma, že čo ak mal priateľ autonehodu, keď sa mi dlhšie neozve a neupokojím sa dovtedy, kým mi nezdvihne telefón a podobne. Zostanem nervózna a na nič sa neviem sústrediť.Vždy to je niečo iné. Ak je takých situácii viac cítim tlak v hrudi, prípadne sa mi ťažšie dýcha. Snažím sa presviedčať samú seba, že to je výplod mojej mysle, ale je to veľakrát ťažké. Čo robím? Zamestnávam svoju myseľ a telo najviac ako to ide. Snaž sa žiť aktívne, šport, príroda, prechádzky, knihy, hudba...potom vzniká menej podnetov k úzkosti, teda aspoň u mňa. Ak ma však prepadnú, dokola si rozprávam, že všetko je v poriadku a snažím sa preorientovať na nejakú činnosť. Odporúčam bylinkové upokojujúce čaje alebo homeopatiká z lekárne na upokojenie. A ešte taká vetička k tomu strachu, väčšinou platí, že zlé veci sa dejú vtedy, keď to človek nečaká. Teda ak ťa prepadne strach, nič sa nestane, všetko je a bude ok.

  • anonym
    07.04.2011, 10:31

    Ja by som sa ta hned na zaciatku chcela spytat, ze v ktorom mesiaci tehu prave si. Ja so mala strasne depresie a pocity strachu az do stvrteho mesiaca. V podstate som optimista ale niekedy ma "chytia" tieto pocity a to aj pred tehotenstvom. No pocas tych prvych styroch mesiacov to bolo uplne o inom.  O vsetkom som pochybovala. O mojej praci (ktoru inak milujem), o priatelovi (ktory je uplne uzasny a som s nim stastna) o volbe mat diete (pritom to bolo planovane tehotenstvo), ci to zvladnem, o co prichadzam. Bala som sa straty slobody, citila som sa akoby som zila na uplne inej planete. Nechapala som samu seba. Najradsej by som sa bola schovala pred kazdym a vsetkym, no i samoty sa sa velmi bala. Uz som aj bola objednana u psychologicky. Vedela som, ze takto to nemoze dalej ist, ze musim nieco so sebou urobit. Tak som obvolala vsetky kamaratky a len rospravala a rozpravala a pocuvala rady a povzbudenia. I to dost pomahalo. No potom vsetkom sa nieco stalo. Styri mesiace presli a vsetko bolo opät v poriadku. Rozpravala som sa o tom s mojou lekarkou. V podstate som sa dozvedela, ze toto vsetko si so mnou robili moje hormony. Nikdy som si nemyslala, ze to moze na cloveka tak velmi zaposobit.  S nazormi inych citateliek suhlasim. Tiez by som ti doporucila s niekym sa porozpravat. Uvidis, ze ti to pomoze. Z celeho srdca ti drzim palce!!

  • anonym
    07.04.2011, 11:12

    Ja som mala diagnostikovanú ťažkú depresiu. Užívala som lieky z ktorých som bola dosť oblbnutá a nemyslím, že pomohli. Potom som ostala tehotná, lieky vysadila a po porode sa mi to upravilo viac menej samé a nemala som popôrodnú depresiu. Už sa neliečim. Vyliečil ma synček :idance:

  • anonym
    07.04.2011, 15:19

    Nechcela by som brat na toto lieky, iba chodit k psychologovi na konzultacie, bala by som sa ze IBA vplyvom liekov som ok, a ked ich vysadim budem tam kde som bola. Podla mna sa dusa musi vyliecit bez takejto chemickej pomoci, kym to teda nie je velmi vazne.

  • anonym
    07.04.2011, 19:00

    Tu je autorka. Ja depresie nemam. CHodila som asi tri mesiace k psychiatricke, lebo mi stale cosi bolo. Bolesti hlavy,strach, strasny nepokoj, az som myslela, ze sa zblaznim (a to neprehanam), zavraty, mala som pocit, ze odpadavam a bala som sa chodit napr. autobusom, lebo som mala pocit, ze mi pride zle (a pritom autobusom chodim doteraz, hoci so strachom, ale este mi zle nebolo :D ).Bola mi diagnostikovana generalizovana uzkostna porucha. Stale som ale liecbu liekmi odmietala, az som po tych troch mesiacoch privolila, lebo mi uz bolo dost zle. Lieky som stihla brat asi 11 dni, bolo mi po nich strasne zle, nechutilo mi absolutne jest, az som dostala velky atak strachu. Tak som ich vysadila a po dohovore s doktorkou som tam prestala chodit. Zacala som sportovat a ignorovat tie stavy. Odvtedy je to uz 6 mesiacov, ako tak sa drzimn, no v podstate kazdy den bojujem. Niekedy mi je lepsie, inokedy velmi zle. A stale dufam, ze je to len prejav nejakej inej choroby, ktoru este nemam odhalenu, lebo ja som stastna, mam dobreho manzela, deti, netrapim sa nad nicim. A chodim k psychologovi, zatial je to len zaciatok, tak neviem. Este mam podozrenie na zapal zaludka, pojdem na vysetrenie. A tehotna nie som, ale planujeme este tretie dietatko a bojim sa, ze hormony urobia svoje ci uz pocas tehotenstva alebo po nom. A stale sa bojim, ze budem musiet ist na lieky, co by som nerada. Takze tak zienky. Este by som chcela povedat, ze nikdy, NIKDY by som neverila, ze ma takato psychicka choroba postihne. To utrpenie je horsie ako fyzicka bolest. Poznaju to tie, ktore maju podobne problemy. Zatial Vam dakujem a rada prijmem este nejake skusenosti a rady.

  • anonym
    09.04.2011, 11:15

    To s tym autobusom - skoro som nan zabudla..mne tieto stavy zacali ked som mala vystupovat pred viacerymi ludmi (v skole a pod), potom v autobuse - ked som nastupovala aj vnutri, a nakoniec v obchodoch. Tiez som sa "spoliehala" na to, ze to bude mat nieco spolocne so zdravotnymi problemami - srdce alebo nieco pod. Nakoniec v tom problem nebol, a narazila som na clanok na ktory som ti uz poslala link. Podla mna ten psychiater ktory ta z toho mal vyliecit nepostupoval spravne... Hlavne to moc neanalyzuj, ako sa vtedy citis a ako to vyzera, skus postupovat podla toho ako je to v tom clanku, nauc sa spravne dychat (relaxacie), s odstupom/nadhladom si preber tie situacie - co citis, co ti bezi myslou, a potom do nich vedome chod, najlepsie s niekym blizkym, udrzuj s nim rozhovor, vsimaj si somariny okolo aby si si mysel zamestnala hocicim inym..(treba tie zle myslienky potlacit, odlahcit, znegovat..)uvidis ze to postupne pojde! a presne ako pises-treba si pestovat konicky, sport, venovat sa detickam. tretieho babetka by som sa nebala, podla mna to vobec nevplyva na tieto veci.

  • anonym
    31.05.2011, 13:50

    Ahoj,
    ja by som Ti posunula skúsenosť môjho manžela. Začalo to raz, keď sme sa vrátili z Bulharska, to sme volali záchranku, lebo nevedel ani stáť, búšilo mu srdce, tŕpli nohy, ... Zle v noci spával, budil sa.. Pobehal všetkých možných doktorov, nevedeli čo mu je, až sa nakoniec zistilo, že to je psychického rázu. Išiel aj k psychiatrovi, ten mu predpísal lieky, ale kamarátka mu poradila aj psychologičku a tá mu veľmi pomohla. Poradila mu vždy pred spaním si urobiť dýchacie cvičenie, tzv. autogénny tréning. http://www.psychologicka-poradna.sk/at.htm Najlepšie bolo, keď počas neho aj zaspal. Ten mu skvele zabral. Lieky bral asi tri roky, veľmi veľmi pomaličky ich musel potom vysádzať, lebo sa to vracalo. Ale pomohli určite aj tie. A ešte.., niektorým ľuďom na tieto stavy nerobí dobre káva. Môj manžel si teraz robí len bezkofeínovú, najradšej presso.

  • anonym
    01.06.2011, 19:13

    Ahoj,

    mám nepriamo skúsenosti s depresiou u mojej sestry - bohužiaľ, v tomto prípade je to problém, ktorý sa vlečie už takmer 10 rokov, a nemôžem povedať, že je úspešne vyliečený. Myslím, že je to individuálne, závisí to od konkrétnej osoby, konkrétnej diagnózy, vnútornej disciplíny, od  osobnosti a povahy, od rodinného prostredia a od podpory okolia, od lekárov, na ktorých natrafíš.

    Základom depresie je strata vlastnej vôle - tá častokrát chýba, a preto je liečba taká ťažká. U sestry sa striedajú obdobia, keď sa má lepšie a keď sa má horšie - vtedy nedokáže robiť ani jednoduché veci, je apatická, negativistická.

    Odporúčam depresívne stavy určite nepodceňovať a snažiť sa od začiatku problém riešiť a nie ututlávať a tváriť sa, že sa nič nedeje, pretože sa to môže postupne zhoršovať.

    Dôležitý je dobrý psychológ, ktorý sa pokúsi poukázať na príčinu alebo nájsť spúšťače, a ak psychiater určí, tak aj medikamentózna liečba. Bohužiaľ, častokrát majú lieky na liečenie depresie iba utlmujúce účinky a aj vedľajšie účinky, ktorými môže byť napríklad priberanie na váhe.
    Bohužiaľ, vlastné skúsenosti s lekármi na Slovensku nemáme dobré, asi by som pri dlhšie pretrvávajúcich problémoch skúsila zahraničie. Na Slovensku sa psychika častokrát podceňuje, psychológ s psychiatrom mnohokrát nespolupracujú. Málokedy sa lekári snažia vytvoriť komplexný pohľad na problém aj s jeho históriou. 

    Sestra nezvláda pracovný stres a momentálne si vybavuje invalidný dôchodok. Tvoj prípad však môže byť samozrejme úplne iný - toto je moja konkrétna skúsenosť s depresiou.

    Pri liečbe je potrebná podpora rodiny a tolerancia, ale určite nie žiadne obviňovanie, nakoľko je pevná vôľa v depresii postihnutá. Dôležité je pri medikamentóznej liečbe pravidelné branie liekov podľa odporúčania lekárov a hlavne lieky nevysádzať zo dňa na deň - v tomto je potrebná vnútorná disciplína, ktorú nemusí vždy pacient mať. Myslím si, že depresia je skôr o psychike človeka, lieky riešia iba následok, a nie príčinu choroby. 

    Osobne si myslím, že keď depresívny človek nenájde vnútornú silu a odvahu pozrieť sa na svoje skutočné problémy a zmeniť v určitých veciach svoj život alebo zmeniť svoje pohľady, či názory a postoje (toto je to najťažšie)  - t.j. urobiť postupne zmenu u seba a nie vyžadovať ju u okolia - je to začarovaný kruh, z ktorého sa ťažko vystupuje.

    Držím prsty a prajem veľa zdaru.

    Jana

  • anonym
    05.06.2011, 10:57

    možno rada trochu od veci, ale kniha DEBORDELIZACIA HLAVY  a USPEŠNA SEBEMANIPULACIA od Iva Tomana je o zmene náhladu na život a na všetko čo život prináša, tak skus prečitať a zariadiť sa podla nich  :therethere:

    http://www.ivotoman.sk/produkty/

  • anonym
    26.06.2011, 08:37

    Ja mam tiez problemy z uskostlivostou a ked sa pozeram zpatne, tak uz od detsva.  Rodicia sa velmi hadali, aj bili, mama pila.  Chodila som aj ku psychologovi aj som skusala liecbu liekmi.  Ale co mne najviac pomaha je pohyb, cvicenie, plavam, cvicim vela yogu, snazim sa meditovat.  S tym by som ti radila zacat co najskor, je to prospesne aj pocas tehotenstva.  Popravde sa toho asi nikdy uplne nezbavis, ked pridu obdobia vacsaj zataze a stresu, ci uz v robote alebo rodine, tak sa to bude najskor vracat.  Navsteva psychologa moze byt tiez velmi prospesna.  Mne pomohla si uvedomit, ze moje pocity su len uzkost a naucila som sa cez tie pocity lepsie prechadzat. Co sa tyka liekov, vela liekov proti uzkosti je navykovych, odporucala by som ich iba v pripadoch silneho takzvaneho soku uzkosti, ale nie na dlhodobe, pravidelne uzivanie.  Niekedy sa da uzkost liecit aj liekmi proti depresii.  Tych som skusila vela, ale osobne na mna mali vzdy vela vedlajsich ucinkov, co bolo este horsie.  Ale mozes skusit, mozno tebe budu viac vyhovovat.  Potrebujes ale asi predpis od psychiatra.  Napriek majim problemom z uskostou som ale nemala depresiu po porode, ani laktacnu psychozu, ani nic podobne.  Drzim palce, nech to to vsetko dobre dopadne.

+ -
Príspevkov: 12